branork

V bungalove pri Sevanskom jazere sa prebúdzame do slnečného rána. Po zbalení batožiny nastupujeme do auta a na bráne čakáme na prevádzkovateľa, aby sme mu zaplatili. Čakanie si krátime fotením dopravného Antonova vo farbách Arménskych aeroliniek a obrneného vozidla BMD vo farbách Arménskej armády. Oba exempláre sú už vo výslužbe a slúžia ako pamätníky. Po príchode nám prevádzkár prezradil, že na spomínanom BMD bojoval vo vojne o Náhorný Karabach (NK). Nedávno skončený konflikt so susedným Azerbajdžanom majú miestni ešte stále v živej pamäti a o detailoch sa im hovoriť nechce, čo je pochopiteľné. Náhorný Karabach, aj keď de jure spadá pod Azerbajdžan a žiadna krajina ho neuznáva (okrem ruských separatistických území Abchádzsko, Južné Osetsko alebo Podnestersko) nielen ako nezávislý štát, ale aj ako územie Arménska, tak Arméni majú na to svoj názor, ktorý na jeho území de facto uplatňujú. Za príkladom sme sa ani nemuseli pohnúť z miesta. Keď sme sa prevádzkára pýtali na vízové povinnosti a príjazd do NK, tak nás „ubezpečil“, že sa jedná o Arménske územie a preto žiadne víza nepotrebujeme. Podobne aj prejazd cez ktorýkoľvek priesmyk z Arménska je bezpečný, hoci oficiálne úrady odporúčajú používať Lačinský koridor (aj preto, že má asfaltový povrch) nachádzajúci sa na juhu krajiny. A tak povzbudení radami pána domáceho, ale aj faktom, že ušetríme pár kilometrov a čas (rýchlo sme prišli na to ako sme sa prerátali) sme vyrazili vpred.
Pred náročnou cestou horským priesmykom bolo treba ešte dotankovať. Ak v Gruzínsku bol problém s nekompatibilnými tankovacími pištoľami, tak v Arménsku celkovo nájsť čerpačku s naftou. Pre domácich je nafta drahá (stojí 70 centov) a používajú ju iba na tankovanie pre nákladné autá. Domáci pumpár nedokázal pochopiť, ako môže osobné auto plytvať nieco tak drahé ako je nafta. Osobné autá jazdia buď na benzín alebo iránsky plyn za cca 10 centov/l. Po pár pokusoch sa nám podarilo jednu nájsť. Tankovací panel na naftu síce chýbal, ale vo veľkých bandaskách jej bolo dosť a tak miesnty pumpár za asistencie Slava, ktorý držal lievik v nádrži sme úspešne natankovali.
Po výjazde z mesta pokračujeme po rozbitej ceste (ktorá je však v rekonštrukcii) smerom na Sotkský priesmyk. Po pár kilometroch začíname prudko nastupávať do hôr a cesta sa začína kľukatiť. Tesne pod priesmykom si všímame baňu na zlato, ktorá má rozlohu kopca asi ako Veľký Choč a tabuľu s varovaním, že vstup na pozemok bane je trestný. Tu sa ma začína zmocňovať nepríjemný pocit. Skutočnosť, že prekračujeme spornú hranicu na nechránenom mieste s prítomnosťou bane na zlato, ktorej územie nie je nejako výraznejšie vymedzené moc na morálke nepridáva. Nakoniec okoloidúce autá, ktoré na pozdrav zatrúbia (miestny zvyk) a nádherné výhľady na 300 m vysoké biele haldy s končiarmi Malého Kaukazu naše obavy zmierňujú. Po príchode do sedla na nás opäť doľahla skepsa pri pohľade na rozbahnenú cestu a to, či ju prejdeme. Rozmýšľanie si krátime fotením nádherných horských scenérií. Po pár záberoch sa partia presúva cez zablatenú cestu na druhú stranu a čakáme na Mira, ktorý to absolvuje s autom. Nakoniec sa to bez problémov podarilo (otázne je, či by sme to prešli aj opačným smerom) a vzápätí si decentne fotíme serpentíny s horami v pozadí na druhej strane. Z doteraz prečítaných turistických materiálov a blogov podvedome očakávame problémy, lebo tento priesmyk nie je strážený ruskou armádou ako ten Lačinský a je tu hrozba útoku polovojenských jednotiek. Domáci v campe mal pravdu, Arménska arméda to tu mé pevne pod kontrolou a územie je bezpečné. Našťastie okrem okoloidúcich žiguliakov, ktorých posádky nás zdravia zatrúbením sa naozaj nič nedeje a ani vytiahnutie slovenskej zástavy (ktorú sme položili na kapotu auta) pre pamätnú fotku nikoho nevyprovokuje a tak pokračujeme dole. Hoci Arménsko sme už dávno opustili, stále nevidíme colnicu, čo nám pri jedení arménskych medových koláčov zamestnáva mysle. Územie NK je sporné nielen politicky ale aj geograficky. NK mal za sovietskych čias status autonómnej sovietskej socialistickej republiky, ktorá fyzicky nehraničila s Arménskou SSR. Oba územia boli oddelené úzkym azerbajdžanským pásom (ktorého hrdlo sa po vojne pre zásobovanie krajiny nachádzalo v Lačinskom koridore). Po vojne o NK sa arménske vojská nezmocnili len ASSR, ale aj suverénnych území Azerbajdžanu (nielen spomínaného hrdla, ale aj území na východ od NK), ktoré mu síce oficiálne patria, ale nemá nad nimi kontrolu. To má za následok to, že pri colnici, ktorá sa nachádzala pod priesmykom viala okrem arménskej trikolóry aj tá karabašská. Zastali sme pri nej a Slavo sa išiel spýtať, či netreba vybaviť nejaké formality. Colník, ktorý mal práve popoludňajšiu siestu povedal, že nie a poslal nás ďalej.
Po štrkovej ceste pokračujeme slimačím tempom ďalej a zamýšľame sa, či to nebola chyba ísť týmto priesmykom kvôli kvalite cesty. Z hľadiska kvality cesty určite, ale to by sme zase nevideli nádherné kaňony omývané tyrkysovými bystrinami. Príroda v tejto oblasti NK je skutočne nádherná. V jednom momente sa vám naskytajú pohľady na vysoké hory so žiarivo zelenými lúkami a vzápätí sa ocitáte v nádhernom kaňone pripomínajúcom orient. Skutočne autentický zážitok. Okrem nádhernej prírody tu badať aj smutné stopy nedávnej krvavej minulosti. Na každom kroku sa tu nachádza zničená vojenská technika ako pamätník 6 rokov trvajúceho konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Smutnejší pohľad ako na vojenskú techniku je na čierne náhrobné kamene prevažne mladých vojakov, ktorí tu zahynuli. Takéto pamätníky väčšinou bývajú na mieste, kde k ozbrojeným stretom došlo.
Po pár záberoch pokračujeme ďalej, keď narážame na prvý rázcestník upozorňujúci na minerálne pramene 14 km, tak odbočujeme na vedľajšiu cestu. Mirovi, majiteľovi auta, pri pohľade na ešte horšiu kvalitu vedľajšej cesty začala dochádzať trpezlivosť a po dvoch km povedal, že ďalej nejde. Tak s Dankou a Slavom sme sa vybrali pešo ďalej. Po kilometri sme to vzdali aj my, pretože nás odradil provizórny tunel (proste prevŕtaná skala) bez infraštruktúry a rozbahnený. Kvalita cesty za ním bola fakt otázna. S Dankou som to vzdal aj ja, pokračoval iba Slavo. Hneď ako doňho vošiel, hneď za ním tam vletel žigulík, začuli sme len trúbenie. Chytil som sa za hlavu a vzápätí z neho vyšiel Slavo (živý a zdravý). Po pár žigulíkoch sme zistili, že vzhľadom na chýbajúcu signalizáciu a osvetlenie je trúbenie jediným signálom, ktorým sa vodiči v tuneli na seba upozorňujú. Po pár fotkách nádherných skalných stien sa vraciame k autu a pokračujeme ďalej.
Pomalá cesta aj za normálnych okolností pekné scenérie nás už začali nudiť. Cesta o rýchlosti 30 km/h pri nasadeni všetkých auto tlmičov ubiehala tak, že sme za celý čas stretli asi jedno auto za pol hodiny. Program nám spestrili izraelskí turisti, ktorí išli pešo opačným smerom a prezradili nám, že smerujú do Dilijanu. Asi po hodine sa konečne ocitáme na asfaltovej ceste a okrem hroziacej búrky sa stretáme s typickým post-sovietskym problémom – slabému značeniu cesty. Na prvej križovatke sme zabočili nesprávne, tak sme sa vracali späť. Ako pribúdali obydlené oblasti prekvapovali nás časté hlasné výstrely. Najprv sme si mysleli, že sa jedná o vojenské cvičenie. Po intenzívnejšom sme zastali, či nám nepraskla pneumatika. Nakoniec sa to vysvetlilo, boli to zvukové delá, ktoré vystreľujú silný zvukový náboj do oblakov, aby sa predišlo možnému krupobitiu. To už prechádzame popri letisku v Stepanakerte, hlavnom meste NK. Ešte pred vstupom do mesta ideme navštíviť pevnosť v Askerane.
Po prehliadke pevnosti vchádzame do hlavného mesta, Stepanakert. Dlhá a náročná cesta cez priesmyk nás donútila ísť natankovať. Aby sme nestrácali čas, tak Miro s Ľubom ostali pri aute a zvyšok partie išiel hľadať hotel. Podobne ako v Gruzínsku aj tu je polícia najlepšou infokanceláriou. Službukonajúci policajt nás ochotne zaviedol k hotelu, kde sme si na rozlúčku potriasli rukami a každý išiel svojou cestou. Hotel bol na dobrej úrovni, tak sme išli pozrieť izby. Recepčný nám navrhol cenu a Danka začala preratávať na Eurá, aby sme boli v obraze. Recepčný to pochopil tak, že cena sa nám zdá vysoká, tak zľavil. Slavo na to pohotovo zareagoval: „Ženština!“. Všetci sme sa na to zasmiali a po zjednanej cene na 13 Eur/osobu (platba kartou) sme sa vybrali po zvyšok partie na benzínku. Tam už situácia taká veselá nebola. Miro ma privítal s konštatovaním, že mám prúser, brzdy sú pokazené. Na cestu s pod auta vyteká neidentifikovateľna tekutina podobná tej brzdovej. Zhlboka som sa nadýchol a rezignovane som si sadol na obrubník. V danej situácii na nás už letargia po náročnom dni dopadla tak, že sme nadobudli presvedčenie, že sa to musí dobre skončiť za každých okolností, keď sme už tu zdraví dorazili. Zatiaľ kým Ľubo s Mirom dohadovali servis (v nedeľu vecer), zvyšok partie sa išiel vybaliť na hotel, kde sme sa prezliekli do „pracovného“ oblečenia, lebo sme čakali, že budeme v noci makať. Pri prechode cez vstupnú halu hotela nás stopol austrálsky turista, ktorý chcel s nami pokecať. Priateľský rozhovor som musel ukončiť kvôli „servisu auta“ a nervozni sme bežali na benzínku, kde po aute a zvyšku partie už nebolo ani stopy. Sms-kami sme sa nakoniec našli a závada bola už našťastie tiež odstránená. Našťastie nešlo o brzdy, ale o katalyzátorový systém, kde sa narušil kryt (technické podrobnosti sme sa dozvedeli až v autorizovanom servise na Slovensku). Miestni mechanici nad francúzskym systémom uchytenia pod podvozok len krútili hlavou a problém prasknutej plastovej nádobky sa zdal byť neriešiteľný. Nakoniec to pohotovo vyriešili patexom, ktorý nám potom venovali. Keď sme sa pýtali, čo sme dlžní, hlavný mechanik odpovedal, že koľko dáte. Hneď som si spomenul na návštevu Zakarpatskej oblasti na Ukrajine, kde sa nás to báčik Kalinin spýtal tiež. Podobne ako vtedy sme navrhli 20 Eur, čo domáci s radosťou akceptovali.
Keď sme už boli všetci kľudní, tak nám hlavný mechanik navrhol prehliadku mesta. Poďakovali sme sa, ale odmietli sme. Potom sa nás spýtal, či nie sme hladní. Po náročnej ceste, kde sme boli len o raňajkách sme sa hneď nechali prehovoriť. Reštauráciu v centre mesta vlastnil kto iný ako jeho brat. Štýlová jedáleň reštaurácie bola prázdna, tak hlavne Ľubo dostal strach, že aký bude účet. Nám ostatným to bolo jedno. Usadili sme sa za veľký stôl a pani domáca začala nosiť. Ako predjedlo sa podával ovčí syr s chlebom, druhým chodom bola polievka z hovädzieho vývaru s uhorkami a tretí na ohni pečený arménsky šašlik s typickým arménskym tenkým chlebom – lavaš a šalátom. Pani domáca lietala od stola do kuchyne ako namydlený blesk. Ja som ocenil, že koriander sa podával zvlášť. Na záver sme si pripili s domácimi domácou pálenkou. Konečná bilancia bola 13 Eur/osobu, ale atmosféra bola na nezaplatenie.
Po rozlúčke sme išli na prehliadku mesta. Od reštaurácie, ktorá bola situovaná v príjemnom prostredí pripomínajúcu antickú zástavbu sme zišli k fontáne v tvare spojených rúk a odtiaľ schodami k ulici s vládnymi budovami. Narozdiel od naštudovaných povojnových fotografií je centrum slušne zrekonštruované a vládne na ňom uvoľnená atmosféra. Okrem vládnych budov mu dominuje park s osvetlenou fontánou, ktoré slúži ako oddychová zóna. Aby si miestni mohli lepšie oddýchnuť, polícia po zotmení uzavre okolité ulice pre autá a hneď sa na nich objavia korčuliari a prechádzajúce sa dvojice. Trochu mi to pripomenulo veľkú prestávku v škole, keď sme sa v dvojiciach prechádzali po chodbe 🙂 Ako sa tak prechádzam popri fontáne, zrazu počujem „Hello!“. Obzrem sa a konečne vidím zahraničných turistov, Poliaka a Nemku. Prezradili nám, že prišli maršrutkou z Jerevanu. Debata zachvíľu padla na víza, či ich máme vybavené. My sme tvrdili (po odporúčaní prevádzkára od Sevanu), že ich nepotrebujeme, oni že áno. Opäť skepsa. Nakoniec celá partia okrem Slava sme sa zhodli, že zajtra musíme ísť na ministerstvo zahraničných vecí NK. Po krátkej debate sme sa rozlúčili a nacvakali pár záberov mesta. Nakoniec sme dostali chuť na zmrzlinu, tak sme si išli kúpiť nanuk. Do oka nám padol jeden s poetickým názvom „Sojuz“, ktorý sme hneď vyskúšali. Chuťovo sa nelíšil od tých našich, ale po náročnom dni padol výborne. Po nanukovej bodke sme sa pobrali na hotel, kde sme sa cez internet spojili s domovom a čakal nas vytúžený spánok.