branork

Po raňajkách vyrážame z hotela v Zelenogradsku smerom na Černiakovsk. Asi po vyše dvoch hodinách spôsobených aj blúdením prichádzame do tohto asi štyridsattisícového mesta. V prvom stánku kupujeme mapu Kaliningradskej oblasti. Mesto Černiakovsk (nem. Insterburg) je typickým mestom tejto ruskej exklávy nachádzajúcim sa v jej strede. Mesto bolo založené v 14. storočí počas križiackych výprav proti vtedy ešte pohanským Prusom. Vtedy bol Rádom nemeckých rytierov vybudovaný hrad, ktorého ruiny patria dnes medzi najznámejšie pamiatky mesta. To bol aj náš prvý cieľ. Jedná sa o typickú tehlovú stavbu. Nádvorie práve vtedy prechádzalo skromnou rekonštrukciou, preto okrem tehlových stien hradu (ktoré boli precízne vybudované) a pár infopanelov nebolo čo viac obdivovať.

Zaujímavejším miestom na návštevu je miestne múzeum nachádzajúce sa v centre mesta. Expozícia múzea je zameraná najmä na artefakty od prvej svetovej vojny až po súčasnosť. Čo ma obzvlášť zaujalo boli exponáty týkajúce sa vojenskej histórie. Okrem uniforiem z oboch svetových vojen je tu mnoho vojenskej techniky v podobe motocyklov, spojárskej ba dokonca aj delostreleckej techniky v podobe dvoch poľných kanónov. Zaujímavou skupinou exponátov sú okrem tradičného „sovietskeho sakrálneho umenia“ v podobe vlajok, štandárd a vyznamenaní aj kancelárska technika. Bohatá zbierka písacích strojov, rádiopríjmačov, televízorov, či iného telekomunikačného zariadenia. Expozícia sa nachádza na dvoch poschodiach budovy, pred ktorou stoja obrnené vojenské vozidlá.

Po pár záberoch sa ideme naobedovať. V miestnej dobre zariadenej reštaurácii si objednávame okrošku (studenú kvasovú polievku) a pelmene. Studená polievka padla vzhľadom na horúce letné počasie výborne. Mňa obzvlášť potešili pelmene, ktoré konečne nemali príchuť starej fašírky ako to bolo v Estónsku alebo na Ukrajine. Po chutnom obede sme sa pobrali k autu. Prechádzka cez centrum bola zaujímavá najmä z architektonického hľadiska. Zaujímavo nakombinovaná zmes z pruských a sovietskych čias bola obohatená o zaujímavý prvok – potrubie. Hlavne v menších mestách vedenie potrubí bolo vyriešené pravdepodobne z ekonomických dôvodov povrchovo. Po určitom čase sme sa už nečudovali, že rúry sú vedené po tehlovej fasáde ruín starej pruskej pevnosti z neďalekej kotolne do paneláku oproti. Opäť som si zaspomínal na detstvo 🙂

Za horúceho popoludnia vyrážame z mesta, kde mal kedysi generál Paul von Hindenburg svoj hlavný stan smerom na Sovietsk. Asi po hodine cesty tesne pred Sovietskom si dávame malú odbočku k Ženskému kláštoru sv. Alžbety. Kláštor je postavený v tradičnom byzantskom štýle s pozlátenými cibuľovými vežami. Jedná sa o podobnú novostavbu ako hlavný pravoslávny chrám v Kaliningrade. Za podvečerného slnka však pekne vyniká s modrou oblohou v pozadí. Pár kilometrov severne prichádzame do mesta Sovietsk, známeho aj ako Tilsit. Auto parkujeme v centre a pri pamätníku z druhej svetovej vojny sa snažíme zorientovať. Po pár minútach sme sa rozhodli dať si peší okruh po centre. Miestne atrakcie nenechali na seba dlho čakať. Prvá sa nám naskytá na sídlisku, kde je expozícia vojenskej techniky v podobe tankov, obrnených vozidiel, ba dokonca medzi exponátmi je aj bojový vrtulník. Atmosféru spestrujú hrajúce sa deti, ktoré po jednotlivých vozidlách lozia. Obzvlášť nás zaujal jeden chlapec, ktorý vyliezol na jedno z vozidiel a na kamarátovu otázku, že ako chce z neho zliezť len flegmaticky skonštatoval, že to ešte nevie. Krásne detsvo.

Exkurzia pokračuje k Mostu kráľovnej Lujzy, čo je najvýznamnejšia historická pamiatka mesta. Ikonický nie je ani tak samotný most, ale jeho portál vybudovaný v barokovom štýle v roku 1906. Po skončení druhej svetovej vojny a následným pričlenením mesta k Ruskej SFSR v rámci ZSSR sa rieka Neman stala hranicou medzi Litovskou SSR a Kaliningradskou oblasťou. Dnes leži most na schengenskej hranici medzi Ruskom a Litvou. Hneď za colnicou sa nachádza malý pamätník pripomínajúci najvýznamnejšiu historickú udalosť, ktorá sa v meste uskutočnila – podpísanie Tylžského mieru. Jedná sa o dve dohody podpísané medzi Napoleónom a ruským cárom Alexandrom I. v júli 1807 po bitke pri Friedlande (Pravdinsk), kde boli ruské a pruské vojská porazené. Alexander musel uznať Varšavské vojvodstvoa a zároveň v prípade britsko-francúzskeho konfliktu podporiť Napoleóna. V praxi to znamenalo aj dodržiavania kontinentálnej blokády (zákaz obchodovania z V. Britániou), čo bolo pre Rusko z hospodárskeho neprijateľné, preto dohoda vydržala necelé 3 roky. Potom Napoleón zaútočil s polmiliónovou armádou na Rusko.

Horšie dopadol jeho pruský spojenec podpisom druhej zmluvy o 2 dni neskôr vo Friedlande, ktorý prišiel o veľké územia (Varšavské vojvodstvo, Rýnsky spolok). Pruská kráľovná Lujza sa snažila podmienky zmierniť, ale bezúspešne. Len pre zaujímavosť táto kráľovná, ktorej meno nesie aj spomínaný most sa zvykne nazývať aj matkou Nemeckého cisárstva. Aj keď jeho založenia sa nedočkala (zomrela mladá vo veku 34 rokov), jej syn Viliam sa stal práve po porážke Francúzska (na čele s Napoleonom III., synovcom Napoleóna I.) o necelých šesdesiat rokov neskôr prvým cisárom zjednoteného Nemecka. Pekná satisfakcia.

Od colnice sa pomaly presúvame k hotelu Rossija. Hlavná ulica v centre mesta architektonicky najviac pripomína zašlú slávu Tilsitu. Počas celého pobytu v Kaliningradskej oblasti som práve v Tilsite videl najviac pôvodných stavieb. Tesne pred hotelom sa nachádza replika starej električky, ktorá ako červená perla oživuje námestie. Slnko sa dostalo nízko nad obzor, tak sa pýtame na ubytovanie v hoteli. Recepčná si od nás hneď pýta pasy a zároveň nám podáva kľúče od izby. Po vybalení sa ideme najesť do mesta. V príjemný podvečer si sadáme do jednej zo záhradných reštaurácií a okrem piva si objednávame aj rezeň po kráľovecku. Zaujímavé bolo, že sa nás servírka nepýta na prílohu. Po pár minútach doniesla veľký rezeň pokrytý zeleninovo-smotanovou zálivkou. Vyzeralo to chutne a zároveň komicky bez prílohy, ktorú sme nahradili chlebom (presne nepamätám ako sa ocitol na našom stole). Nakoniec sa chlieb ukázal ako dokonalá príloha k miestnej špecialite. Chute výborne ladili. Po olovrante sme sa ešte vybrali pofotiť pár záberov mesta a večer sme deň zakončili pohárikom ruskej vodky v hotelovej reštaurácii.

Na druhý deň po raňajkách, vyrážame ďalej. Na pláne boli ešte mestá na východe oblasti. V tejto časti sa okrem pár veľkolepých vojenských pamätníkov nič zaujímavé nenachádza, preto sme touto časťou len rýchlo prefrčali a v Guseve sme dokúpili zásoby so suvenírmi a vyštartovali sme k hranici. Pri tejto príležitosti sa pozastavím pri miestnom názvosloví miest. Po skončení druhej svetovej vojny a následnom odsune Nemcov sa vtedajšia sovietska vláda snažila vymazať aj všetky nemecké kultúrne stopy, čo zahŕňalo aj pôvodné nemecké názvy obcí. Nové ruské názvy sa vyberali najčastejšie po sovietskych generáloch a vojakoch operujúcich (a vo veľa prípadoch aj padlých) v tejto oblasti, čo je aj prípad Gusevu (nem. Gumbinnen) alebo boli pragmatické ako Baltijsk z pôvodného Pillau. Dnes sa hľadajú stopy dávnej histórie a aj v snahe o oživenie turistického ruchu. Na suveníroch, či prospektoch sú nemecké názvy miest rovnocenné s tými ruskými, prípadne často majú aj navrch. Bohatá história tejto oblasti je veľkým lákadlom pre turistov a bol to jeden z hlavných dôvodov našej návštevy tejto oblasti.

Po nákupe suvenírov vyrážame k poľskej hranici, kde na poslednej benzínke tankujeme. Nafta je o polovicu lacnejšia ako v Poľsku. Keď sme pumpárke povedali koľko platíme za naftu u nás, tak len prevalila očami. Po príjazde na hranicu sme mali asi hodinu zdržanie, ale samotná kontrola na oboch stranách prebehla pokojne a v srdečnom duchu za čo musím colníkov z oboch strán pochváliť. Po prechode hranicou sa ocitáme v kúpeľnom meste Goldap, kde si dávame neskorý obed. Kartacze (zemiakové knedle plnené mäsom) s kapustou a studený boršč. Typické poľské letné menu. Po obede sa premiestňujeme k poslednému veľkému cieľu našej cesty – Včiemu brlohu, hlavnému Hitlerovmu stanu na východnom fronte. Za podvečerného slnka si opäť po pár dňoch vychutnávame pohľad na Mazúrske jazerá. Okrem jazier samotných nás ako cyklistov zaujala bohatá sieť dobre upravených cyklotrás. Podvečer prichádzame do mesta Ketrzyn, kde sa ubytovávame v malom penzióne. Hneď po vyložení si ideme dať ľahkú večeru, voľba padne na polievku žurek. Čakanie na polievku nám spríjemní personál hotela, ktorý nám ponúka ochutnávku miestneho silného medového likéru. Okrem ponuky samotnej pálenky je aj papier s povesťou o jeho vzniku. Ako hovorí legenda, v okolitej oblasti žil medveď, ktorý terorizoval obyvateľov a unášal deti. Jeden mládenec to už nevydržal a rozhodol sa medveďa preľstiť. Uvaril silnú pálenku a pomiešal ju s medom. V lavóre ju priniesol na okraj lesa a už len čakal kedy sa zjaví medveď a neodolá sladkému nápoju. Ako mládenec predpokladal, tak sa aj stalo. Medveď sa opil a zaspal, čo bol čas pre mladíka, ktorý kyjakom medveďa dorazil. Po ochutnávke sme s Mirom skonštatovali, že likér je síce dobrý, ale maximálne na prípitok alebo aperitív a pre chudáka medveďa, ktorý vypil celý lavór bola rana kyjakom zároveň ranou z milosti, lebo keby sa na druhý deň prebudil s opicou, tak by si isto prial umrieť.

Po večeri som sa išiel prejsť do mesta. Ketrzyn má pekné námestie s historickými budovami, vedľa ktorých sa nachádzajú pevnosti. Na druhý deň sme sa pri raňajkách dozvedeli „radostnú novinu“, že Briti v referende odsúhlasili tesnou väčšinou Brexit. No čo už. My sme sa vybrali hľadať Vlčí brloh, čo sa nám za pomoci navigácie relatívne bez problémov podarilo. Na parkovisku sme zaplatili parkovné a dobrodružstvo sa môže začať.

Čo ma ako prvé zaujalo bola rozloha vojenského objektu, ktorý sa rozkladá na ploche 6,4 km². Celý objekt je situovaný v hustom listnatom lese kvôli maskovaniu. Po značkovanej trase tu badať veľký počet roztrúsených betónových objektov. Väčšinou sa jedná o pozostatky jednotlivých veliteľských a štábnych bunkrov, technické objekty, ale aj kino, pošta, či konferenčná miestnosť. Hoci je kvôli bezpečnosti do väčšiny zakázané vstupovať, návštevníci si z toho ťažkú hlavu nerobia. Väčšina bunkrov je zničená, čím sa obnažila ich masívna konštrukcia, kde hrúbka stien okolo dvoch metrov je bežná. Najväčší je hlavný bunker, ktorý pripomína zrúcaninu menšieho hradu. Historicky zaujímavou zastávkou je aj miesto, na ktorom bol spáchaný neúspešný atentát na Hitlera, ktorý označuje pamätná tabuľa s podobizňou jej hlavného strojcu Clausa von Stauffenberga, ktorý bol krátko na to v Berlíne popravený. Pre zaujímavosť treba spomenúť, že Hitler tu strávil dokopy 800 dní a prijímal tu návštevy predstaviteľov spriatelených krajín ako napríklad Mussoliniho, finskeho veliteľa Mannerheime, rumunského vodcu Antonesca, ale aj slovenského prezidenta Jozefa Tisu. Pár dní pred príchodom Červenej armády dal Hitler bunker vyhodiť do vzduchu. Múzeum bolo sprístupnené verejnosti len pred nedávnom a turistická infraštruktúra sa ešte pomaly rozvíja. Ak budete mať cestu okolo, určite toto historicky významné miesto nevynechajte z programu.

Asi po hodinovej prehliadke nasadáme do auta a pokračujeme do Gizycka. Toto mesto je patrí medzi typické letoviská na Mazúrskych jazerách. Nachádza sa medzi jazerami Niegocin a Kisajno, ktoré prepojuje kanál pretínajúci mesto. Práve na tomto kanáli sa nachádza zaujímavá technická pamiatka – otočný most. Výletné loďky plaviace sa kanálom z jedného jazera do druhého sú síce malé, ale zároveň dosť vysoké, čo im bráni preplávať popod nízky most. Bežne sa to rieši zdvíhacim mostom, keď sa mostovka nadvihne. Tu sa zvolil otočný systém, kde sa mostovka otočí o 90 stupňov. Jedná sa o jeden z prvých takýchto riešení v Európe, most bol skonštruovaný v 50. rokoch 19. storočia. Za pomoci prevodov ho dokáže obsluhovať jeden človek, ktorému to trvá asi 5 minút. Práve tento úkon patrí medzi vyhľadávané atrakcie. My sme na to šťastie žiaľ nemali, lebo most je uzavretý v určitých intervaloch, kedy môžu loďky kanálom preplávať. Cenou útechy nám bol otočený most, cez ktorý plávali plachetničky. Ten pohľad stál za to. Po obede sme sa vybrali cez obec Mikolajki na Varšavu, čím sa končí výlet po bývalom Východnom Prusku.