branork

Po prebudení sa v campe pri Foroze si dávame rýchlo sprchu a raňajky. Až pri balení stanu som si všimol pekný skalný štít týčiaci sa nad campom. Z početných informačných tabúľ sa možno dozvedieť, že sa tam nachádza jedna z najznámejších horolezeckých stien na Kryme. Po zaplatení nocľahu nasadáme do auta a pokračujeme smerom na západ. Po ceste sa pred nami ukazuje tabuľa upozorňujúca na nemecký vojnový cintorín. Ako sa blíži odbočka, rozmýšľame či ho navštíviť alebo nie. Nakoľko rozhodnutie nepadlo včas, tak ju míňame, čo malo za následok vzájomnú vlnu kritiky v aute. No čo už veľa hláv vyžaduje veľa času. Po pár kilometroch sa však pred nami ukazuje iná tabuľa upozorňujúca na zaujímavejší pamätník, ponorkovú základňu v Balaklave. Balaklava bola pôvodne rybárskou osadou. Do vojnovej histórie sa prvýkrát zapísala počas Krymskej vojny, kedy tu došlo k bitke. V rokoch 1957 – 1961 tu bola vybudovaná ponorková základňa a odvtedy bolo mesto prísne strážené. Základňa slúžila až do roku 1993, kedy bola uzavretá. Dnes je z nej múzeum. Zaujímavé je jej technické riešenie. Je to vlastne široký tunel v kopci. Jednou stranou ústí do Čierneho mora, druhou do zátoky. Po príchode na miesto platíme vstupné 30 Hrivien/osobu a bez sprievodcu vstupujeme dnu. Kto by mal záujem, za príplatok sa môže previezť ponorkovou základňou na loďke. Po vstupe sa ocitáme širokom dobre osvetlenom tunely rozdelenom na niekoľko komôr. Nápadne pripomína banskú chodbu, čo de-facto aj je. Na chodbe sa nachádza množstvo vojenských exponátov ako napríklad torpéda, delá, rôzne strelné zbrane, ale aj obslužnú techniku v podobe banských vozíkov a zdvihákov.Pre milovníkov ponoriek je tam model riadiaceho panelu ponorky aj s figurínami námorníkov. Chodby sú skrášlené aj panelmi s vyznamenaniami, fotografiami a modelmi lodí. V jednej z komôr sa nachádza expozícia ukrajinskeho námorníctva. Najkrajší pohľad je však na vnútorný kanál, popri ktorom je možné prejsť takmer po celej dĺžke. Ponorku by ste tu dnes však hľadali márne.

Po pútavej návšteve sadáme do auta a pokračujeme do Sevastopoľu. Po príchode do mesta hľadáme ubytovanie. Oproti prvej návšteve však ceny kvôli turistickej sezóne vzrástli. Nabudení pekným letným počasím hľadáme camp. Na mape nám jeden udrel do očí, tak sa ho snažíme nájsť. Moc sa nám nedarí. V jednom prímorskom zábavnom parku sa ponúkol jeden pán, že ak mu zaplatíme cestu trolejbusom nazad, tak nás zavedie k osobe, ktorá to pozná. S novým pasažierom nasadáme do auta a hľadanie pokladu pomocou indícií sa môže začať. Po príchode na trhovisko nám Jurij predstavuje sympatickú plavú dievčinu Mariju, ktorá v aute zaujme jeho miesto a po vyplatení peňazí na lístok, ale aj odmeny navyše môžeme v bádaní pokračovať. Jurij síce peniaze navyše odmietal, ale v jeho očiach bolo vidieť radosť. Tento jav je badať na celej Ukrajine. Ľudia sú veľmi milí a ochotní. Za svoju ochotu neočakávajú nič, ale poteší ich ak im vďaku prejavíte aj peňažne. To sa už však ocitáme v „campe“. Kompozícia „campu“ je zaujímavá. Sprava je stavenisko hotela, zľava plot a za ním pozemok obrastený burinou. Vzadu sa nachádza sprcha a WC, ako jediné sociálne zariadenie. Vedľa sprchy je pár áut a karavanov. Neveriacky pozeráme po sebe, Marija zahanbená do zeme. Lúčime sa s našou sympatickou sprievodkyňou a pýtame sa, čo sme dlžní. Stroho odpovedá, že nič a rýchlo sa vzďaľuje preč. Výhodou je, že za stanovanie neplatíme nič. Slnko pomaly zachádza za obzor, tak rýchlo nasadáme do auta a vyrážame na prehliadku mesta. Najprv si dávame obed. Okrem tradičného boršču, si dávame kalamáre na sevastopoľský spôsob (teda v majonéze) a kvas. K boršču dostávame aj mäsom plnené pečivo a kvas je pravý z chleba, hoci mi pripomína chlebové víno, je vynikajúci.

Prvou zastávkou je vojenský prístav. Poučení z predchádzajúcej návštevy sa snažíme vyhľadať predajcu lodného výletu po prístave. Snažiť sa ani nemusíme, lebo on si vyhľadal nás. Exkurzie po vojenskom prístave sú veľmi populárne, preto aj ponuka je obrovská. Po nasadnutí na loďku platíme 50 Hrivien/osobu a plavíme sa pomedzi plavidlá ruskej flotily. Sevastopoľ ako sídlo ruskej čiernomorskej flotily bolo za ZSSR uzavreté mesto a dodnes má zvláštny štatút. Nepodlieha autonómnej vláde Krymu, ale je podriadené priamo ukrajinskej vláde. Ako sa tak plavíme prístavom a popri fotení spomíname na minuloročnú návštevu, jeden rozdiel tu však je. Krížnik Moskva, najmodernejšie plavidlo flotily. Jeho 4 dvojhlavňové raketové delá vzbudzujú rešpekt. Okrem vojenských plavidiel však možno obdivovať aj budovy námornej akadémie, prístavné žeriavy a obzvlášť pekný pohľad je na centrum mesta. Prístavu dominuje pamätník stroskotaným lodiam, ktorý nechýba na žiadnej pohľadnici týkajúcej sa Sevastopoľu. Slnko je už nízko nad obzorom a viacej toho už dnes nestihneme. V neďalekej terasovej krčmičke si dávame pivo a popri tom okrem uvoľnenej letnej večernej atmosféry sledujeme aj ciele zajtrajšej exkurzie. Jedna z nich je oproti cez cestu – námornícke múzeum. Po ceste do campu ešte nakupujeme zásoby a po príchode na miesto rozkladáme stany. Po nájdení jediného dobrého miesta nás babuška upozorňuje, že tam nemáme stavať, lebo ráno tadiaľ chodia robotníci na stavbu. Pozeráme sa po inom mieste a máme problém. Vo vysokej tráve doplnenej o rastliny s drevnatými stonkami to nepôjde. Pod stromom je málo miesta a pri chodníku je migračná trasa mravcov (miestami aj trojprúdová). Nakoniec robíme kompromis a stany staviame pri plote pod stromom a jeho konáre nám prišli vhod, lebo vonkajší plášť by sme ani nenasadili. Po dostavaní stanov berieme osušky, karimatky a vyrážame smerom na neďalekú pláž kde sa už za tmy kúpeme. Pri pohľade na vysvietené mesto v pozadí radosti niet konca kraja. Po hodine kúpania a plávania sa opäť vraciame do campu a vyberáme zásoby. Obzvlášť ma zaujala konzerva králičej paštéty. Že s králikom okrem názvu toho asi veľa spoločného mať nebude sme vzhľadom na nízku cenu vedeli, ale po ochutnávke sme mali pocit, že sme sa stali obeťami dopredaja zásob z Kurskej bitky 🙂 Napriek tomu s vodkou sa zjesť dala a po krátkom „bankete“ zaliezame do stanov.

Na druhý deň sme si chceli dať sprchu, ale campingová sprcha sa otvárala až o deviatej, tak sme sa išli okúpať do mora, kde nám robili spoločnosť medúzy. Našťastie nebezpečné neboli, pripomínali huspeninu. Namiesto rozcvičky vyrážame k pamätníku Obrancov Sevastopoľu, tvoreného dvoma monumentálnymi sochami pešiaka a námorníka. Je to ďalšia z ikonických stavieb mesta. Okrem pekných sôch je odtiaľ výborný výhľad na more, na ktorom práve prebieha cvičenie námorníkov.

Ďalšou zastávkou je trhovisko, kde ste mohli kúpiť skoro všetko. S Mirom si dávame tradičný pirôžtek a suveníry. Po nákupoch si dávame obedo-raňajky v miestnej reštaurácii, ktorú vlastnia Krymskí Tatári. Neodolali sme šašliku a ako prílohu sme si dali čerstvo upečenú samsu (typické pečivo posypané sézamom). Po vynikajúcom obede pokračujeme do múzea námorníctva. Trocha sa zdržiavame na ulici vedúcej k múzeu, ktorá je lemovaná pamätníkmi. Prvým je pamätník obetiam Černobylu, druhým obetiam druhej svetovej vojny a tretím obetiam vojny v Afganistane (1979-1989). Okrem pamätníkov je odtiaľ aj pekný výhľad na prístav a na druhom brehu ležiacu námornú akadémiu.

Po príchode do múzea platíme vstupné a ja ešte príplatok za fotenie, čím dostávam visačku. Čo všetko sa v múzeu nachádza nebudem opisovať, to je na samostatnú kapitolu. Poviem len toľko, že múzeum je bohato vybavené. Od dokumentov, sôch, búst, cez zbrane, muníciu, modely lodí a lietadiel, námorné a navigačné zariadenia až po vyznamenania, konzervované potraviny, obrazy a podobne. Nadšenec vojenskej histórie by určite nemal túto inštitúciu vynechať. Múzeum pokrýva celú časť histórie ruského námorníctva od čias cárov, cez ZSSR až po súčasnosť. Obzvlášť zaujímavé sú artefakty v podobe vojenskej koristi. Čo ma najviac zaujalo boli nemecké železné kríže ukoristené počas okupácie Krymu. Nielen milovníci armády, ale aj železníc si prídu na svoje. Prvým objektom je pamätník v podobe vojenského vlaku pozostávajúceho z parného rušňa a vozňa, na ktorom je nainštalované protiletecké delo. Na tendri je veľký nápis „Smrť fašizmu!“. Ďalším objektom je železničná stanica, ktorej dominujú zdvojené elektrické lokomotívy česko-slovenskej výroby. Po pár záberoch nasadáme do auta a smerujeme k poslednému cieľu – Mramorovej jaskyni.

Mramorová jaskyňa sa nachádza v Krymských horách pri meste Chatyr-Dag. Jedná sa o jeden zo siedmych prírodných divov Ukrajiny. K vstupu vedie neupravená a nespevnená cesta, čo dá zabrať autu, ale zvládnuťsa to dá. Okamžite kupujeme lístky a čakanie si krátime leňošením v borovicovom lesíku. Tu sa nám prihovára jeden Rus a pýta sa nás odkiaľ pochádzame. Po odpovedi smutne skonštatoval, že sme prežili krvavú vojnu a že mu to je ľúto. Tradičný problém mýlenia si Slovenska so Slovinskom, mal na mysli asi Juhosláviu. Kým sme sa stačili z nedorozumenia spamätať a vysvetliť mu, bol už preč. Nevadí. Exkurzia sa práve začína a prechodom jaskyňou sa nestačíme čudovať. Obrovské priestranné, pekne nasvietené siene a bohatou kvapľovou výzdobou vyrážali dych. Oproti našim jaskyniam ma prekvapila práve veľkosť priestorov. Aj chodníky boli riadne upravené aj s vyhliadkami na najkrajšie miesta. Mrzelo ma, ze som si nezobral statív, lebo opierať novú zrkadlovku o všeličo možné nebolo vždy ideálne riešenie. Obzvlášť ma mrzelo, keď mi došla baterka. Zákon schválnosti nesklamal, hlavne keď som ju nabil ráno v Sevastopole. Pekné výhľady však túto smolu vykompenzovali. Okrem kvapľovej sa v blízkosti nachádza aj ľadová jaskyňa, ale tú sme už nestihli navštíviť. Po prehliadke sme sa v blízkom motely ubytovali a na druhý deň po raňajkách v Simferopole sme vyrazili domov.