branork

Po raňajkách opúšťame hotel v Klaipéde a smerujeme k trajektu na Kurónsku kosu. Vstup na trajekt je od hotela vzdialený niečo cez kilometer a nachádza sa južne od hlavného prístavu. Po zaplatení poplatku sa ocitáme na trajekte smerom na vyše pol kilometra vzdialenú Kurónsku kosu, ktorú oddeľuje od pevniny Kurónsky záliv. Jazda trajektom trvá asi 15 minút a spoločnosť nám robia všadeprítomné čajky, ktorým hádžeme kúsky chleba a ony nám za odmenu pózujú v letku.

Kurónska kosa je 98 km dlhý piesočný polostrov, ktorý vznikol naplavením piesku z Baltského mora. Jej šírka sa pohybuje od 400 m do 1,3 km. Po opustení trajektu vyrážame smerom k ruskej hranici na juh. Kosa je v polovici rozdelená štátnou hranicou s ruskou Kaliningradskou oblasťou, pri obci Nida sa nachádza hraničný prechod. Celej kurónskej krajine dominuje súvislý borovicový les s trávnatými čistinami typickými pre pieskové podložie. Človek má chvíľu pocit, že sa nachádza na Dalmácii. Po pár minútach prichádzame k mýtnici, kde sa vyberá vstupné do národného parku. Kurónsky poloostrov je biosferickou rezerváciou UNESCO od roku 2000. Po zaplatení vstupného pokračujeme po dvojprúdovej ceste do osady Juodkranté. Je najstaršou osadou celej oblasti. V minulosti sa obyvatelia živili prevažne rybolovom a spracovaním jantáru. Dnes jeho 720 stálych obyvateľov živí najmä turizmus. Dedinka má výrazný severský charakter evidentný najmä v architektúre, kde farebné domčeky pripomínajú Škandináviu. Po krátkej zastávke pokračujeme ďalej na juh. Popri ceste vedie paralelne cyklochodník, ktorý sa kľukatí pomedzi borovice v lese. So smútkom sme si spomenuli na naše bicykle bezpečne zaparkované doma. Okrem borovíc sú popri ceste častým javom aj preplnené parkoviská pri plážach na západnom pobreží. To sa už pred nami spoza horizontu vynára colnica. Okrem jedného nemeckého autobusu a dvoch cyklistov bola prázdna, čo nás láka prejsť. Ruské víza v našich pasoch však chýbajú tak odbočujeme doľava do najjužnejšej obce Nida vedľa ktorej sa nachádzajú legendárne pieskové duny. Okrem pieskových dún pripomínajúcich Saharu tu možno obdivovať typickú baltickú prímorskú architektúru a malé múzeá. Ubytovať sa dá v malých domčekoch s vlastným dvorom a peniaze možno míňať v početných obchodíkoch so suvenírmi alebo v miestnych štýlových pohostinstvách. Po krátkej exkurzii sa vraciame po vlastných stopách späť. Po ceste hľadáme voľné parkovisko, ktoré sa nám podarí asi na piaty pokus nájsť. Netrpezlivo si obúvame kúpacie šľapky a vyrážame na pláž. Plavky ostali v kufri, lebo sme očakávali studenú vodu. Svoj omyl sme trpko oľutovali pri pohľade na nádhernú pláž s bielym pieskom kontrastujúcim so zelenomodrými vodami Baltského mora. Vracať sa 200 m do auta sa nám už nechcelo, tak sme si aspoň ponamáčali nohy v príjemnom mori, ktoré malo napriek svojej severnej polohe dobrú teplotu. Po pár fotkách sa vraciame po drevenom chodníku k autu a pokračujeme späť na trajekt. Cestou si ešte dávame zastávku na vyhliadkovom bode na jednom z najvyšších bodov šije, odkiaľ je pekný výhľad na borovicový les s Baltským morom v pozadí a ďalšia zastávka bola na trávnatej planine, ktorú mal na svedomí rozsiahly požiar v nedávnej minulosti o čom svedčí aj informačná tabula. Menšou satisfakciou je pekný výhľad na Klaipédu ležiacu na druhom brehu zálivu. Posledná zastávka je na severnom konci polostrova, ktorý administratívne patrí pod mesto Klaipéda. Nachádza sa tam námornícke múzeum a zvyšky starej vojenskej pevnosti. Námorné múzeum je momentálne v štádiu výstavby, ale napriek tomu je možné obdivovať expozície. Okrem toho sa naskytá najkrajší výhľad na klaipédsky prístav dotváraný pekným pamätníkom v podobe čajky v popredí. Čas pokročil a pokračujeme na trajekt späť. Prekvapuje nás, že vstupné z tejto strany od nás už nik nepýta. Po „vylodení sa“ v Klaipéde pokračujeme smer – Lotyšsko.

Opúšťame Klaipédu a smerujeme po A13 na Palangu, kde sa nachádzajú pekné pláže, ktorých návštevu si však kvôli nedostatku času musíme odpustiť. Tam sa napájame na A11, ktorá pod týmto označením pokračuje aj v Lotyšsku. Po prekročení hranice prudko klesá kvalita cesty. Dlhodobá údržba vozovky v podobe neustáleho lepenia a vypĺňania dier a obrusovania sa negatívne podpísala na jej povrchu. V zlom stave sú najmä krajnice, ktoré celkovo dosť zužujú vozovku. Dobrá správa je, že cesty nie sú spoplatnené. Charakter krajiny sa moc nemení. Asi po 50 km prichádzame do Liepaje, tretieho najväčšieho mesta krajiny, kde našu pozornosť upútajú električky brázdiace poloprázdne ulice. Okrem Liepaje sa na Pobaltí električky nachádzajú už iba v Talline, Rige a Daugavpilse. Na najbližšej benzínke tankujeme naftu a prekvapuje nás jej nízka cena. Pri pohľade na kurzový lístok 1 Euro za 0,7 Latu sa vraciame do európskej cenovej reality. Po krátkych dohadoch sme sa rozhodli prenocovať v stane. Severne od mesta sa snažíme nájsť camp, ale nakoniec sme stany rozložili v typickom brezovo-borovicovom lese pri pláži. Slnko rýchlo klesá nad obzorom, ale to miestnych neodrádza okúpať sa v mori. Pláž už síce nie je taká štýlová ako na Kurónskej kose, ale napriek tomu je pekná piesčitá a hlavne po odchode domácich ju máme len pre seba. Hodinový posun oproti SEČ má za následok, že ešte po 23. hodine je slnko nad obzorom. S Mirom na pláži s litrovými plechovkami ruského piva plánujeme zajtrajší deň. Napriek pokročilej hodine stále rozmýšľame, či sa okúpať, ale chladný baltský vánok nás odrádza. Avšak pribúdajúcimi dúškami piva odvaha rastie a nakoniec tesne pred polnocou za posledných lúčov denného svetla skáčeme do mora. Byť pri mori a neokúpať sa v ňom by bola hanba. More bolo na naše prekvapenie teplé aj v túto dobu. Asi po polhodine plávania sa poberáme do stanu spať.

Na druhý deň po zbalení stanov navštevujeme pamätník Liepajskej masakry venovaný pamiatke tisícom nemeckými a lotyšskými nacistami zavraždených obetí z radov Židov, Rómov, odporcov režimu, mentálne postihnutých a pod. Tí boli systematicky vraždení v niekoľkých etapách, k najväčšiemu došlo v roku 15. – 17. decembra 1941, keď bolo zavraždených 2750 osôb. Pôdorys pamätníka má tvar sedemramenného svietnika, je vysypaný štrkom a dominuje mu 7 stĺpov symbolizujúcich večné plamene za obete. Po krátkej prehliadke sa vraciame do Liepaje na krátku obhliadku mesta. Je to mesto o veľkosti Žiliny s pekným historickým centrom. Prvý krát na Pobaltí sa tu stretávame so zaujímavými drevenými domami pripomínajúce zrubové baraky. Tie sa nachádzajú v štvrtiach okolo centra a zaujímavo dotvárajú atmosféru mesta. Ich počiatky siahajú ešte do cárskych čias. Pri prechode centrom nás zaujme budova miestneho rádia, kde cez veľké okno štúdia vidno dvojicu moderátorov pri práci. Hlad a typický nedostatok času nás priviedol do obchodu, kde si kupujeme piragi. Sú to mini pirôžky veľkosťou pripomínajúce naše opekance plnené rôznymi plnkami, najčastejšie slaninovou. Je to jedno z najtypickejších lotyšských jedál. Komu nevadia kalórie, tak si určite pochutná. Po príchode na parkovisko zvažujeme návštevu ďalšieho prístavného meste Ventspils, ale nakoniec od návštevy pre nedostatok času upúšťame a po A9 smerujeme na Rigu. Po ceste si v motoreste dávame ruský boršč a zapečené zemiaky so slaninou a syrom.

Asi po hodine sa ocitáme na predmestí Rigy, najväčšieho mesta nielen Lotyšska, ale aj celého Pobaltia a ponáhľame sa do jeho historického centra. To sa pred nami ukazuje po pár minútach v podobe siluety veží štyroch katedrál: Sv. Petra s typickou trojdielnou vežou, Sv. Márie (alebo aj rižskej), Sv. Jána a Sv. Jakuba. Kolekciu ešte dopĺňajú vežičky Rižského hradu. Po zaplatení parkovného sa vyberáme na prehliadku centra. Nachádza sa v ňom mnoho reštaurácií, obchodíkov a stánkov so suvenírmi a reštaurácií, ktoré zabezpečujú bohaté spoločenské vyžitie. Riga sa môže popýšiť najväčším množstvom secesných budov na svete. Má to na svedomí prudký rozmach mesta v druhej polovici 19. storočia. Svojím spôsobom trochu pripomína Prahu. Nemajú to na svedomí len početné veže, ale aj všadeprítomné električky českej výroby, či rýchlodráha na ktorej sa premávajú súpravy podobné tým z pražského metra. Hanzovnú minulosť mesta zase pripomína zrekonštruovaná dvojica tehlových budov v gotickom štýle Domom bratstva čiernohlavcov pôvodne zo 14. storočia. Bolo to sídlo slobodných nemeckých kupcov, ktorých kvôli čiernej pokrievke hlavy nazývali aj čiernohlavcami. V roku 1948 bola zničená a s obnovou sa začalo v roku 1995, ktorá trvala štyri roky. Je to najikonickejšia budova Rigy a najkrajšia tehlová stavba akú som videl. Je v ostrom kontraste s čiernou kvádrovou budovou Múzea sovietskej okupácie hneď vedľa. Naším ďalším rižským cieľom je televízna veža, ktorá je svojou výškou 369 m treťou najvyššou neukotvenou stavbou v Európe (prevyšuje ju len moskovské Ostankino a kyjevský vysielač), vo svetovom meradle je na 14. mieste. Televízna veže stojí na riečnom ostrove Zakusala. Je to vlastne trojnožka s vysokou anténou. Vyhliadková plošina je vo výške 97 m, ale žiaľ nie je prístupná pre verejnosť. Ako cenu útechy sme si vychutnali pohľad od rieky Západná Dvina (Daugava) na centrum, ktorý z tejto perspektívy dopĺňa budova Lotyšskej akadémie vied v štýle socialistického realizmu, pripomínajúcu Palác vedy a kultúry vo Varšave. Takýchto podobných budov je na svete údajne sedem a sú označené ako Sedem sestier. Jednou z nich je aj budova hotela Družba v Prahe.

Na opačnom brehu oproti vyrastá finančná štvrť s mrakodrapmi a výškovými budovami. Riga je skutočnou metropolou Pobaltia a neustále sa rýchlo rozvíja. Povesť hovorí, že v rieke Daugava spí drak, ktorý chcel zničiť Rigu plameňmi. Pri pohľade na ňu sa rozhodol, že ju zničí až keď bude kompletne vybudovaná. A tak vždy po určitom čase sa z rieky vynorí a skontroluje, či už prišiel jej čas. Aj keď rozvoj mesta je vysoký, myslím si, že drak su môže ešte nejaký ten čas pospať. Riga podobne ako ostatné mestá v regióne sa snaží prekonať svoju nedávnu ťažkú minulosť, ale zároveň nadviazať na svoje historické tradície a hrdo vykročiť do budúcnosti so všetkým čo sa od modernej európskej metropoly očakáva. Táto návšteva bola len rýchlim oboznámením sa s ňou. Po asi dvoch hodinách pokračujeme na ceste k poslednej pobaltskej krajine – Estónsku.