branork

Po prenocovaní na odpočívadle pri Tosyi nasadáme do auta a pokračujeme smerom na Samsun. V najbližšej „Metrostanici“ si dávame rannú kávu, lebo po noci strávenej v aute sme boli unavení. Metrostanica v tomto prípade nie je stanica metra, ale veľké odpočívadlo patriace tureckej spoločnosti Metro bus, prevádzkujúcej diaľkove linky po celom Turecku a do okolitých krajín. Odpočívadlo pozostáva z hotela, reštaurácií, kaviarní, obchodov, sociálnych zariadení a podobne. O klientov je počas dlhej cesty dobre postarané. Tu sme si všimli ďalší zaujímavý jav, ktorého intenzita priamo úmerne stúpala s kilometrami pribúdajúcimi smerom na východ – popularita našej ŠPZ. Turistov zo Západu (a obzvlášť z našich končín) tu na vlastných autách vidno dosť vzácne, preto v okolí nášho auta bývalo pomerne rušno. Predavačka so zahalenými vlasmi v typickej (ale v tomto prípade aj elegantnej) šatke s nami počas prípravy kávy viedla priateľský rozhovor na typické témy: odkiaľ sme, ako sa nám páči v Turecku a podobne. Po vypití kávy pod dohľadom Mustafu Kemala Ataturka, zakladateľa Tureckej republiky, ktorého obraz nesmie chýbať na žiadnej stene sme sa pobrali k autu. Boli sme milo prekvapení keď sme ho našli umyté. V Turecku býva zvykom, že prevádzkovateľ pohostinstva sa postará aj o auto svojho hosťa, samozrejme zadarmo. Tieto praktiky sú zaužívané najmä pri väčších prevádzkach, pri menších sme sa s tým nestretli.
 Krajina v okolí Samsunu má subtropický až tropický charakter. Lesy striedajú stepy a polopúšte. Najkrajší pohľad je však na skalnaté útvary pripomínajúce ďaleký Orient. Pri prejazde Tureckom okrem obdivovania krajiny sa treba pozornejšie venovať jazde. Tureckí vodiči jazdia dosť nedisciplínovane a dopravnými predpismi si ťažkú hlavu moc nerobia, čo má za následok veľa dopravných nehôd, čoho sme boli svedkami aj my, keď tesne pred nami sa na križovatke zrazili dve autá. Našťastie nikto nebol zranený. Turci majú zakorenený vlastný nepísaný systém pravidiel cestnej premávky, ktorý síce funguje, ale s oficiálnymi pravidlami má niekedy toho pramálo spoločné. Keď sa zahraničný vodič dostane do hustej premávky, stojí ho to často veľa úsilia a umu, aby sa z nej dostal v poriadku. To však už prichádzame do Samsunu, kde si dávame ľahký obed v podobe hrachovej polievky, ktorá sa dochucuje citrónom. Typické následky požívania hrachu našťastie nepociťujeme 🙂 Teplota stúpa k tropickým hodnotám a bez klimatizácie sa dá vydržať maximálne 5 minút. V Samsune sa diaľnica dostáva k pobrežiu Čierneho mora, odkiaľ až po gruzínsku hranicu sa nachádza konurbácia pozostávajúca z prímorských letovísk. Okrem hustej zástavby sú často opakujúcim sa prvkom oblúkové nadjazdy pre chodcov ponad diaľnicu, ktoré mi po pár desiatkach kilometrov pripadali ako kilometrovníky 🙂 Hlavným zamestnávateľom našich pohľadov však naďalej ostávalo okolité more, ktoré nás lákalo. Nakoniec sme mu neodolali pri Trabzone, kde sme pod stredovekou prímorskou pevnosťou si aspoň ponamáčali nohy v príjemnej vode. Nielen naše nohy, ale aj žalúdky potrebovali osvieženie, preto sme sa zastavili na olovrant v neďalekom rodinnom moteli. Pán domáci nás srdečne privítal a doniesol nám menu, samozrejme v turečtine. Chvíľu sme beznádejne pozerali po sebe, ale nakoniec nám ukázal obrázkové menu na stole, pri ktorom olovrantoval iný hosť. Viac ako na obrázky miestnych špecialít sme pozerali do tanierov hosťa. V Turecku sa servíruje hlavné jedlo a prílohy zvlášť na tanieroch. Hosťovi to nevadilo, ba dokonca za asistencie nášho hostiteľa nám pár jedál odporučil. Okrem typických opekaných a pestro korenených kúskov mäsa s bohato miešanými zeleninovými šalátmi ma zaujal zaujímavý bochník, ktorý som si v zápätí objednal. Keď už ostatní členovia výpravy boli skoro nasýtení, tak domáci vybral z veľkej mrazničky sáčok, ktorým mi zamával, čo znamenalo, že čoskoro už príde rad aj na mňa. Tak sa o pár minút aj stalo, na malom tanieriku som mal typický koláč künefe. Je to koláč zo špeciálneho cesta fillo, ktoré sa pripravuje z masla, syra, píniových orieškov, cukru a citrónovej šťavy. Cesto sa potom rozreže na malé slíže, ktoré sa zapečú na panvici so sladkým sirupom. Hoci orientálne sladkosti mi moc nechutia (potom ako pred rokom som to v Lotyšsku nalačno prehnal s kúpnou chalvou), ale künefe mi chutilo. V každej poriadnej reštaurácií sa podáva silný čaj, ktorý sa leje do šálky súčasne s vriacou vodou, čím sa riedi podľa gusta. Ako dezert (v mojom prípade už druhý) sa podával zákusok z medu a lístkového cesta baklava, ktorý je populárny aj u nás. V rámci kultúrneho vyžitia bolo ešte na programe fotenie sa s rodinou na pamiatku, ktoré nám navrhol pán domáci. Fotenie sa s domácimi na pamiatku nie je najmä v rodinných reštauráciách nič výnimočné. Je to jeden z prejavov ako si uctiť hostí. S nadšením sme ponuku prijali a po pár milých záberoch sme sa rozlúčili a pokračovali ďalej.
Slnko pomaly klesalo na obzor a myšlienka prekročiť gruzínsku hranicu ešte v ten deň sa rozplynula. Bolo treba začať hľadať ubytovanie, lebo po predchádzajúcej noci strávenej v aute sme sa museli poriadne vyspať. Aj keď sme krajinu navštívili ešte mimo sezóny, ubytovanie na čiernomorskej riviére je relatívne drahé a na osobu môže výjsť aj 40 Eur v lacnejšom hoteli. Nakoniec v Rize sme našli reklamu na ubytovanie v hoteli Green Ayder za 15 Eur/osobu. Problém bol, že aj napriek smerovníku sme ho nemohli nájsť, tak sme to zadali do navigácie, ktorá nás poslala 30 km ďalej. Údaj zo smerovníka 500 m s našími 30 km v navigácii je rozdiel, ale na „hľadanie pokladu za pomoci nádhodných indícií“ sme nemali už náladu, tak sme vyrazili podľa navigácie do neďalekých hôr. Subtropickú morskú krajinu rýchlo striedajú lesy a serpentíny úzkej cesty navodzujú pocit akoby sme stúpali na Smrekovicu (však ružomberčania to poznáte). Horské letovisko Ayder je známe ako raj pre rafting. Popri ceste sa nachádza mnoho menších hotelov, ktoré však boli už vypredané. Nakoniec sme cez bránu, kde sa (ne)vyberá vstupné došli až do najvyššie položenej osady, kde som v prvom pohostinstve zisťoval, kde sa nachádza náš hotel. Miestny mi povedal, že v strede doliny. Nezdalo sa mi, že by sme sa pochopili a pokračovať v „hľadaní pokladu“, sa mi nachcelo a Ľubovi už duplom nie. Tak obklopení horskými chatami v atraktívnom prostredí som sa spýtal na možnosti ubytovania. Okamžite ma odporučil na hotel Zafran, čo bola horská chata hneď nad nami. Ešte zavolal majiteľovi, či sú voľné kapacity pre 5 ľudí a po kladnej odpovedi nám jeho známa prekalkulovala cenu na eurá. V Turecku domáci bežne akceptujú doláre alebo Eurá, ale vždy to nemusí byť pravidlom, preto je dobré mať zmenené líry alebo platobnú kartu. V tomto prípade som videl na ciferník kalkulačky, kde sa najprv zjavila suma 15 Eur, ale vzápätí sa pani domáca ospravedlnila a nahodila to ešte raz a teraz vyšla suma 20 Eur/osobu (aj s raňajkami). Cena je stále prijateľná, tak som to neriešil a po nahádzaní batohov do provizórnej lanovky (podobná je v Dierovej na Orave) sme sa ubytovali v atraktívnej horskej chate s pekným výhľadom na celú osadu šplhajúcu sa údolím pod najvyšší vrch podobne ako Zermatt pod Matterhorn. Aj najpriek zamračenému počasiu osvetlená osada vyzerala nádherne. Po zhodení ruksakov sme sa vybrali na prehliadku osady, ktorá má výrazný alpský charakter. Z alpskej idylky nás vytrhol spev z neďalekej mešity, ktorý zvolával ľudí k večerným modlitbám. Okrem hotelov na hlavnej ulici sa nachádzali aj reštaurácie, krčmy a obchodíky so suvenírmi. Po pár nočných záberoch sme sa uložili na spanie.
Na druhý deň sme si dali raňajky, ktoré pozostávali so švédskeho stola plného salámy, syrov, rôznej zeleniny, vajec a podobne. Obzvlášť ma zaujal údený syr narezaný na nite chuťovo pripomínajúce tie naše syrové korbáčiky. Po tradičnej fotke s domácimi (iniciatíva išla tentokrát z našej strany), zaplatení a rozlúčení sa s domácimi sme si osadu pozreli za denného svetla. Najviac nás zaujali dva krásne vysoké vodopády a kaňon nachádzajúci sa pod osadou. Pri ceste nadol opäť na bráne nikto peniaze od nás nepýtal, dokonca tam nikto ani nebol 🙂 Teraz si máme možnosť všimnúť krásu údolia, ktorá nám včera kvôli neskorej večernej hodine a hektike ušla. Okrem typických klenutých orientálnych mostov (jeden taký sa nachádza v Mostare v Bosne) nás upútali aj domy zakliesnené do prudkého svahu okolitých hôr. Po príchode do Rize sme sa začali na sebe smiať, lebo pri pohľade pár metrov od diaľnice sme uvideli náš hľadaný hotel Green Ayder, ktorý sme včera zázračne prehliadli. Nakoniec sme boli radi, že sme ho nenašli, lebo inak by sme z Turecka nevideli úplne nič, čo by bola škoda. A tak za prudkého dažďa prekonávame posledné kilometre na gruzínsku hranicu, pred ktorou dážď ustane a po jej prekročení sa začína skutočné dobrodružstvo, kvôli ktorému sme skoro tri dni nepretržite tranzitovali.