branork

Po nekonečnom tranzite cez Balkán a Turecko sme sa na štvrtý deň konečne ocitli pred gruzínskou colnicou. Po daždivom ráne nás okrem slnečného predpoludnia čakali aj hraničné kontroly, na ktorých čakanie sme si krátili sledovaním ruchu na colnici, ktoré „spríjemňovali“ kravy s pastierom prechádzajúce tesne popred autá čakajúce na kontrolu. Toto je ďalší jav, na ktorý nás sprevádzal najmä v Gruzínsku. Keď na nás prišiel rad, tak šofér išiel s autom zvlášť na kontrolu a zvyšok posádky zvlášť na pasovú. Turecká výstupná kontrola prebehla rýchlo a keď sme sa v colnom priestore opäť všetci stretli, tak sme nastúpili do auta a šli na gruzínsku. Sympatická colníčka pri pohľade do auta začala byť podráždená a zavolala kolegu, ktorý nás požiadal, aby všetci okrem šoféra vystúpili z auta a išli zvlášť na pasovú kontrolu podobne ako to bolo na tureckej hranici. Trápny incident sa týmto skončil a po pasovej kontrole pozostávajúcej aj z naskenovania očnej rohovky sme sa opäť všetci stretli na parkovisku za colnicou, kde bolo dosť živo. Okrem veľkého počtu čakajúcich ľudí (ťažko povedať na čo) tam stál aj väčších počet taxíkov a minibusov, čo trochu blokovalo výjazd z hranice. Ako sme sa tak všetci hľadali na parkovisku, tak medzi nás do davu vletelo policajné auto ako pastiersky pes medzi stádo oviec. Nahnevaný policajt cez megafón na streche auta na nás niečo kričal, pravdepodobne, aby sme sa rozišli a neblokovali dopravu. Viac nám nebolo treba, rýchlo sme naskákali do auta a upaľovali preč. Toto je ďalší jav, na ktorý si treba na gruzínskych cestách zvyknúť. Gruzínski vodiči sú ešte menej disciplínovaní ako tí tureckí. Premávka vo väčších mestách je adrenalínovejšia ako v Istanbule. Ohľaduplnosť je nulová, vyhadzovanie smeroviek veľmi vzácne, hlavná a vedľajšia cesta – neznáme pojmy, nehovoriac o používaní odbočovacích pruhov. Keby sa mali dopravné priestupky pokutovať tak ako u nás, tak v priebehu pár dní by skolaboval dopravný systém. Gruzínci majú podobne ako Turci vlastné nepísané pravidlá cestnej premávky a policajti to v tichosti tolerujú. Vinník je penalizovaný až vtedy, keď spôsobí nehodu. Dovtedy v prípade prevencií možných kolízií postačí „pastiersky“ systém za pomoci megafónu, ktorý sme zažili (nie naposledy) na hranici.
Po pár kilometroch prejazdu skalnatým čiernomorským pobrežím sa v prudkom slnku začínajú lesknúť štýlové mrakodrapy prímorského letoviska Batumi. Po zmenení Eur na Lari a následnom zábere kravy spokojne vykračujúcej po ceste nasadáme do auta a pokračujeme ďalej. Ako prechádzame predmestiami s budovami sovietskeho typu, začína sa komplikovať dopravná situácia. Okrem spomínaných charakteristík gruzínskej šoférskej tradície v našej GPS-navigácií chýbala aj mapa, čo v hektickom dopravnom chaose dosť sťažovalo už beztak komplikovanú situáciu. Vyriešili sme to tak, že dvaja spolucestujúci sledovali smerové tabule (ktorých bolo ako šafranu) a zvyšok posádky so šoférom sledovali dopravnú situáciu, aby sme namiesto výjazdu z mesta neskončili v servise (navyše sme zabudli na fakt, že zelená karta sa nevzťahuje na Gruzínsko ani Arménsko, takže v Gruzínsku sme jazdili bez poistenia. V Arménsku nás na to upozornili colníci, ale o tom neskôr). Po pár zamotaniach sa v chaose Batumi sa nám nakoniec podarilo dostať z mesta, kde sme na chviľu zastavili na čerpačke rozdýchať sa. V dopravnom chaose sme pozabudli, že sa nachádzame v Batumi. Po prežitom zážitku sa nám tam vracať už nechcelo, tak sme si aspoň vyfotili panorámu mesta obklopeného Čiernym morom.
Po fotopauze chviľu pokračujeme popri pobreží a potom po novej ceste odbočujeme do vnútrozemia. Je čas obeda, preto hľadáme reštauráciu. Pre prejazde dedinami vidíme len typické obchody – magazíny a sem-tam niečo, čo pripomína reštauráciu. Nakoniec zastavujeme v prvom väčšom meste Lanchkuti, kde po odparkovaní v centre sa stávame celebritami. Autogram pochopiteľne od nás nechcel nik, ale oči miestnych sme (ale aj naša ŠPZ) zamestnávali. Kto by nás náhodou prehliadol, tak blízko stojaci kamarát ho na nás upozornil. Nás pre zmenu zaujala volebná kampaň, ktorá nás prenasledovala celý pobyt v Gruzínsku. Okrem plagátov po mestách behali autá s megafónmi a vlajkami trčiacimi z okien a nahlas agitovali. Okrem politických agitátorov nás zamestnávali naše žalúdky a začali sme hľadať reštauráciu. Miestni nám ochotne jednu poradili, tak sme sa vybrali. Reštaurácia bola na dobrej úrovni v štýle záhrady. Hneď sme si objednali pivo (po dvojdňovom tranzite Tureckom padlo dobre, ani mi nevadilo, že som nachladnutý) a ako hlavné jedlo voľba padla na khinkali, čo sú taštičky plnené mletým mäsom. Od ruských pelmeňov sa líšia veľkosťou a tvarom (pripomínajú hlavičku cesnaku). Servírujú sa bez akejkoľvek prílohy alebo omáčky. Čašníčka sa nás pýta, koľko ich chceme, lebo v menu sa účtovali na kusy. Ukázal som, že pre päť ľudí. Vypleštila po mne oči, čo mohlo znamenať dve veci. Buď bude mastný účet alebo druhá pravdepodobnejšia mastná porcia. Ešte raz som vysvetlil, že pre päť ľudí a vzápätí sa čašníčka vytratila do kuchyne.
Medzitým sa dal s nami do reči majiteľ, ktorý sedel pri vedľajšom stole a spýtal sa nás odkiaľ sme. Najprv sme povedali „Slovakija“ – nepochopil, potom „Čechoslovakija“ – už mu bolo všetko jasné. Toto je ďalší jav typický pre postsovietske republiky. Po krátkom rozhovore prišla čašníčka a najprv nám rozdala prázdne taniere s vidličkou a neskôr začala postupne nosiť na veľkých tanieroch khinkali, z ktorých si každý bral podľa chuti. Prvý padol takmer okamžite, druhý tiež, pri treťom sme už mali problém. Keď sme videli ako sa nesie štvrtý, čašníčke sme gestom naznačili, že ďakujeme, ale že nám stačí. Len škodoradostne sa usmiala, položila ho pred nás a povedala: „Len sa najedzte!“. Tak sme sa dali do boja, ale nech sme sa snažili ako sme len mohli, nakoniec posledné sústa by už nezvládli ani oči 🙂 Nakoniec sme zaplatili, prekvapila nás nízka cena. Na osobu všetko vyšlo v prepočte necelé 3 Eurá/osobu. Po výdatnom a chutnom obede sme nasadli do auta a pokračovali do Kutaisi.
Kutaisi je druhé najväčšie mesto krajiny. Zaujímavosťou je, že tu sídli gruzínsky parlament, ktorý sa nachádza v modernej budove. Inaugurácia nového parlamentu v novej budove sa konala v roku 2012. Budovu tvorí obrovská presklená kopula v strede predelená kamennou konštrukciou pripomínajúcu šerpu. Spočiatku sme si mysleli, že sa jedná o športovú halu alebo koncertnú sieň, ale po zuby ozbrojená ochranka nám dala indíciu, že ide asi o vládnu budovu. Kutaisi okrem najmodernejšej architektúry ponúka aj starú orientálnu, ktorá sa nachádza v jeho historickom centre. Typické sovietske sídliská sa nachádzajú na predmestí a tvoria väčšinu architektúry mesta, podobne ako vo väčšine miest v regióne. V centre stojí za zmienku budova divadla v typickom ruskom štýle stojaca pred obrovskou fontánou, ktorú zdobia na vrchole dva zlaté kone a pomedzi trysky stoja tiež pozlátené sochy býčkov. Okolité námestie je pekne upravené aj s okolitými budovami, ktoré sú po väčšine zmesou rôznych architektonických štýlov. Najväčšou atrakciou mesta je však katedrála Bagrati týčiaca sa nad mestom. Jej zelené kopule nemožno prehliadnuť. Bola postavená v 11. storočí kráľom Bagratom III. Neďaleko sa nachádza aj ďalšia katedrála Gelati z 12. storočia postavená kráľom Dávidom Budovateľom.
Po ubytovaní sa v hoteli na okraji Kutaisi sme sa rozhodli navštíviť Dračiu jaskyňu nachádzajúcu sa asi 7 km nad mestom. Predtým sme však museli vyriešiť ešte jednu formalitu, prihlásiť sa na cudzineckej polícii. Túto povinnosť si musí návštevník splniť do 3 dní od vstupu do krajiny, v opačnom prípade pri opustení krajiny hrozí pokuta. V prípade ubytovania sa v hoteli, túto povinnosť za vás vykoná hotelový personál. Od nás si však nikto pasy nepýtal, tak sme sa museli uistiť, že recepčný si je vedomí tejto povinnosti. Bohužiaľ nebol. Keď sme sa mu to snažili vysvetliť, tak nechápal, ale nakoniec niekam zavolal, niečo si písal na papier a nakoniec si vyžiadal naše pasy (čísla pasov a mená). Tak spokojní sme sa už skoro v podvečerných hodinách vybrali hľadať jaskyňu. Najprv sme zaparkovali v centre, kde sme sa stali opäť svedkami „ovčiarskeho“ riešenia dopravných problémov políciou a na najbližšiu stanicu polície sme sa vybrali aj my zistiť informácii o jaskyni. Sympatická policajtka nám ochotne v ruštine vysvetlila cestu, ktorú sa nám až na druhý pokus podarilo nájsť. Najlepšou informačnou kanceláriou v Gruzínsku je polícia, nikdy nesklamala. Čo nás však sklamalo bola už zatvorená Dračia jaskyňa (prešvihli sme to o necelú hodinu) a otváracie hodiny začínali okolo desiatej rána, čo bolo už pre nás neskoro. Smutnejší pohľad bol na autobus plný detí, ktoré mali tiež smolu.
Sklamaní sme sa vybrali k ďalšej atrakcií, pozostatkom pevnosti Geguti nachádzajúcej sa 7 km južne od mesta. Hoci značenie k obci Geguti bolo v poriadku, nájsť pevnosť bol problém. A tak sme zašli hlboko do dediny a keď situácia už bola beznádejná, zamierili sme na policajnú stanicu a spýtali sme sa na cestu. Policajti nám ochotne vysvetlili cestu, ba dokonca jeden nám začal kresliť mapku. Druhý ho vzápätí prerušil so slovami, že to nemajú šancu nájsť a dvaja sa podujali, aby nás tam zaviedli. Tak sme „naháňali“ policajné auto. Po dojazde na miesto nám hneď gestom naznačili, že za odmenu im nič nemáme dávať, že to urobili radi. Heslo „pomáhať a chrániť“ tu naberá skutočný rozmer. Po spoločnej fotke na pamiatku sme sa s mužmi zákona rozlúčili a vybrali sa k pevnosti. Geguti bol pôvodne kráľovský palác. Počiatky pevnosti siahajú do 8. storočia, kedy tu bola stavba pozostávajúca z jednej miestnosti s veľkým ohniskom. Až počiatkom 12. storočia tu bol kráľom Jurajom III. vybudovaný kráľovský komplex, ktorý bol v priebehu 13. storočia nadstavený o ďalšie budovy. Počas sovietskych čias boli ruiny často navštevované o čom svedčia chátrajúce budovy správy a sociálne zariadenia. Pozostatky pevnosti sú zaujímavé niele rôznorodosťou použitého materiálu ale aj technickým riešením. Najkrajšou časťou je pozostatok miestnosti s obrovskou klenbou postavenej z tehál. Hneď vedľa stojí iná časť z blokov prírodného kameňa, na ktorú nadväzujú steny so zaujímavo navrstvenou tehlou v kombinácii s obrovskými „okruhliakmi“. Azda najzaujímavejším prvkom je pozostatok veže stojacej na tehlových základoch, kde v hornej časti sú kamenné bloky prekladané tehlou. Pri západe slnka vznikajú pekné svetelné scény.
Po pár záberoch sa vraciame na hotel v Kutaisi. Keď sme v Gruzínsku, musíme ochutnať gruzínsky koňak a tak sa s Dankou a Ľubom vyberáme nejaký kúpiť. Ako si tak vykračujeme, tak mi od Mira prišla SMS, že som ich zamkol na izbe, že sa mám vrátiť. Páni si zabudli všimnúť, že kľučka je pokazená a kľúč leží na stole. Po krátkej SMS-kovej prestrelke (v 3. orageackej zóne) sme sa konečne pochopili. Ďeň sme zakončili na balkóne pri poháriku gruziňáku „pod dozorom“ policajtov v aute odparkovanom cez cestu.