branork

Región Kaukazu je pre našinca známy svojimi majestátnymi horami, nádhernou prírodou a drsným životom miestnych obyvateľov. Gruzínsky a arménsky koňak, opekaný šašlík, typická keramika a horské kláštory sú len nepatrnou časťou lákadiel, ktoré tento región turistovi ponúka. Územné a ozbrojené konflikty, nezamestnanosť, chudoba sú odvrátenou stránkou tejto oblasti a v nedávnej minulosti boli častou témou večerných správ. Celý región je plný kontrastov, ktoré na jednej strane vyvolávajú obavy, ale na druhej lákajú každým rokom čoraz viac turistov na návštevu. Tak nakoniec sme neodolali ani my a v tradícií každoročných návštev do štátov bývalého ZSSR sme sa rozhodli zavítať aj do týchto končín.
Po zostavení päťčlennej výpravy sme museli ešte vyriešiť formálne záležitosti okolo víz. Arménsko a Gruzínsko pred rokom zrušilo víza pre občanov EU, takže tu sme mali o problém menej. Problémom ostal Azerbajdžan, kde vízová povinnosť ostáva. Zaplatenie poplatku 60 Eur/osobu a osobná návšteva ambasády vo Viedni by nebol problém. Komplikáciou bola podmienka ohlásiť presný dátum vstupu, potvrdenie o ubytovaní a popísať presný harmonogram pobytu. V prípade cestovania cez cestovku alebo prípadne aj na vlastnú päsť lietadlom by sa to dalo zvládnuť. My sme sa však rozhodli pricestovať cez Turecko vlastným autom, čo vzhľadom na dlhý tranzit predstavuje mnohé riziká, ktoré nás môžu zdržať, čím by sme ohlásený harmonogram nemuseli stihnúť, s čím by mohli mať azerbajdžanské úrady problém. Ďalším problémom bol nedostatok času. Z pracovných dôvodov sme mali na dovolenku len dva týždne, preto sme pri plánovaní museli Azerbajdžan z plánu vynechať.
 Deň „D“ svitol jednu júnovú nedeľu, kedy sme v štvorčlennej zostave vyrazili zavčasu ráno z Ružomberka smerom na Piešťany, kde sme vyzdvihli piateho člena výpravy, Slava. Po zaplatení poplatku za maďarskú diaľnicu na hranici nás čakal relatívne rýchly prejazd diaľnicou popri Dunaji, ktorý sme si spestrili obedom v motoreste. Podával sa pochopiteľne guláš s hovädzím perkeltom 🙂 Po občerstvení pokračujeme na srbskú hranicu, ktorú s relatívne malým zdržaním prekračujeme neskoro popoludní pri Segedíne. Po dotankovaní na prvej pumpe prichádzame k prvej mýtnici, kde si vyberáme kartičku. Srbský systém diaľníc pripomína ten chorvátsky, kde pri vstupe si vyberiete kartičku s údajmi a mýto sa platí pri zjazde, kde podľa údajov z kartičky (miesto vstupu, dĺžka cesty a pod.) sa vyúčtuje poplatok za prejazd diaľnicou, ktorý je možné zaplatiť v Eurách. Hlavná diaľnica pretínajúca krajinu je v relatívne dobrom stave, len na pár úsekoch je povrch nerovný, čo môže natriasať auto Obdivujúc okolitú rovinatú krajinu a ďalekú siluetu Belehradu po pár hodinách začíname stúpať do kopcov pohoria Stará planina. Rovinu striedajú vrchy s krasovým reliéfom. Pomaly sa začína stmievať, čo je znamenie, že treba rozmýšľať nad ubytovaním. Ako tak prechádzame nádhernými kaňonmi a tunelmi v okolí Pirotu, okrem obdivu okolitej krasovej krajiny sa obzeráme aj po hoteli. V tejto oblasti nájsť večer ubytovanie je trochu komplikované. Nieže by tu neboli hotely, ale vzhľadom na súvislé úseky tiesňav je redšie osídlená a značenie hotelov je slabšie, čo hlavne potme dosť sťažuje ich hľadanie. Nakoniec sa nám jeden darí nájsť, ale cena cca. 25 Eur/osobu vzhľadom na kvalitu nebola akceptovaná väčšinou výpravy, preto pokračujeme ďalej k bulharskej hranici. Tu si všímame prvý krát jav, kde WC a sprcha sú zakomponované do jednej malej miestnosti a nie sú nijako oddelené, akurát spoločná podlaha je v sprchovej časti mierne naklonená, aby mohla odtekať voda. Toto technické riešenie nás bude často sprevádzať až po Stepanakert. V pohraničnom meste Dimitrovgrad sa ubytovávame v miestnom hoteli za 15 Eur/osobu a dávame si večeru. Plieskavica (dobre okorenená placka z mletého mäsa) a čevapčiči s pivom nám vrátili farbu do tváre po dlhom dni strávenom v aute. Po večeri namiesto zákusku sme si dopriali debatu pri pive, ktorú asi po dvadsiatich minútach prerušila recepčná s ospravedlnením, že reštaurácia sa zatvára, čím nám pripomenula, že nielen nás zajtra čaká náročný deň.
Na druhý ráno po zbalení sa a raňajkách pokračujeme k bulharskej hranici, ktorá sa nachádza len pár kilometrov za mestom. Obchvat Dimitrovgradu je ešte vo výstavbe, preto musíme použiť starú úzku cestu, ktorú v jednom pruhu blokujú odstavené kamióny smerujúce do Bulharska. Doprava v protipruhu je našťastie za rána riedka a až na pár úhybných manévrov (pri jednom z nich nás skoro pritlačil turecký kamión) sa dostávame k colnici. Po rýchlej pasovej kontrole kupujeme týždňovú diaľničnú nálepku za 5 Eur a pokračujeme cez Sofiu na Istanbul. Na hraničných prechodoch je možné platiť za diaľničné známky v Eurách, ale na čerpacích staniciach to môže byť problém (tam sa akceptujú Levy alebo platobné karty). V Bulharsku sa moc nezdržujeme, hoci Sofia, ktorú obdivujeme zo vzdialeného obchvatu (ktorý na niektorých úsekoch pripomínal našu cestu 3. triedy) láka na návštevu. Kvalita ciest v Bulharsku je slabá, prejazd diaľnicou spomaľujú obchvaty miest, na ktorých je vozovka pripomínajúca cesty nižších kategórií. Okrem obedňajšej pauzy sa zastavujeme iba na dokúpenie zásob tesne pred Tureckými hranicami.
Po krátkom občerstvení na poslednom odpočívadle prichádzame na tureckú hranicu. Kontrola z bulharskej strany prebehla rýchlo. Pomaly prechádzame k tureckej colnici, ktorá pôsobí modernejším a čistejším dojmom. Po pasovej kontrole nasleduje colná kontrola, kde sa nás colník pýta na účel návštevy. Po odpovedi „Tranzit to Georgia“ sa colná kontrola končí a posiela nás ďalej. Pri čakaní na vybavenie posledných formalít si všímame mešitu v pozadí, čo okrem iného znamená, že nás čaká pár „suchých“ dní 🙁 Po výjazde z colnice sa pred nami otvára čistá, moderná, vybudovaná krajina, ktorá ostro kontrastuje s u nás zakorenenými predsudkami o Turecku ako zaostalej a neudržiavanej krajine. Situácia vo odľahlých častiach vnútrozemia môže byť odlišná, ale naša skúsenosť pri prejazde súvislou a kvalitnou diaľnicou popri Čiernom mori až do Gruzínska a spiatočnou cestou cez centrálne Turecko (Kars, Erzurum, Samsun) bola s vybudovanou infraštruktúrou viac ako pozitívna. Keby Turecko nemalo tak dobre vybudované hlavné diaľnice, tak naša dovolenka by nebola možná.
Po prejazde európskou časťou krajiny obklopenou poliami a mestami s masívnou výstavbou, kde vidno mnoho novostavieb asi po hodine prichádzame na predmestie Istanbulu, mesta na dvoch kontinentoch. Tento prívlastok do veľkej miery definuje nielen charakter mesta ako mosta medzi dvoma svetmi, ale aj jeho dopravnú situáciu, ktorá je dosť hektická. Poloha na Bosporskej úžine má za následok, že tu neexistuje klasický obchvat mesta, ale celá tranzitná doprava je organizovaná po viacprúdovom koridore cez dva visuté mosty ponad spomínanú úžinu. Hlavne v podvečerných hodinách, keď sa vracajú ľudia z práce je prejazd mestom dosť komplikovaný nielen na plnosť premávky, ale aj nervozita vodičov zohráva svoje. Dopravu v dvanásťmiliónovom meste spomaľujú aj početné mýtnice pri zjazdoch z diaľnice. Platenie mýta na tureckých diaľniciach zamestnávalo naše hlavy celú jazdu. Pri vstupe na diaľnicu kamery naskenujú značku auta a pri prejazde ďašou mýtnicou sa zobrazí cifra. Nevedeli sme, či sa jedná o sumu potrebnú zaplatiť alebo zostávajúci kredit. Zobrazovaná suma sa vždy menila (raz vyššia, inokedy nižšia). Žiadna rampa nás nikdy nezastavila, tak sme vždy pokračovali ďalej. Ďalšou záhadou na mýtniciach sú pruhy pre HGS a OGS. Spočiatku sme vchádzali podľa nálady rôzne. Potom sme prechádzali už len cez HGS. OGS je systém automatického elektronického mýta, HGS cez bezkontaktnú kartu (ktorú sme taktiež nemali, ale zdalo sa nám to istejšie ako prechádzať cez automatické mýto). Pri zjazde z diaľnice sme čakali, že nás stopne rampa, ale nestalo sa tak, preto sme pokračovali ďalej (Pri spätnom prejazde sme ho zaplatili na poslednej mýtnici, ale o tom neskôr).
  Istanbul je moderné neustále sa rozrastajúce mesto. Od vstupu až po opustenie mesta cestu lemovali moderné budovy najrôznejších dizajnov a mrakodrapy. S tých najznámejších spomeniem dvojičky mrakodrapov Tureckej banky, štadión Türk telecom (domáci štadión miestnych futbalových klubov Galatasaray a Besiktas), či siluetu finančnej štvrte Levent. O typickú siluetu starého mesta s legendárnym chrámom Hagia Sofia sme boli ukrátení, lebo na ázijskú stranu sme prechádzali Mostom sultána Mehmeta Dobyvateľa, čo je druhý most ponad Bospor. S dĺžkou 1 510 m patrí medzi najdlhšie na svete. Vozovka je zavesená oceľovými pylónmi vo výške 64 m nad hladinou mora. Most držia dve veže vzdialené od seba 1090 m. Most bol otvorený v roku 1988 a denne po ňom prejde 150 000 vozidiel. Situácia na ázijskej strane je architektonicky podobná. Po prejazde nekonečnými novopostavenými obytnými štvrťami nás čaká posledná zákruta popri obrovskej cementárni a pod nami sa ukazuje zátoka Marmarského mora s nákladným prístavom s rozsiahlimi ropnými terminálmi. Slnko je už za horizontom a okrem dotankovania nafty bolo treba hľadať hotel. Turecké líry (ďalej len líra) sme nemali, našťastie platobné karty Visa a Mastercard sú bežne akceptované (dokonca ani s mojou Visa electron nebol problém). Pre prípad núdze Slavo zmenil pár lír od miestneho a po natankovaní sme sa pohli ďalej. Cena pohonných hmôt v Turecku sa moc nelíši od ceny u nás. Rozdiel je či tankujete na diaľnici alebo mimo nej (kde je cena nižšia). Tu si treba zvážiť, či sa oplatí zísť z cesty, lebo najmä v hustejšie obývaných oblastiach s vyššou premávkou to môže znamenať časové zdržanie. Po ceste sme sa zastavili v motoreste, kde po zistení, že sme cudzinci vedúci nadviazal s nami priateľský rozhovor a predstavil nám večerné menu. Karbonátky z mletého baranieho mäsa v paradajkovej omáčke s ryžou (ktorú miestni nazývajú pilav) a hrachová polievka s citrónovou šťavou (táto polievka je na tu tak obľúbená ako u nás držková) padli dobre. Kuchár sa nám medzitým zvykol pochváliť, že pochádza z Arménska, za čo si od vedúceho vyslúžil spŕšku kritiky, že či sa musí každému s tým chváliť. Problém tu určite nebol v pohnutej minulosti oboch národov, ale skôr v legálnosti pobytu a práce kuchára. Po širokej diaľnici sme pokračovali ďalej a hľadali vhodné ubytovanie. Nakoniec sme jedno našli za cenu 30 Eur/osobu. Hlasovanie „rady piatich“ dopadlo tak, že vzhľadom na pokročilú už rannú hodinu sme išli ďalej. Nakoniec sme nadránom zaštandovali na jednom odpočívadle pri meste Tosya pred Samsunom, kde sme si vyskúšali spanie v aute. Po tejto skúsenosti sme spanie v aute pre maximálne nepohodlie definitívne zavrhli a na druhý deň sme s prvými rannými slnečnými lúčmi vyrazili ďalej.