branork

Na priváte neďaleko Wladyslawova sa prebúdzame do príjemného oblačného rána. Hneď po zbalení vecí smerujeme na západ. Prvým cieľom sú pozostatky nedostavanej jadrovej elektrárne Žarnowiec. Cesta po poľských okreskách ubieha relatívne rýchlo a monotónne. Borovicové lesy striedajú lúky a vresoviská. Asi po hodine prichádzame k jazeru Žarnowiec, kde z jedného móla hľadáme pozostatky rozostavanej elektrárne. Márne. Rovnako sa nám to nedarí ani pomocou mapy. Nakoniec sme dorazili k stráženému objektu, kde sme namiesto elektrárenských budov našli tuctové budovy menších firiem. Objekt nedokončenej jadrovej elektrárne bol z veľkej časti demontovaný, tak sme sa vzhľadom na nabitý program pobrali ďalej.

Spomínaná jadrová elektráreň sa začala stavať začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia. Jej výstavbu zbrzdili najskôr ekonomické problémy krajiny, neskôr aj obavy o bezpečnosť kvôli výbuchu reaktora v Černobyle. Nakoniec bola výstavba elektrárne zastavená a začiatkom deväťdesiatych rokov bolo rozhodnuté o jej likvidácii. Fanúšikovia techniky a energetiky si však prídu na svoje o kúsok ďalej. Na brehu spomínaného jazera, ktoré malo slúžiť na chladenie pretlakových reaktorov sa stalo základom pre prečerpávaciu špičkovú vodnú elektráreň. Hneď na druhom brehu sa nachádza pahorok, pod ktorým je umiestnená budova s turbínami. Od nej do kopca vedú široké zeleno-žlté rúry, ktorými sa v prípade prebytku prečerpáva voda do hornej nádrže. Turbíny tu v obrátenom režime fungujú ako čerpadlá a sú napájané prebytkom elektriny z elektrickej siete počas prebytku, čím sa sieť stabilizuje. V prípade nedostatku (špičky) sa prečerpaná voda z hornej nádrže pustí a roztáča turbíny, čím dodáva potrebný elektrický prúd späť do hladnej siete. Funguje to ako vodný akumulátor. Podobné diela sú po celom svete, u nás je najznámejší Čierny Váh. Po pár záberoch sa presúvame po ceste k hornej nádrži. Na kopci je okrem nádrže aj vyhliadková veža Kašúbske oko. Jej názov je odvodený od slovanského národa Kašubov obývajúceho prímorské oblasti severne od Gdanska. Výstup na vežu stojí 10 zlotých na osobu a výstup po točivom schodisku nahradí rannú rozcvičku. Štýlová vyhliadková vežička trochu pripomínajúca Vesmírne oko v Seattli poskytuje nádherný výhľad na kašubsku krajinu s neďalekými baltskými plážami. Vo výhľade trošku prekážajú kotviacie laná. Po pár záberoch hore a prehliadke obrazov od miestnych umelcov v predsieni sa presúvame ďalej na západ.

Ďalším cieľom je Slovinsky národný park. Na úvod treba poznamenať, že so Slovincami z bývalej Juhoslávie nemá nič spoločné. Slowinci alebo Severní Slovinci sú po Kašuboch ďalším slovanským národom žijúcim v oblasti. Národný park je známy svojimi pieskovými dunami, ktoré pripomínajú Saharu. Na pobreží Baltského mora sa nachádza mnoho oblastí s pieskovými dunami (Kurská kosa), ale Slowinský národný park ponúka najdlhšiu sieť chodníkov priamo cez duny bez spevneného povrchu. Absenciu raňajok si vynahrádzame desiatou v letovisku Leba, ktoré slúži ako východiskový bod do národného parku. Po klasických párkoch, omelete a krátkej prechádzke po promenáde sa vydávame hľadať duny. Mapu sme opäť nekúpili, turistické značenie nás točilo v kruhu a navigácia tiež. Po pár otočkách sme obehli celé jazero Lebsko a zaparkovali sme v dedinke Kluki. V tejto dedinke obklopenej borovicovým lesom sa nachádza Múzeum Slowinskej dediny. Je to malý skanzen pozostávajúcich z hrazdených domčekov. Celá expozícia pozostáva z pár vidieckych dvorov a menších statkov. Vstup bol vzhľadom na prebiehajúce renovácie bezplatný. Pár metrov za dedinou sa nachádza drevené mólo, z ktorého je pekný výhľad na severné brehy, kde pekne kontrastujú pieskové duny so sivou hladinou. Okrem pekného výhľadu si prídu na svoje aj milovníci prírody, ktorí si môžu vychutnať halofilnú flóru okolia jazera prepletenú malými kánálmi. Škoda, že vyhliadková veža bola uzavretá.

Jazero obchádzame zo západnej strany a parkujeme v dedinke Czolpino, ktoré slúži ako západné východisko na duny. Po zaplatení parkovného prechádzame borovicovým lesom po udržiavanom chodníku. Ten sa končí po pár stovkách metrov, kde sa postupne stráca pod pieskom. Po pár krokoch si dávam dolu sandále ako väčšina návštevníkov a pomaly stúpame na prvú dunu. Slnko svieti, vánok príjemne pofukuje a bosé nohy sa zabárajú do jemného bieleho piesku. Dokonalé! Chodník je ohraničený provizórnym lanovým zábradlím, ktoré pekne zapadá do okolitej krajiny. Na každom kroku sa ponúkajú jedinečné pohľady na pieskom zasypanú krajinu. Okrem slnkom zaliatych dún možno obdivovať rastliny, ktoré predstavujú boj života o priestor v nehostinnom prostredí. Veľmi zaujímavé sú presuny piesku dobre pozorovateľné počas vánku. Po pár sto metroch vchádzame opäť do borovicového lesa s tým rozdielom, že povrch ostáva naďalej pieskový. Majú to na svedomí morské vetry, ktoré presúvajú piesok medzi plážou a dunami. Po pár minútach kľučkovania medzi stromami sa ocitáme na nádhernej pieskovej pláži. Vietor bol už silnejší a chladnejší a more studené. Až na pár otužilcov sa väčšina návštevníkov uspokojila s prechádzkou v morských vlnách siahajúcich po kolená.

Slowinsky národný park sa rozkladá na rozlohe 186 km². Vznikol ako pozostatok morény ľadovca, keď vznikla zátoka, ktorá sa postupne oddelila od mora a zmenila sa na sladkovodnú. Dnes je pozostatkom niekoľko jazier, spomedzi nich je najväčšie Lebské. Vyskytuje sa tu typická halofilná vegetácia podporovaná soľou z morského piesku. Zo živočíchov sa tu hodne vyskytujú čajky, ktoré sú symbolom národného parku a občas sa ukáže aj tuleň. Na toho sme šťastie žiaľ nemali a po dlhej prechádzke sa opäť stáčame do lesa. Chodník mierne stúpa a na vrchole sa nachádza ďalšia atrakcia, morský maják. Pred vchodom sa tvoril dlhý rad a mal som sto chutí ísť ďalej. Miro protestoval, tak sme si počkali. Po pár minútach zasvietila na semafore zelená a zástup sa posunul dnu. Po točivom schodisku sa kvôli malému priestoru rad posúval pomaly. Nakoniec na hornom poschodí sa vyberalo vstupné. Nevedeli sme sa s predavačkou lístkov dorozumieť a pochopiť, či nám stačí na vstup už zakúpený lístok do národného parku alebo si kúpiť nový. Nakoniec sme kúpili nový a z terasy sme si vychutnali pohľad na okolitú krajinu. Po pár záberoch sme sa vydali dolu na parkovisko. Po vytriasaní piesku, ktorý nám robil spoločnosť až po Štetín sme hľadali reštauráciu na obedo-olovrant. Miestnou špecialitou sú grilované ryby, ktoré sú v ponuke v malých „grilárňach“ v okolitých dedinkách. My sme si po náročnej túre potrebovali doplniť kalórie a v jednej z reštaurácii sme si dali poľské menu zo žureku a plnených kapustových listov.

Ubytovanie sme našli v meste Slupsk, ktoré je najsevernejším väčším poľským mestom. Na druhý deň sa prebúdzame do zamračeného rána sprevádzaného mrholením. Po raňajkách smerujeme do letoviska Ustka. Auto parkujeme v centre a po pešej zóne sa presúvame k moru. Prímorské rybárske mestečko zo 14. storočia je dnes jedným z najnavštevovanejších morských letovísk u našich severných susedov. Po pešej zóne, ktorá slúži ako zlatá ulička lemovaná obchodíkmi so suvenírmi sa presúvame do prístavu. Aj napriek sychravému počasiu pôsobí historické centrum posiate rybárskymi domčekmi útulne.

V prístave je okrem repliky historickej drevenej lodi atrakciou otáčací most, ktorý sa v určitých hodinách otvára a dá sa ním dostať na druhú stranu prístavu. Kto má radšej kúpanie v mori musí ísť trochu ďalej, kde je piesková pláž so všetkým čo k tomu patrí. Kúpanie v mori sa odkladá aj tentokrát kvôli počasiu. Ako cena útechy slúži aspoň výhľad z móla na Baltské more a do prístavu, ktorému dominuje nádherný tehlový maják. Počasie sa nezlepšuje, preto po zakúpení magnetiek nasadáme do auta, a vraciame sa do Slupsku, kde sa napojíme na rýchlostnú cestu a pokračujeme ďalej na Kolobrzeg, kde zažijeme dopravné šialenstvo.