branork

Do Nového Targu   väčšina našincov chodí najmä na nákupy, či už na trhy alebo aj do obchodov a na prehliadku toho vyše tridsať tisícového mesta nezostáva čas. Donedávna som medzi obete tohto nákupného stereotypu patril aj ja. Napriek tomu však môjmu pohľadu nikdy neunikli kopce týčiace sa nad severným horizontom tohto mesta s bohatou trhovníckou tradíciou. Plán navštíviť toto pohorie sa pomaly rozvíjal túrami v regióne poľsko-slovenského pohraničia, odkiaľ vždy boli súčasťou výhľadu. K jeho naplneniu došlo v jednu krásnu októbrovú sobotu.

Ráno o pol ôsmej sme vyrazili na aute z Ružomberka, smerom na Trstenú. Na hraniciach meníme peniaze a pokračujeme cez Jablonku na Nový Targ. Prvý problém nastáva pri obci Pekelník, kde sa ocitáme v nekonečnej kolóne (názov obce je v danej situácii viac než výstižný). Plynutím času priamo úmerne rastie aj nervozita, ktorú si krátime hľadaním vinníka. Prvé obvinenia padajú na našich spoluobčanov, ktorí sa vybrali na tradičné sobotňajšie trhy. Neskôr sme sa dozvedeli, že príčinou bola oprava cestného oblúkového mosta v Čiernom Dunajci. Asi po polhodine sa konečne dostávame do Čierneho Dunajca, kde nás policajti odkláňajú na sever. Do Nového Targu sa nakoniec dostávame obchádzkou cez Peniažkovce. Túra by však nemala byť časovo náročná, tak zdržanie nás moc nedesí.

Po príchode na parkovisko sa snažíme zorientovať sa na vyblednutej mape. Miestny turista nám ochotne vysvetľuje trasu. Vyrážame po zelenom chodníku, čo je najkratšia trasa k nášmu cieľu – Turbaču (poľ. Turbacz) 1310 m n.m. Asi po 300 m míňame posledné domky novotarského sídliska Oleksovky, kde z asfaltky prudko zabočujeme doprava (tu treba byť pozorný a neprehliadnuť malú turistickú značku na strome!) a cez humná smerujeme do lesa. Prijemné počasie a slnečné lúče osvetľujúce jesenné buky v zlatistých farbách vytvárajú príjemnú atmosféru. Chodník pripomína dobre udržiavanú zvážnicu a stúpanie je malé. Turistické značenie je na veľmi dobrej úrovni a dozvedáme sa z neho, že náš chodník je zároveň aj cyklotrasa, tými sú celé Gorce pekne poprepletané. Jesenný zmiešaný les rastúcou nadmorskou výškou začínajú čoraz častejšie striedať početné poľany, ktoré ponúkajú pekný výhľad na Tatry, Pieniny, Novotarskú kotlinu alebo Západné Beskydy. Prudké jesenné slnko však ukázalo aj svoju odvrátenú tvár, keď v kombinácii s jesennými hmlami znemožnili výhľad na Tatry. Nevadí, na ostatné pohoria bol výhľad dobrý. Chodník je lemovaný početnými kaplnkami a oltárikmi, čo je pre okolitý región Podhalia typické. Vyššie položené poľany sú posiate chatami v pôvodnom goralskom zrubovom štýle.

Pred poslednou poľanou prichádzame pred pamätník poľských partizánov z radov Tatranskej konfederácie, ktorá počas druhej svetovej vojny operovala v regióne Podhalia. So zmiešanými pocitmi čítame text na kamennej tabuli, kde sa spomínajú hrdinské činy Jozefa Kuraśa – Ognia, ktorý sa okrem protifašistického a protikomunistického odboja podieľal na etnických čistkách v regióne, ktorým padlo za obeť mnoho Židov, Rusínov, ale aj Slovákov a Poliakov. Spravodlivosť býva niekedy naozaj slepá. My však pokračujeme ďalej.

Zo zvážnice prechádzame na lesný chodník a po pár metroch sa ocitáme na najvyššie položenej poľane, ktorej dominuje obrovská horská chata, postavená v tradičnom štýle ako obrovský zrub. Tu si dávame krátku prestávku a rozhodujeme sa, či sa občerstvíme teraz alebo až po dobytí vrcholu Turbača, ktorý je ešte 700 m vzdialený. Ja idem zatiaľ zistiť, či sa na chate platiť kartou, lebo nie všetci z partie si vymenili peniaze. V jedálni sa dozvedáme, že to nie je možno. S neradostnou správou sa vraciam k partii. Peňazí bolo zmenených aj napriek tomu dosť, tak o obed sa nemusel nikto strachovať. Najprv si však splníme príjemnú povinnosť dobyť vrchol. Po 700 metroch malého stúpania, na ktorej stretáme našich krajanov na bicykloch a ocitáme na vrchole. Vrchol je označený asi 10 m vysokým obeliskom. Snažíme sa pofotiť okolitú krajinu, cez vetrom polámaný les, ale jesenný opar nám veľa možností nedáva. Dáme aspoň spoločnú fotografiu pri drevenej tabuli pod obeliskom a vraciame sa späť k Chate pod Turbačom na vytúžený obed. Myšlienka na chutný poľský boršč alebo žurek je razom preč, keď vidíme dlhý rad v jedálni. Prísť na pravé poludnie sa nemusí vždy vyplatiť. Po návšteve krátkej expozície Gorcov v chate si sadáme na lavičky vonku a dojedáme zásoby. Okrem obeda si vychutnávame aj pohľad na okolité poľany, ktoré láka prejsť na bicykli. Tie už patria do Gorčanského národného parku, ktorého hranica vedie pár desiatok metrov od chaty. Dobre vymyslené, chatári majú o pár ochranárskych povinností menej 🙂

Po suchom obede sa vraciame späť po zelenom chodníku. Pri prvom smerovníku odbočujeme na žltý chodník, ktorý je tiež cyklotrasou. Asi po 200 metroch prichádzame k Pápežskej kaplnke, ktorá je jednou za architektonických atrakcií Gorcov. Je to malý drevený kostolík so zvonicou pripomínajúcou drevený stožiar. Vedľa nej sa nacháza oltárik a lavičky na sedenie. Po pár fotkách pokračujeme ďalej. Po pár metroch stretáme ochotného turistu z parkoviska idúceho opačným smerom, ktorý nám z diaľky naznačuje, či sme už celú trasu otočili. Kladne sme mu odpovedali a ideme ďalej. Chodník pomaly klesá, ale narozdiel od zeleného je tu menej chát aj lesa, väčšinou ideme po poľanách. Cestu si časť partie kráti okrem rozhovoru aj pojedaním bukvíc, ktorých je tu neúrekom.

Slnko rýchlo zapadá, tak hľadáme skratku. Kamarátova turistická navigácia nás vedie dole zo značeného chodníka a pokračujeme cez krásny jesenný les. Stromov a chát opäť pribúda a opäť sa ocitáme na Oleksovkách. Navigácia nás opäť vedie mimo cestu, tentokrát už asfaltku a prudkým klesaním cez les sa ocitáme po krátkej chvíli pri aute. Dobrá pomôcka. Rýchlo nakladáme veci do auta a pred sebou máme ešte krátku obhliadku Nového Targu a večeru.

Auto parkujeme na zrekonštruovanom námestí, ktoré zdobí žltá budova radnice a okolité historické budovy. Po pár fotkách pekného námestia hľadáme reštauráciu. Nakoniec v jednej z uličiek ju nachádzame. Objednávame si ruskie pierogy. Sú to pirohy zo zemiakového cesta plnené tvarohovo-zemiakovo-cibuľovou plnkou posypané kúskami osmaženej slaniny. S pivom jedna báseň! Po večeri fotíme ešte posledných pár záberov Nového Targu a vyrážame smerom na Slovensko.

Gorce sú pohorie, ktoré sa oplatí navštíviť. Okrem nenáročnej pešej turistiky ponúkajú bohaté vyžitie hlavne pre cyklistov bohatou ponukou cyklistických trás. V zime je rajom pre bežkárov, ktorým ponúka bohatú sieť bežkárskych trás. Malá rozloha zlepšuje ich dostupnosť z okolitých obcí, kde sa dá za prijateľnú cenu ubytovať. Tento výlet mi ukázal len nepatrnú časť týchto malebných hôr a dúfam, že sa tam skoro vrátim.