branork

Po diaľnici sa pomaly pokračujeme na východ. Počasie je premenlivé. Pomedzi dažďové mraky sa občas prederie slnko. Tesne pred Minskom si v moteli dávame ľahký polievkový obed. V ponuke je teplý červený a studený zelený boršč. Pekná príležitosť pre kompletizáciu borščového farebného spektra. Okrem klasického červeného je aj studený ružový, či poľský biely (známejší pod názvom žurek). Miro sa rozhodol pre červenú klasiku, ja pre zelenú „novinku“. Počas čakania na polievky sme sa zatiaľ mapovali vhodný hotel v Minsku. Hneď na južnom okraji mesta sa nám ponúkali dve možnosti. Klasický bieloruský a hotel patriaci pod nemeckú ambasádu. Vzhľadom na fakt, že ruština nepatrí medzi naše silné stránky, rozhodli sme sa skúsiť najprv nemecký. Medzitým nám čašník doniesol naše boršče. Červenú Mirovu klasiku zvlášť opisovať netreba. Môj zelený pozostával z chlebového kvasu, listov šťaveľu, ktorý je v tejto časti Európy mimoriadne obľúbený. Okrem toho v ňom nechýbala tradičná uhorka, kôpor a koreniny. Ako príloha mäsový pirôžtek. V letný deň výborné osvieženie.

Po ľahkom obede pokračujeme na Minsk. Po vjazde do mesta sme sa ocitli v obklopení moderných výškových budov, ktorých tu pribúda akú húb po daždi. Po pár desiatkach minút parkujeme pred hotelom. Hneď utekáme spýtať sa na voľné izby. Sympatická mladá recepčná za pomoci príjemnej jednoduchej nemčiny vybavuje formality a po pár minútach sa ocitáme v útulnej izbe. Hotel aj cena sa nám pozdávajú, tak rozmýšľame si ešte priplatiť za ďalšiu noc. Recepčná nám s ľútosťou oznámi, že ďalší deň očakávajú delegáciu z Nemecka a hotel musíme opustiť už na ďalší deň. Hotelov je našťastie dosť. Hneď vyrážame k stanici metra, kde si kupujeme legendárne plastové žetóny. Po modrých kyjevských, oranžových jerevanských pribudli do zbierky aj ružové minské 🙂 Metro bolo budované podľa sovietskej šablóny, kde nechýbajú sochy, plastiky či mozaiky zobrazujúce motívy zo všednej aj nevšednej socialistickej reality. Za zmienku stojí busta Lenina, ktorému návštevníci zvyknú dľaňou potrieť nos, asi pre šťastie. Po pár záberoch nastupujeme do slušne zaplnenej sovietskej súpravy (akurát začína popoludňajšia špička). Po pár zastávkach sa ocitáme v centre mesta na námestí pred Palácom republiky, ktorý dominuje priestrannému námestiu obklopenému neoklasicistickými budovami typickými pre stalinskú éru. Počasie sa nezlepšovalo, z prehánky sa stala letná búrka, tak sme zaštandovali na krytej letnej terase. Dali sme si miestne pivo a sledovali sme ako dvaja muži potichu pacifikujú svojho podnapitého občana. Po necelej minúte bol našťastie kľudný a v ich doprovode pokojne odišiel. To bol prvý aj posledný zážitok s alkoholizmom v krajine. Večer sa blížil naše žalúdky boli prázdne, tak sme sa vybrali hľadať nejakú miestnu reštauráciu. Po polhodine blúdenia podľa navigácie sa nám reštauráciu nájsť nepodarilo. Aspoň sme mali príležitosť prezrieť si mesto. Nakoniec sa nám jednu podarilo nájsť vedľa osobnej železničnej stanice. Z ponuky sme si vybrali kapustovú polievku šči a zemiakové placky s hubovou omáčkou ozdobenú brusnicami. Typicky miestna kuchyňa. Po výdatnej večeri pokračujeme si pozrieť zmodernizovanú Pasažiersku stanicu. Na krytých perónoch som nafotil pár sovietskych dízlákov v kontraste s modernými motorovými vozmi firmy Stadler. Po pár snímkoch sme si ešte prezreli presklený interiér stanice, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Londýn. Nakoniec sme naskočili do metra a odviezli sme sa na hotel.

Na druhý deň sme sa zbalili a recepčnú sme poprosili, či by sme do popoludnia nemohli parkovať pred hotelom. Bez problémov! Tak sme nastúpili do metra a za slnečného rána sme vyrazili na Leninovo námestie. Červenou zámkovou dlažbou vydlaždené námestie patrí medzi hlavné atrakcie mesta. Dominuje mu výšková neoklasicistická budova Štátnej pedagogickej univerzity. Z kultúrnych pamiatok zaujme tehlový katolícky Kostol svätých Simona a Aleny, známeho pod názvom červený kostol. Je to jedna z mála historických pamiatok mesta. Čo však okrem sochy Lenina na námestí turistu zaujme sú sklené kopule vytŕčajúce priamo z podlahy. Jedná sa o okná podzemného nákupného centra Stolica. Budovanie nákupných centier nie je v postsovietskych mestách nič výnimočné. Vo vnútri nájdeme predajne svetoznámych značiek ako aj rýchle občerstvenia podobne ako v iných európskych mestách. Po raňajkách v KFC pokračujeme opäť pred Palác republiky, kde je najväčšia koncentrácia múzeí v meste. Času je ako vždy zázračne málo, preto vyberáme nejaké zaujímavé múzeum, ktoré by sme navštívili. Od národopisného, cez múzeum minatúr, umenia až po Múzeum detstva. Voľba padla na jedno z najobľúbenejších – Múzeum mačiek, nachádzajúcim sa hneď za monumentálnou stavbou Paláca republiky. Je to malá budova v radovej zástavbe, na ktorú upozorňuje malá ceduľa. Po vstupe do budovy nás prekvapila trieda školákov. Nebol by to problém, keby sa samotné múzeum nenachádzalo v malom podkroví. Čakanie na konci radu som si krátil pozorovaním sústavného otvárania a zatvárania vstupných dverí nerôznou učiteľkou, ktorá furt za niečo hrešila žiakov. Snažili sme sa s Mirom prísť na dôvod sústavného otvárania dvier. Najprv nám napadlo, že kvôli malým priestorom sa tam vpúšťa po skupinách. Necelú minútu sa skutočný dôvod objavil pred nami, respektíve vybehol po štyroch. Krásny čierno-biely kocúr. Pôvodne sme čakali, že múzeum bude zahŕňať výstavu artefaktov a objektov na mačaciu tému, nakoniec sa nejednalo len o neživé artefakty 🙂 Keď sme sa ocitli pred pokladníkom, ktorý nám jednoduchou, ale o to zrozumiteľnejšou angličtinou vysvetlil pravidlá (hlavné bolo, že mačky možno hladkať, ale nie zdvíhať, čo niektoré deti veselo ignorovali), tak sme rozmýšlali, kde začať. Pokladník nám ponúkol, že sa môžeme vrátiť, keď školáci odídu. Jeho ponuku sme vzali na vedomie, ale pre nedostatok času sme sa rozhodli okrem mačiek prekračovať aj deti. Naradostené deti sa nechtiac stali tiež atrakciou. Bolo zaujímavé ich sledovať ako sa hrajú s mačkami rôzneho druhu. Okrem hrania sa s mačkami si ich bolo možné v malom atelieriku nakresliť (čo sme nevyužili), prípadne sa občerstviť v malej jedálni. Vzhľadom na malé priestory a nedostatočnú ventiláciu vládol všade zápach. Trochu s nepochopením som pozeral po žiačikoch jediacich pirôžky v opare typického mačacieho zápachu, ale ruku na srdce, v ich veku by to ani nám asi moc nevadilo 🙂 Z neživých artefaktov treba spomenúť rôzne obrazy v štýle pop-art alebo čierne drevené sošky mačiek. Po pár záberoch a pohladeniach štvornožcov sme sa pobrali preč. Pokladník nám pripomenul, že ponuka neskoršej návštevy na už zakúpené lístky stále platí, ale my sme zdvorilo odmietli a pobrali sa ďalej.

S mickami sme však neskončili. Tentokrát sme pokračovali si v obdivovaní tých miestnych dvojnohých 🙂 Bieloruské ženy sú veľmi atraktívne. Celkovo sme sa s Mirom zhodli, že zo všetkých postsovietskych republík, ktoré sme navštívili (konkurencia je silná) to tieto vyhrali. Na každom kroku sa bolo na čo pozerať, preto Miro premenoval Minsk na Mick 🙂 Času do obeda bola asi hodina, preto sme sa rozhodli nájsť nejakú reštauráciu. Navrhoval som tú zo včera, Miro zase, že by sme mali nájsť nejakú pri rieke. Metrom sme sa teda vybrali k nábrežnej zastávke. Okrem sledovania dvojnohých miciek vo vagóne mi spestril rozhovorom jazdu jeden mladík. Okrem klasickej debaty na tému odkiaľ sme som povedal, že z krajiny mám celkovo dobrý dojem. Na to mi hneď skočil do rečí, že Bielorusko nie je pekná krajina, lebo Lukašenko je prezident. V tomto bode začala byť debata zaujímavá, ale súprava zastala na našej zastávke, tak sme si len na rozlúčku rýchlo potriasli rukami. Hľadaním reštaurácii na nábreží rieky Niamiha sme si krátili debatou na tému Lukašenko. Miro ma upozornil, že debatovať s miestnymi na túto tému nie je dobrý nápad, lebo človek sa môže dosťať do problémov. Nejde ani tak o narcizmus vládnej moci, ale o množiace sa demonštrácie proti vládnej moci, z ktorých tunajšie úrady nemajú radosť. Hovorí sa, že v krajine sú agenti-provokatéri, ktorí radi oslovujú cudzincov na tému sloboda a takto zisťujú či sa nejedná o zahraničných spoluorganizátorov neohlásených protestov. Aj keď bieloruský prezident sa snaží viac spolupracovať so Západom, farebné revolúcie na Ukrajine a v Gruzínsku sú preňho hrozbou nielen kvôli stabilite krajiny, ale aj svojho mandátu. Preto každý pokus o aktívnejší odpor sa tvrdo potláča už v zárodku. Cudzincovi za aktívnu účasť na nepovolenej demonštrácii hrozí minimálne okamžité vyhostenie s pečiatkou „Persona non grata“ v pase. Preto si treba dávať pozor s kým a na akú tému sa v Bielorusku dáte do debaty.

Po pár minútach sledovania novo nafasádovaných bytoviek a rôznych funkcionalistických stavieb na brehu rieky sa ocitáme v štýlovej letnej reštaurácii. Štýlové bolo aj menu,v kultivovanom ruskom štýle. Ako polievku sme si objednali okrošku. Za normálnych okolností je to kvasová polievka s uhorkami, a zeleninou s pridaním údeného mäsa, a kyslej smotany. Tunajšia verzia bola z lahodného kefíru s kúskami údenej ryby s maslovým pirohom na zajedanie. Hlavné jedlo bol marinovaný šašlik s pikantnou omáčkou s plochým kaukazským chlebom a čerstvým zeleninovým šalátom. Krásne spomienky na Kaukaz. Aj keď naše žalúdky praskali už v polčase, takáto dobrota sa proste na tanieri nenecháva:) Po výbornom obede sadáme do auta a pokračujeme smerom na západ k poslednej atrakcii – Augustovskému kanálu.