branork

Po vybavení formalít ohľadom mýta sme vyrazili na diaľnicu. Prejazd prvou mýtnou bránou zaregistrovala aj naša mýtna čítačka jednorázovým pípnutím, čo znamenalo, že všetko je v poriadku. Bieloruské mýtne čítačky oznamujú stav kreditu akusticky. Dvojité pípnutie znamená, že kredit je spotrebovaný na polovicu, trojité znamená veľmi nízka hodnota a štvorité nulový kredit (že si ho treba dobyť na najbližšej stanici Beltoll, kde budú následne prejazdené kilometre doplatené). Jazda takmer rovnou diaľnicou rovinatou krajinou bola celkovo monotónna a jediným sprestrením bývali často len návštevy čerpacích staníc a motorestov. V jednom z nich sme sa zastavili asi po hodine jazdy za Brestom. S vidinou pravej bieloruskej chudobnice (zemiakovej baby) som vzal do ruky menu. V ponuke boli štyri variácie, tak som s Mirom začal rozmýšľať, ktorú si kto objedná. Tok našich myšlienok hneď prerušila servírka, ktorá nám s ľútosťou oznámila, že baba dnes z ponuky vypadáva. Ako „plán B“ som zvolil deruny (alebo aj drániky). Aj v tomto prípade bola odpoveď čašníčky zamietavá. Trochu mi to pripomenulo Litvu, kde sme zepeliny (plnené zemiakové knedle, tiež národné jedlo) dostali až v tretej reštaurácii. Nakoniec sme si dali marinovaný steak so zemiakmi, kde nás potešila veľkosť porcie.

Po výdatnom obede sme vybrali ďalej. Po pár hodinách jazdy sme zišli z diaľnice výjazdom na Mir, kde sa nachádza jeden z našich cieľov – zámok z 15. storočia. Po pár kilometroch sa pred nami začali ukazovať vežičky tehlového zámku postavanom v zaujímavom gotickom štýle typického pre túto oblasť. Ešte pred návštevou samotného zámku sme si museli zabezpečiť ubytovanie. Samotné mestečko Mir pripomína skôr dedinu a ako pravdivá možnosť sa nám javil apartement, čomu sme sa chceli vyhnúť. Našťastie na námestí sa nachádzal malý mestský hotel, kde bolo pár izieb voľných. Už pri pohľade na recepciu mi bolo jasné, že exkurzia do histórie sa nezačne návštevou zámku 🙂 Recepčná mi ukázala tri voľné izby. Ich zariadenie by som zaradil do rozhrania doby neskoro-brežnevovskej až ranno-gorbačovskej. Našťastie nechýbala vlastná sprcha s toaletou a keby fungovala aj wifina, tak by to bolo ideálne. Vybral som jedinú dvojposteľovú. Po ubytovaní sa sme ešte na recepcii vybavovali „obľúbené formality“. Recepčná po relatívne rýchlom nahodení našich údajov do systému za asistencie ruštiny a angličtiny sa snažila odo mňa získať nejaký údaj. Nerozumel som čo odo mňa chce až keď gestikuláciou sa jej podarilo vytvoriť imaginárny rámček formátu A4 mi (aj vďaka skúsenosti z Brestu) napadlo, že by sa mohlo jednať o naše turistické poistenie, preto som sa spýtal „Insurance?“. Hneď sa jej vyjasnila tvár a jej odpoveď bola strohá „Da!“ Neviem, prečo to nepovedala hneď na začiatku, ale nezažili sme to prvýkrát. Hneď som jej podal našu zmluvu o poistení a kartou som zaplatil za ubytovanie. Hneď na to som si šiel pofotiť námestíčko pred hotelom, ktorému okrem nízkej radovej zástavby dominoval aj park s drevenými altánkami. Po pár záberoch na mňa Miro kričí, že recepčná chce so mnou hovoriť a je zase nervózna. Po príchode na recepciu sa mi hneď začala ospravedlňovať, že pokazila moju transakciu (pravdepodobne peniaze poslala tam kde nemala alebo zlyhal systém) a nevie to sama vrátiť späť, že zavolá kolegyňu, či by sme nepočkali. Nakoniec prišli dve kolegyne, ktoré to riešili. Asi po polhodine sa im podarilo peniaze poslať späť na môj účet. Nakoniec som vytiahol z bankomatu hotovosť, ktorou som ubytovanie uhradil. Recepčná sa mi ešte raz ospravedlnila a poďakovala za trpezlivosť. Po vybavení nečakaných formalít sme sa konečne vybrali na zámok.

Na nádvorie sme dorazili niečo po piatej hodine, kedy sa končili posledné exkurzie vo vnútorných priestoroch. Návšteva sa presunula na nasledujúce ráno. Jediným spestrením programu bol majiteľ obchodu so suvenírmi, ktorý mi ponúkol, že za 5 rubľov si môžem vyraziť mincu. Neváhal som a po vybratí dvoch matríc (v ponuke bolo asi päť motívov) mi všetko pripravil a ponúkol mi aj akúsi zásteru s historickými motívmi, ak by som si chcel razenie mince zvečniť fotografiou. Prečo nie. Tak som zobral veľké kladivo udrel som po matrici, žiaľ iba po okraji. Miro, ktorý ma fotil nahodil škodoradostný smiech, majiteľ sa tváril solidárne. Pokus číslo dva som skúsil kvôli presnosti z menšej výšky, čo malo za následok slabý úder. Miro krútil hlavou, ja som sa to snažil brať športovo a čo si o tom myslel majiteľ som sa ani nesnažil zisťovať. Do tretice bol úder aj silný, aj presný a minca bola vo vrecku. Slnko klesalo pomaly za obzor, čo vytváralo perfektné svetelné podmienky pre večerné fotky hradu. Obzvlášť dobrý pohľad je južnej strany, kde sa nachádza umelé jazero, pozostatok vodnej priekopy, ktorý ponúka pekný odraz hradu na vodnej hladine. Z východnej strany obklopuje hradný komplex zámocký lesopark, v ktorom sa nachádza Kaplnka významného poľsko-ruského rodu Svätopluk-Mirských z roku 1910. Kaplnka slúži zároveň aj ako krypta, kde sú pochovaní príslušníci tohto rodu. Je postavená v podobnom architektonickom štýle ako zámok s výraznou mozaikou Ježiša Krista a rodinným erbom na priečelí. Po krátkej prehliadke sa vraciame na hotel a v miestnom magazíne (obchode) kupujeme smotanový šalát na večeru, čím sa deň končí.

Na druhý deň vyrážame na prehliadku hradu. Ešte predtým si dávame v miestnej reštaurácii raňajky. Raňajkové menu pozostáva z palaciniek plnenými rôznymi sladkými aj slanými náplňami. Príjemné posedenie na terase trochu kazila obava o čašníčku, ktorá vo vysokom štádiu tehotenstva svižne roznášala raňajky hosťom. Našťastie sa nič nestalo.

Po výdatných raňajkách začíname prehliadku hradu. Interiér zámku na mňa pôsobil komorným dojmom. Početné zaujímavé exponáty vypovedajú o jeho bohatej histórii, ktorá sa začala písať koncom 15. storočia. Za spomienku stojí bohatá zbierka rôznych oblekov a uniforiem. Obzvlášť zaujímavé sú bohato zdobené z obdobia spoločného poľsko-litovského štátu. V tomto období sa začína aj renesančná prestavba pôvodne gotického zámku pod taktovkou grófa Radziwilla. Tento rod patril medzi najvplyvnejšie v Poľsko-litovskej únii. V roku 1792 došlo pri zámku k bitke medzi Ruskom a Poľsko-litovskou úniou, kde Rusi vyhrali. O dvadsať rokov neskôr došlo k ďalšej bitke. Po vpáde Napoleóna do Ruska v roku 1812 tu došlo stretu ruských a poľských (spojenec Napoleóna) vojsk, kedy Rusi utŕžili agresorovi prvú porážku. Zámok však nezostal dlho v ruských rukách, lebo cárske vojská sa dali na taktický ústup smerom k Moskve. Hrad potom slúžil ako hlavný stan Napoleónovho brata Jerôma, ktorý odtiaľ riadil vojenské operácie. Po ústupe napoleónských vojsk nechal hrad vyhodiť pušným prachom do vzduchu. Len pre zaujímavosť, potomkovia Jerôma sú dnes jedinými žijúcimi potomkami bývalého cisárskeho rodu Bonaparte. Koncom 19. storočia kúpil zámok Mikuláš Svätopluk Mirský od pôvodných vlastníkov a jeho potomkovia ho vlastnili do roku 1941, kedy nacistické Nemecko napadlo ZSSR. Počas vojny hrad slúžil ako zberný tábor miestneho židovského obyvateľstva, ktoré bolo odtiaľ transportované do vyhladzovacích táborov. Po druhej svetovej vojne sa hrad stal súčasťou sovietskeho Bieloruska a chátral. S kompletnou rekonštrukciou sa začalo v roku 1980. Búrlivá história je zaznamenaná okrem spomínaných artefaktov aj mnohými historickými maketami hradu, kde si môžeme všimnúť ako sa menil pôdorys hradu ako aj vonkajšia výzdoba. Jednotlivé miestnosti pôsobia dojmom loveckého zámku. Evokuje to môžno výborná práca s drevom, ktoré sa dobre vyníma nielen na podlahe, ale aj na plafóne. Zaujímavou kapitolou je podzemie zámku, kde vyniká tehlová „funkčná“ architektúra s kuchynskými náradím v podobe hlinených džbánov, drevených sudov, ale aj fliaš s vínom. Pri rekonštrukcii zámku sa myslelo na zachovanie všetkých štýlov. Po prehliadke je možné si zakúpiť zaujímavé suveníry v podobe keramiky, tradičných výšiviek (tu si človek spomenie na ornamentálny zvislý pás na bieloruskej vlajke), ale aj magnetiek, či skla. Pre milovníkov tehlovej architektúry a pekných výhľadov odporúčam návštevu veží hradu, ktoré sú prepojené balkónmi na nádvorí hradu.

Po zaujímavej prehliadke sa presúvame k druhému zámku, ktorý sa nachádza pár kilometrov na „druhej strane diaľnice“, ktorú prekonávame po pár desiatkach minút. V Ňasviži parkujeme na platenom parkovisku (lístok stojí cca. 1 €) a popri jazierku v aleji stánkov so suvenírmi sa presúvame k zámku Ňasviž. Na rozdiel od Mirského zámku sa na prehliadku Ňasvižu chodí v skupinách, preto hneď kupujeme lístky a začíname exkurziu. Návštevný poriadok nie je jediným rozdielom od Mirského zámku. Už na nádvorí si človek všimne „kultivovanejší“ štýl zámockého komplexu, kde dominujú barokové prvky. Tu treba poznamenať, že neďaleký Kostol božieho tela patrí medzi prvé barokové stavby vo východnej Európe. Čo majú oba zámky spoločné je história. Podobne aj v Ňasviži panoval rod Radziwilských. Tu mala pravdepodobne veľký vplyv na výstavbu francúzska manželka jedného z majiteľov, ktorá ju zverila do rúk talianskych architektov. Len pre zaujímavosť, v okolí zámku sa nachádza anglická záhrada na pozemku o rozlohe jedného kilometra štvorcového, čo ju radí medzi najväčšie na svete. Osud bol k Ňasvižskému zámku oproti jeho „severnému susedovi“ zhovievavejší. Nepostihli ho žiadne výraznejšie katastrofy, akurát v období druhej svetovej vojny slúžil ako sanatórium pre sovietskych vojakov, čo mu však na kráse neubralo. Vnútorná expozícia zahŕňa okrem dobových kostýmov a uniforiem aj knižné zbierky, listiny, či repliku historického čerpadla. Za zmienku stoja zaujímavé zamatové tapety. Exteriér so svojou vodnou priekopou je tiež veľmi zaujímavý. Okrem spomínanej barokovej architektúry vyniká štýl opevnenia nad vodnou priekopou v podobe pahorku.

Po prehliadke sme sa s Mirom rozhodli niečo rýchle zjesť. V stánku s rýchlim občerstvením som sa rozhodol pre čeburek, čo je plnené pečivo (niečo ako pirôžtek). Prekvapila ma jeho nízka cena. Sklamanie nastalo, keď som nahliadol do vnútra stánku a všimol som si ako babuška vybrala balenie s hotovým čeburkom a svižne ho hodila do mikrovlnky. Našťastie domáce pivo v krčmičke bolo výborné. Po rýchlom obede nasadáme do auta a pokračujeme k hlavnému mestu Misku.