branork

Po raňajkách v kaliningradskom hoteli vyrážame autom smerom na Baltijsk. Počasie vyzerá byť našťastie priaznivejšie ako v predchádzajúci deň. Ešte pred definitívnym odchodom z mesta ideme navštíviť Brandenburgskú bránu, na ktorú nám včera nezostal čas. Po pár kruhových objazdoch sa ocitáme pred ňou. Je jednou zo siedmych zachovaných brán v meste a patrí medzi jeho najznámejšie ikonické stavby. Bola vybudovaná v 17. storočí a jej meno, s ktorým sa delí so svojími známejšími „sestrami“ v Berlíne a Postupime, nie je odvodené od Braniborska, ale hradu Brandenburg kde končila cesta prechádajúca cez bránu. Medzi najznámejšie zábery tejto pamiatky patria tie s prechádzajúcou električkou. Na tento záber sme šťastie už nemali, lebo električková trať prechádzajúca cez ňu je v súčasnosti mimo prevádzky (chýba trolejové vedenie). Paradoxom je, že tesne pred bránou je asi dvojmetrový pás koľajníc s tabuľkou slúžiaci ako pamätník na už neexistujúci systém a hneď vedľa neho vedie zvršok už spomínanej „odtrolejovanej“ siete ako nemý pamätník. Po pár záberoch si ešte v banke meníme peniaze a vracajúc sa popod sochu Kalinina (na počesť ktorého bolo premenované mesto v roku 1946) nastupujeme do auta a vyrážame na západ k Baltu.

Cesta ubiehala pohodlne a relatívne rýchlo. Asi po necelej hodine parkujeme v Baltijsku neďaleko vojenskej základne. Hneď za parkoviskom sa nachádza typický tehlový vstup do pevnosti z čias tridsaťročnej vojny, ktorá dodnes slúži ako vojenská základňa. Pohľad spestroval kadet vztyčujúci bielo-modro-červenú trikolóru. Baltijsk v minulosti známy ako Pillau bol počas väčsiny trvania svojej existencie námornou základňou. Rokmi však strácala na dôležitosti. Významnou sa opäť stala počas druhej svetovej vojny, kedy tu bola dislokovaná nemecká mínolovná flotila a výcviková základňa pre ponorky. Ako sa vojna blížila ku koncu, tak rýchlo postupujúca sovietska armáda obkľučila Východné Prusko a na pevnine ho oddelila od zvyšku Nemecka. V tomto období došlo k dvom najväčším námorným katastrofám.

Vystrašení civilisti, ktorí kvôli zákazu včasnej evakuácie zo strany vtedajšieho guvernéra a Hitlera sa tak ocitli uväznení v pasci. Jedinou možnosťou bolo prejsť po zamrznutej hladine Vislianskeho zálivu do Gdynie (vtedy Gotenhafen), odkiaľ plávali lode do západných nemeckých prístavov. Našťastie zima bola vtedy silná a ľad pevný. Aj za ostreľovania utekajúcich civilistov sovietskym letectvom sa väčšine podarilo dosiahnuť prístav Gotenhafen. V prístave kotvil parník Wilhelm Gustloff, ktorý mal prednostne prevážať vojakov a techniku. Nával utečencov spôsobil to, že počet osôb na palube prevýšil kapacitu. Podľa odhadov ich bolo vyše 10 000 oproti oficiálnym 6000 (rozdiel má na svedomí nedostatok registračných formulárov pre cestujúcich). Keď parník konečne vyplával z Gdynie, objavila ju sovietska ponorka (aj vďaka chvíľkovému osvetleniu lode, aby nedošlo k zrážke s mínolovkou) a tromi torpédami ju poslala v priebehu hodiny ku dnu. Pri potopení zahynulo vyše 9000 ľudí, čím si vyslúžila smutné prvenstvo ako najhoršia námorná katastrofa v histórii. Hneď k druhej najhoršej došlo na transportnej lodi Goya, ktorá plávala z Pillau do Gdansku. Najprv ju poškodili bombardéry a neskôr ju torpédom poslala ku dnu sovietska ponorka. Počet obetí bol údajne 6000 až 7000.

Po kapitulácii Tretej ríše Pillau obsadila sovietska armáda a vybudovala tu jednu z kľúčových námorných základní. To malo za následok, že celá bolasť bola pre cudzincov uzavretá a občania ZSSR sa tu dostali iba na špeciálne povolenie. V súčasnosti po skončení studenej vojny je Baltijsk prakticky celý prístupný návštevníkom, pochopiteľne ak nerátame vojenské objekty. Hneď čo nás zaujalo bol malý dok, v ktorom kotvili menšie vojenské lode. Hneď vedľa na pobreží sa nachádza typický sovietsky vojenský pamätník zahrňujúci aj vojenskú techniku. Za zmienku stojí torpédový čln, delá a míny. Zaujímavejší je pohľad na druhý breh, kde prebieha technická výuka kadetov. Po pobreží pokračujeme smerom k ďalšej ikonickej atrakcii – majáku.

K majáku z rokov 1813 – 1815 ešte do nedávnej minulosti sa z dôvodu prítomnosti neďalekej vojenskej základne nebolo možné dostať. V súčasnosti, keď sa aj v tejto atraktívnej časti Ruska pri Baltskom mori snažia slabú ekonomiku podporiť cestovným ruchom, je k nemu prístup bezproblémový. Hneď oproti nemu stojí socha cára Petra Veľkého, ktorý tu údajne začal svoju legendárnu poznávaciu cestu po Európe. Okolie majáka je pekne upravené ako oddychová zóna s výhľadom na Visliansky záliv, čo hneď aj využívame na krátky oddych. Na lavičke sme však neboli sami, spoločnosť nám robili dva holuby. Jeden z nich bol zaujímavý tým, že mal okyptené nohy (chýbala mu spodná časť s pazúrmi). Neviem ako k tomuto handycapu prišiel, ale bolo mi ho ľúto. Vzhľadom na to, že obedňajšia hodina sa blížila, tak som sa rozhodol mu spríjemniť deň aspoň pár omrvinkami. Do neďalekého stánku som si išiel kúpiť typické ruské plnené pečivo a kvas. Keď sme sa s kamarátom vrátili, holub bol preč. Odbehnutie do stánku si asi vysvetlil ako nezáujem o jeho ťažký život. Aspoň som sa nemusel s nikým deliť 🙂

Okrem námornej základne, či tehlovej architektúry si návštevník môže dopriať prechádzku po pieskovej pláži. Z neďalekého pamätníka cárovnej Alžbety, odkiaľ sú pekné výhľady na more, bolo vidno turistov prechádzajúcich sa po pláži a zohýňajúcich sa stále k zemi. Snažili sa nájsť „zlato Baltu“ – jantár. Komu sa nehce pracne prehrabávať piesok, môže si ho kúpiť v neďalekých stánkoch so suvenýrmi. S touto myšlienkou som sa pohrával aj ja, ale okrem možných pochybností o jeho pravosti som nechcel riskovať debatovanie s colníkmi na hraniciach. Surový jantár prevážať cez hranice bez patričnej dokumentácie je údajne zakázané (ale nie som si na 100% istý). Uprednostnil som jantárom vykladanú magnetku.

Neďaleko obrovskej sochy cárovnej Alžbety sa nachádza nemecký vojenský cintorín, ktorý bol našou ďalšou zastávkou. Na typickej trávnatej lúke riedko porastenej borovicami sa nachádzajú kamenné pamätníky v podobe krížov, na ktorých sú napísané mená padlých nemeckých vojakov. Záujem o cintorín je veľký najmä z radov nemeckých turistov. Cintorín neslúži len ako pietne miesto, ale v neďalekej maringotke je zriadené informačné centrum. Záujimci, či pozostalí sa tam môžu v prípade šťastia dozvedieť niečo o konkrétnych padlých. Po pár záberoch sa popri početnej skupine nemeckých turistov ponáhľame do auta k ďalšej destinácii.

Slnko je už vysoko nad nami a slabú desiatu treba doplniť o poriadny obed. V neďalekej reštaurácii si dávame šašlík (špíz) a po obede vyrážame ďalej na Zelenogradsk. Cesty našťastie nie sú plné a po krátkej dobe prichádzame na diaľnicu, ktorá nám cestovanie zrýchli. Po príchode do Zelenogradsku sa hneď ubytovávame v hoteli a za ľahkého mrholenia vyrážame splatiť dlh spred troch rokov. Zelenogradsk (alebo aj Cranz) je turistické mesto na Balte a zároveň aj východiskový bod na ruskú polovicu Kurónskej kosy. O Kurónskej kose som už písal v inom článku o Pobaltí. Doplním len to, že situácia na oboch stranách hranice je podobná, akurát na litovskej strane sa mi zdajú dedinky lepšie udržiavané.

Podobne ako v Litve sa aj v Rusku platí vstupný poplatok pri vjazde na kosu. Po pár kilometroch hľadáme prvý cieľ, pieskové duny. Tie sa nám zo začiatku kvôli nevýraznému značeniu nedarilo nájsť, ale nakoniec sa nám to pri litovskej hranici podarilo. Od parkoviska vedie k dunám pohodlný drevený chodník, ktorý je lemovaný náučnými tabuľami. Na jeho konci sa nachádzajú dve výhliadkové plošiny s výhľadom na najväčšie pohyblivé pieskové duny v Európe, ktorých výška sa pohybuje od 35 až do 60 m. Práve pohyblivosť dún robí starosti správcom národného parku a piesok sa snažia stabilizovať pokladaním mriežok z prírodných prútov. Z poslednej vyhliadky je výhľad na pohraničnú dedinku Morskoje a do neďalekej Litvy. Počasie je celý deň premenlivé a opäť sa schyľuje k dažďu, tak sa vraciame naspäť. Napriek mrholeniu sme si však nemohli nechať újsť návštevu západného pobrežia kosy s výhľadom na šíre more. Aj napriek sychravému počasiu a studenej vode som sa mal chuť aspoň na chvíľu okúpať v mori, ale skutočnosť, že osušky ostali na izbe v hoteli ma od toho odradila. Tak som sa aspoň z recesie snažil hľadať jantár. V tejto činnosti som bol tiež neúspešný a jediné čo som našiel boli z mora vyplavené krovky nejakých chrobákov, asi chrústov (na druhý deň bolo niečo o tomto jave písané aj v miestnych novinách).

Počasie sa nezlepšovalo, tak sme sa pobrali ďalej. Posledným plánovaným cieľom bola ďalšia atrakcia, Tancujúci les. Auto parkujeme takmer na prázdnom parkovisku a vydávame sa opäť po drevenom chodníku. Čo sa týka chodníkov, na celej kose spozostávajú z drevených dosák kvôli nestabilnému podložiu, čím má návštevník pohodlie. Ako vchádzame hlbšie do lesa po oboch stranách sa ukazujú pokrútené borovice rôznych až bizarných tvarov. Najčastejšie sú kmene pokrútené do tvaru špirály, v niektorých prípadoch vytvárajú až prstence. Názov „Tancujúci les“ je v tomto prípade viac ako výstižný. Príčina tejto deformácie nie je dodnes celkom objasnená. V minulosti sa verilo, že stromy tancujú v rytmoch vetra, ale v súčasnosti je najpoužívanejšou verziou je, že za „choreografiou“ stoja larvy motýľa obaľovača prýtového, ktoré napádajú výhonky stromov, čím dochádza k oneskoreniu rastu stromu a následnej deformácii.

Skutočne unikátne miesto. Po pár záberoch sme plánovali sa ísť navečerať do reštaurácie. Medzitým sa počasie opäť umúdrilo a na infotabuli sme si všimli, že z dreveného chodníka je naznačený chodník na pláž pri zátoke. Samozrejme, že sa nedalo identifikovať, v ktorom mieste odbočuje. Spoľahli sme sa teda na intuíciu a GPS. Počas hľadania cesty sme mali v hlavách trochu obavy z fotopascí rozmiestnených po celom lese. V každom prípade chodník bol na infotabuli, tak mali by sme sa na čo vyhovoriť. Našťastie pláž nebola ďaleko a vo večernom slnku na nej vynikali pieskové duny (hoci neporovnateľne menšie) pomaly vychádzajúce z borovicového lesa, kombinujúce sa s trávnatým porastom a následne klesajúce do mora. Pastva pre oči taká rôznorodosť.

Po pár minútach nasadáme do auta a snažíme sa nájsť nejakú reštauráciu. Tých je na kose relatívne dosť, ale to nám nie je nič platné. Letná sezóna ešte nezačala, tak takmer všetky boli uzavreté už po dvadsiatej. V Zelenogradsku budeme mať hádam viac šťastia. Sympatická recepčná nám jednu poradila. To, že sme tam boli mimo sezóny sa tento krát vyplatilo, lebo štýlová reštaurácia bola prázdna. Hneď som začal lúštiť menu, ale proti písanej verzii azbuky som bol bezmocný, tak som zavolal čašníka, či by nám dačo neodporučil. Ten bol zase bezmocný proti mojej angličtine. To však našťastie nebol prípad jeho sympatickej kolegyne. Hneď som objednal boršč a ako druhé pelmene. Tie však neboli v ponuke, ale servírka nám ponúkla khinkali, čo som jej hneď odsúhlasil a s pocitom kaukazského dejavu držiac pivo v ruke sme zakončili ďalší skvelý deň.