branork

V Slupsku sa opäť napájame na rýchlostnú cestu S6 a po hodine sa ocitáme v Koszaline, kde odbočujeme do letoviska Kolobrzeg. Opravované úseky cesty v kombinácii s faktom, že do letoviska slúži ako príjazd klasická vojvodská cesta mení pohodovú jazdu na nočnú moru. Pred Kolobrzegom sa vytvára niekoľkokilometrová kolóna. Po vyše hodine prerušovanej jazdy sa konečne ocitáme meste. Tu sa situácia nezlepšuje, práve naopak. Katastrofálna situácia v centre nás oberá o ďalšie cenné minúty. Nakoniec parkujeme asi kilometer od centra.

Kolobrzeg patrí k významným prímorským kúpeľným letoviskám, čo potvrdzuje aj vysoký počet turistov. Počas našej návštevy keď vrcholila turistická sezóna bol problém nielen s prejazdom mestom, ale aj s prechádzkou po rušnom centre. Letné terasy aj reštaurácie boli preplnené, našťastie ponuka bola bohatá. Neskorý obed si dávame v jednej undergroundovej reštaurácii. Menu je v modernom taliansko-poľskom štýle, pivo tradičné poľské. Po paradajkovej polievke a rezni sa presúvame popri riečke Parsenta do prístavu. Prístav v ústí rieky možno považovať za „turistickú štvrť“. Na malej ploche sa koncentrujú hotely, zábavný park a množstvo obchodíkov so suvenírmi. Celkovo pripomína Ustku, len vo väčšom prevedení. Nechýba tu maják, možnosť vychutnať si plavbu na replike drevenej lode. Typická baltská klasika. Po pár záberoch kupujeme povinné magnetky a vraciame sa k autu. Mesto má zaujímavú históriu. Mestské výsady získalo v 13. storočí a bolo členom Hanzy. Obliehal ho aj Napoleón, neúspešne. Mesto sa ubránilo. To sa stalo inšpiráciou o sto rokov neskôr, keď Tretia ríša prehrávala na všetkých frontoch a na Kolobrzeg sa z východu približovali poľské a sovietske vojská. Bol tu nakrútený propagandistický film z obdobia úspešného odolania napoleónskym vojskám, na ktorý boli povolaní aj vojaci zo sovietskeho frontu. Film mal v ťažkej situácii pozdvihnúť morálku nemeckého obyvateľstva, aby sa bránili voči spojeneckým vojskám. Ani vysoké náklady na film, ani dve obete počas nakrúcania nezabránili kapitulácii mesta a ríše celkovo. Po vojne sa Kolobrzeg stal súčasťou Poľska podobne ako celá oblasť.

Za slnečného popoludnia pokračujeme smerom na Štetín. Skúsenosti s hľadaním ubytovania v preplnených letoviskách nás prinútilo ubytovať sa mimo centrá turistiky. Ubytovávame sa v mestečku Goleniow pár kilometrov severne od Štetína. Na recepcii v menšom penzióne si vypočúvame otrepanú pesničku, že máme šťastie a majú pre nás poslednú izbu. Po ubytovaní sa si dávame skorú večeru v podobe pikantnej rybacej polievky. Po večeri vyrážame do mesta, kde okrem tehlového kostola, tehlovej radnice, pár hrazdených domčekov niet toho veľa na obdivovanie. Ideálna príležitosť pre ochutnanie miestnej konzervovej legendy. V jednom maloobchodnom reťazci kupujme štetínsky paprikáš. Tento výživný polotovar patrí podobne ako zapekanka ku gastroreliktom komunizmu, keď vo vtedajšom Poľsku bol nedostatok väčšiny potravín. Jedná sa o pomletú rybu v pikantnej paprikovej omáčke s ryžou. Zvyčajne sa podáva ako nátierka na chlieb. Chuťovo je vynikajúca, preto po prvom balení som si odbehol kúpiť ešte jeden. Po výdatnej kalorickej bombe, keď sme sme tráviacim šťavám pomohli pár pohárikmi vodky sme sa uložili na spánok.

Na druhý deň po raňajkách vyrážame do Štetína. S parkovaním tu našťastie nebol problém. Historické centrum mesta, ktoré dalo Rusku cárovnú Katarínu Veľkú nie je tak majestátne ako Krakov, Gdansk alebo Wroclaw. Čo historickému centru bolo ubrané na veľkosti, bolo vynahradené na kráse. Okrem renesančného zámku a tehlovej katedrály odporúčam navštíviť námestia s pestrými fasádami zrekonštruovaných budov. Historické centrum počas našej návštevy prechádzalo rekonštrukciou, ulice boli rozkopané, preto sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Pre vstup do Nemecka sme si vybrali zložitejšiu cestu cez ostrov Usedom. V meste Swinouscie sa naloďujeme na trajekt, ktorý nás cez úžinu za 10 minút prevezie do poľskej časti ostrova. Na poslednej benzínke tankujeme doplna a onedlho sa s nami na dopravnej značke lúči biela orlica, aby nás hneď na to privítala čierna. Ostrov Usedom je jedným z väčších baltských ostrovov. Je rozdelený medzi Poľsko a Nemecko.

Po prvých kilometroch v Nemecku rozmýšľame čo ďalej. Okrem atrakcií nás zaujímajú aj možnosti ubytovania nakoľko Slnko pomaly klesá nad obzor. Z letargie nás náhle vyvedie smerovník k múzeu NDR. Miro prudko dupne na brzdu, v križovatke vycúva a odbočí. Našťastie sme na ceste boli sami. Po pár kilometroch sa ocitáme v múzeu, kde si kupujeme lístky za 7 Eur. Súdružka predavačka nám vysvetlila, že expozícia pozostáva z troch veľkých miestností po oboch stranách. Spočiatku som bol trochu sklamaný, ale neskôr som bol spokojný. Ponuka artefaktov bola bohatá a na pár desiatok minút som sa vrátil do detstva. Vymenovať exponáty by bolo minimálne na tri kapitoly, preto v skratke uvediem, že sa jednalo o bežne používané veci do domácnosti, hračky, hobby, ale aj pracovné pomôcky, vyznamenania, odevy, zmenšeniny objektov a podobne. Keď sme už boli dobre nostalgicky nabudení až sa nemecké deti po nás nechápavo pozerali, tak majiteľ a ober-zberateľ zároveň vytiahol najväčší tromf v podobe bohatej zbierky aút a iných vozidiel. Pri návšteve tejto oblasti určite odporúčam múzeum navštíviť. Každý si príde na svoje.

Po bohatej ostalgickej nádielke sa presúvame k Peenemünde, kde na nás čaká raketová nádielka. Ako sa približujeme ku kolíske raketového výskumu, s obavami sledujeme intenzívny turistický ruch a rozmýšľame o možnostiach ubytovania. Po pár desiatkach minút parkujeme pred technickým múzeom. Rýchlo bežím do pokladne a pýtam sa, či stíhame ešte prehliadku. Pokladníčka hovorí, že áno, ale v zrýchlenom režime. Platím vstupné 8 Eur a ako kompenzáciu za zrýchlený režim Miro platiť vstupné nemusí. Opäť výhodný obchod. Celý objekt pozostáva z tepelnej elektrárne vybudovanej v medzivojnovom období a exponátov dvoch rakiet V1 a V2. Návšteva elektrárne poteší nielen milovníka techniky, ale ktoréhokoľvek návštevníka. Prechádzať sa pomedzi staré generátory, turbíny, potrubia a hlavne riadiace pulty (na ktorých sme si vyskúšali scénu s AZ 5) s autentickou atmosférou bolo na nezaplatenie. Vnútorná expozícia elektrárne sa nachádza na štyroch poschodiach, vonkajšia pozostáva zo zariadení na prepravu uhlia do pecí elektrárne od násypníkov až po dopravné pásy. Hlavnou atrakciou sú repliky spomínaných rakiet V1 a V2 aj s odpaľovacími zariadeniami. Na tomto mieste prvý krát Wernher von Braun vyrábal a testoval rakety, ktoré terorizovali počas druhej svetovej vojny Londýn a Rotterdam. Nezabúdal ani na svoj najväčší sen, lety do vesmíru, ktorým boli lety do vesmíru. Ten si splnil po vojne v USA. V múzeu sa však dočítame o mnohých väzňoch, ktorým práve tieto rakety zobrali pri otrockej práci aj ich posledné sny.

Po prehliadke technického múzea sa vyberáme hľadať ubytovanie. Ponuka apartmánov je síce bohatá, ale vzhľadom na prenocovanie na jednu noc hľadáme klasický hotel mimo turisticky najexponovanejšej oblasti. Hľadanie nám komplikovali aj dopravné zápchy. Hľadanie ubytovania po mestečkách na ostrove sa skončilo neúspešne, všetko bolo rezervované. Ostrov opúšťame v mestečku Wolgast, kde prechádzame cez obrovský zdvíhací most ponad zátoku. Ubytovanie hľadáme aj v zapadnutých motorestoch, bez úspechu. Nakoniec prichádzame do univerzitného mesta Greifswald. Tu sa nám darí aj nájsť prvé ubytovanie. Jednolôžkové ubytovanie za 120 Eur. Išiel som sa poradiť s Mirom, ktorý čakal v aute a rozhodli sme sa isť pozrieť izbu. Medzitým prišiel majiteľ, že cena stúpa na 160 Eur, lebo sa jedná o poslednú izbu. Za jednolôžkovú izbu, kde je malá posteľ pre dvoch (ako sa priznal recepčný) sa mi to zdalo veľa. Nakoniec Miro našiel hotel, kde nám recepčný ponúkol ubytovanie na veľkom gauči za 80 Eur. Okamžite sme si tľapli a objednal som raňajky za 14 Eur/osobu. Sezóna vrcholí podobne aj cenové hladiny, ale raz za rok, prečo si nedopriať? Po večeri v podobe typického severonemeckého menu v podobe duseného mäsa so zelenými fazuľkami a varených zemiakov sme takmer okamžite zaspali na veľkom gauči. Na druhý deň nás čakal najväčší nemecký ostrov – Rujana.