branork

Za horúceho popoludnia opúšťame Minsk a po diaľnici pokračujeme na západ. Celkovo monotónnu cestu nám spestrujú zmeny počasia a dopravné obmedzenia súvisiace s výstavbou diaľnice, čo v praxi znamená prístavbu ďalších pruhov. Najväčšou atrakciou bola povrchová baňa na rašelinu so zaujímavou železničnou infraštruktúrou. Škoda, že sa nedalo na ceste stáť a zrkadlovka zostala v púzdre na zadnom sedadle. Po pár hodinách prichádzame do pohraničného mesta Hrodna (Grodno), kde hľadáme ubytovanie. Po pár tradičných koliečkach pod taktovkou navigácie prichádzame k jednému, kde sa nám cena ubytovania aj po rabate zdá vysoká. Preto sme sa rozhodli zariskovať a vydať sa na sever k litovskej hranici.

Ako sme prechádzali malými dedinkami, naše ilúzie o lacnejšom ubytovaní sa rozplývali. Žiadne hotely ani apartementy sa neponúkali. Nakoniec sa šťastie na nás usmialo v dedinke Soničy len pár kilometrov od litovskej hranice. Na rodinný penziónik upozorňoval malý drevený pútač. Na dvore akurát jeden z domácich staval suchý múrik. Oslovil som ho po anglicky a požiadal ma, aby som počkal. Vzápätí sa objavila sympatická plavovláska a jednoduchou angličtinou nám ukázala apartmán v samostatnej drevenici. K dispozícii bola sauna aj bazén. Bál som sa spýtať na cenu, ale nakoniec za 30 € sme boli všetci spokojní. Hneď sme sa vyrovnali, rozlúčili a už sme sa nikdy nevideli. Po nasťahovaní sa sme sa vybrali na nákup. Vzhľadom na pokročilú večernú hodinu sme sa pomaly začali zmierovať s faktom, že zaspíme hladní. Po presodnovaní všetkých okolitých dediniek sme sa neďaleko poľskej hranice spýtali pohraničiarov-brancov na obchod a oni nás správne nasmerovali. Len tak pre zaujímavosť, neďaleko sa nachádza trojbod Litva-Poľsko-Bielorusko. Asi po 10 minútach sme v miestnom magazíne nakúpili zásoby a vybrali za na privát. Po ceste sme navštívili spustnutý betónový bunker z obdobia druhej svetovej vojny, na ktorý upozorňovala pamätná tabuľa. Práve v týchto miestach sa nachádzala významná bojová línia.

Na druhý deň hneď za rána sme sa pobalili a chceli sme hneď vyraziť. Chcel som sa ísť rozlúčiť s domácimi a odovzdať im kľúč, ale nikto mi neotváral. Buď boli v robote alebo ešte spali. Formality sme však mali už vybavené, tak kľúč som nechal v zámke a vyrazili sme na východ k rieke Nemen odkiaľ kanál vychádza. Augustovský kanál spája Mazúrske jazerá s riekou Nemen na východe a Vislou na západe. Bol vybudovaný začiatkom 19. storočia. Jeho celková dĺžka je 101 km a na prekonanie výškových rozdielov slúži 18 vzdúvadiel. Slúžil na prepravu tovarov z tejto oblasti. Po vybudovaní železnice Varšava – Petrohrad v druhej polovici 19. storočia začal jeho význam upadať a následne začal chátrať. Počas svetových vojen bol poškodený. Koncom druhej svetovej vojny sa začalo uvažovať o jeho obnovení. K nej však došlo začiatkom 21. storočia. V roku 2007 bol zapísaný do UNESCO. Cesty v tejto lesnatej oblasti sú striedavo asfaltové a štrkové. Problém trochu robí orientácia v teréne, ale nakoniec sme to zvládli relatívne rýchlo. Neďaleko od rieky Nemen sa nachádza prvé vzdúvadlo Njamnovo. S dĺžkou 43,5 m, šírkou 5,9 m a prevýšením 9,8 m je najväčšou stavbou na Augustovskom kanáli. Pozostáva zo štyroch plavebných komôr oddelených drevenými vrátami. Zaujímavou je tehlová konštrukcia hrádzí. Pôvodne bola vybudovaná v rokoch 1828 – 1830 a zrekonštruovaná v rokoch 2004 – 2006. V súčasnosti táto pozoruhodná technická pamiatka slúži najmä na účely kanoistiky a vodných športov, kedy pomáha kanoistom prekonať výškový rozdiel a preplávať kanál. Po štrkovej ceste pokračujeme príjemným lesným prostredím k ďalšiemu vzdúvadlu Dambrovka. Po ceste si všímame aj početné stavidlá slúžiace na reguláciu vodnej hladiny napájaných z miestnych potokov. Po pár minútach prichádzame k Dambrovke.

Rozdiel oproti Njamnovu je zrejmý. Dambrovka má prevýšenie len niečo o viac ako 3 m, šírka je 6 m, dĺžka 43,5 m. Okrem plavebných komôr sa tu nachádza aj druhá hrádza slúžiaca na reguláciu vody. Na hornej strane sa nachádza jazero, v ktorom kotvia dve lode. Podobne ako v Bielovežskom národnom parku aj v okolí Augustovského kanála platia vízové výnimky, kedy na vstup do Bieloruska nie sú potrebné víza. V tomto prípade si je možné v turistickej kancelárii objednať plavbu na lodi a splaviť kanál. Samozrejme návšteva krajiny v rámci takéhoto zájazdu je obmedzená iba na plavbu na návštevu vymedzených miest v okolí. Po pár záberoch dokonalej rannej idylky jazera sme sa poprechádzali po ešte ľudoprázdnom okolí, kde sa okrem stánkov so suvenírmi nachádza aj plocha pre stanovanie, či infopanely.

Výlet loďou sme nemali zaplatený, tak sme vyrazili k najbližšiemu hraničnému priechodu v Hrodne. Zvyšné ruble sme minuli na suveníry, rôzne cukríky, a sladkosti na váhu, a samozrejme vodku. Po nákupe sme ešte išli dotankovať a uvažovali sme akú kovbojku zažijeme na benzínke. Veru nesklamali sme sa ani tentokrát. Pracovníčka nás upozornila, že ak chceme natankovať, musíme zaplatiť vopred. To nám bolo známe. Horšie bolo, že nádrž ešte nebola úplne prázdna a museli sme odhadnúť objem natankovanej nafty. Tak sme začali počítať, čo začalo babušku znervózňovať. Nakoniec od nás vybrala peniaze za 50 litrov, že rozdiel nám po natankovaní vráti. Aby toho nebolo dosť, tak moja platobná karta zlyhala. Ruble minuté, na rade bol Miro. Jeho karta fungovala, tak sme sa dali do práce. Po vyrovnaní nádrže aj Mirovho účtu sme vyrazili k colnici. Ešte pred samotnou kontrolou sme museli vrátiť diaľničnú čítačku. Do pobočky Beltollu som išiel s malou dušičkou. Našťastie pracovníčka bola stručná, vytlačila mi doklad s preplatkom, ktorý mi cez terminál previedla na moju kartu, ktorá našťastie fungovala. Spokojný som nasadol do auta a pokračovali sme ďalej. Onedlho sme sa zaradili do niekoľko sto metrov dlhého radu. Asi po vyše hodine sme prišli na colnú kontrolu, kde nás zaradili do červeného pruhu, kde nás dôkladnejšie skontrolovali. Pomedzi to sa nás colník pýtal na dojmy z krajiny a po pár minútach nás poslal k pasovej kontrole. Už sme to chceli mať za sebou, tak sme vyskočili s auta a ponáhľali sa k búdke. Náš entuziazmus zmrazili prekrížené lakte colníka, ktorý naznačoval výmenu smeny. Skoro ďalšia hodina v čudu. Nakoniec colník skontroloval naše pasy, poistenie, colné deklarácie s potvrdeniami z hotelov (tie čo boli na extra lístku kvôli nedostatku miesta bez povšimnutia odhodil). Našťastie to išlo ako po masle a pokračovali sme na poľskú stranu. Tam sme kvôli lievikovitému horizontálnemu značeniu nevedeli nájsť náš pás. Našťastie jeden Bielorus nás nasmeroval a pokračovali sme k colnej kontrole. Colníčka v rýchlosti skontrolovala kufor a následne nás vyzvala, aby sme si postúpali po koberci napusteným dezinfekčnou látkou. Spýtal som sa, či je v Bielorusku viac bacilov, na čo sa colníčka zasmiala. Po rýchlej pasovej kontrole sme vyrazili na obed. V obci Sokolka sme si v miestnej krčme objednali žurek a baranie pirohy v bylinkovej omáčke. Na stene sme si všimli diplom, že krčma patrí medzi najlepšie v Poľsku. Po ochutnaní pirohov som musel uznať, že zaslúžene. Po obede sme vyrazili k poľskej časti Augustovského kanála.

Dostať sa ku kanálu po miestnych cestách nám trvalo hodinu. Začali sme na vzdúvadle Kurzyniec, ktorým prechádza hranica. Kurzyniec pripomína Dambrovku akurát vo väčšom prevedení. Vyčnieva tam obrovská budova, hraničný plot a vlajky oboch štátov. Po pár záberoch pokračujeme ďalej. Na poľskej strane sa nachádza celkovo deväť vzdúvadiel. Navštíviť ich všetky by zabralo veľa času, preto sme to zobrali náhodne podľa prístupnosti. Ďalším v poradí bolo vzdúvadlo Tartak, kde sme si všimli ako báčik chrbtom otáčal drevené rameno mechanizmu vrát. Takmer všetky zariadenia sú ovládané ručne. To bolo znamenie, že tadiaľto práve preplávala výletná loďka, ktorú sme ráno videli kotviť na bieloruskej strane. Rýchlo sme nasadli do auta a vybrali sa ďalej. Loďku sme dostihli pri vzdúvadle Sosnówek zasadeného do krásneho lesného prostredia. Čakanie na plavidlo nám spríjemňovali komáre, ale výsledok stál za to. Po pár minútach sa spoza zákruty ukázala loďka s mladým osadenstvom v skvelej nálade. Prevýšenie v tomto prípade sú tri metre. Vráta sú poháňané taktiež ručne a sledovanie celého procesu je pastvou pre oči nielen pre nadšencov techniky.

Slnko už klesalo čoraz nižšie nad horizont, tak sme pokračovali do Augustova, kde kanál ústí do jazera Necko, kde končí východná vetva kanála. Západná vetva pokračuje kanálom do rieky Biebrza a Narew, ktorá ústí do Visly. Takýmto spôsobom sa vodnou cestou spojili Mazúrske jazerá s Nemenom na východe, Vislou na západe a prostredníctvom Elblaského kanála so zaujímavým lanovým riešením s Baltským morom na severe. Po krátkej zastávke pokračujeme na Varšavu. Ubytovávame s v priestrannom moteli asi 100 km nad Varšavou. Na druhý deň sa prebúdzame do daždivého rána. V sále motela si dávame raňajky v podobe švédskeho stola, kde naši poľskí susedia smutne hodnotili futbalový zápas so Slovenskom. Škodoradostné úškrny sme si odpustili a vybrali sme sa do poľskej metropoly.

Od poslednej návštevy uplynuli štyri roky a chceli sme si splniť dlh v podobe návštevy metra. Lievikový efekt varšavských vjazdov a obchvatov nás zdržal na hodinu. Nakoniec sme zaparkovali pri severnej zastávke metra. Po kúpe lístkov v automate, kde sa dá zaplatiť aj bezkontaktne kartou. Hneď nastupujeme do zmodernizovanej sovietskej súpravy a pokračujeme na juh. Prvou zastávkou je Plac Wilsona, ktorá sa s typickým nasvieteným kruhovým plafónom považuje za jednu s najkrajších na svete. Na Swietokryžskej prestupujeme na novootvorenú linku číslo 2, ktorá spája východné štvrte so západnými. Na tejto linke premávajú moderné súpravy Siemens Inspiro, s ktorými sa môžeme stretnúť aj v Budapešti. Ešte nám ostávalo trochu času, tak sme si pozreli finančnú štrvrť Varšavy, kde rastú mrakodrapy ako huby po daždi. Dominantou siluety však naďalej ostáva Palác vedy a kultúry, ktoré majú ostatné mrakodrapy prekryť. Nakoniec sme krátku návštevu mesta zavŕšili v historickom centre, kde som mal na rozdiel od predchádzajúcej návštevy problém zakúpiť magnetku. Olovené mraky dávali tehlovému Kráľovskému palácu zaujímavý ráz, ale prvé dažďové kvapky nás donútili si dať obed v jednej z mnohých menších reštaurácií v centre. O obede sme sa ešte raz previezli metrom (tentokrát v súprave Alstom Metropolis) k autu. Aby hodinové zdržanie pri vstupe do mesta nebolo málo, tak obchvat nám zase pripravil tragikomickú situáciu. Po šesťpruhovom obchvate sme obišli Varšavu jedna radosť. Tá sa však skončila pri výjazde na cestu E 77 na Krakov, kedy sa šesť pruhov zlialo do dvoch. Samozrejme séria semaforov nesmela chýbať. Nakoniec sme to vydržali a vyrazili sme na (ne)konečnú cestu domov.