branork

Jalta patrí k najznámejším morským letoviskám na Kryme. Z hodín dejepisu sme sa mohli dozvedieť, že v roku 1945 sa tu konala konferencia štátnikov troch spojeneckých mocností: USA, Spojeného kráľovstva a ZSSR ohľadom povojnového usporiadania Európy. Jaltu som mal možnosť navštíviť dvakrát po sebe, počas a mimo sezóny. Či je práve turistická sezóna alebo nie, toto letovisko nikdy nemá núdzu o návštevníkov. Pochopiteľne počas sezóny ich je neporovnateľne viac 🙂 Jalta nie je obľúbenou destináciou len dnes, ale bola ňou aj v minulosti, kedy ju hodne navštevovala ruská šľachta. Mnohí ruskí cári tu mali svoje paláce. Najvyhľadávanejším je Livadijský palác, v ktorom sa konala spomínaná konferencia. Ten sme sa pokúšali nájsť aj my, ale ani na dvakrát sa nám to nepodarilo. Problém spočíval v slabom značení, keď nám nestačila ani GPS-navigácia. Známy krymský problém.

Okrem návštevy mnohých palácov možno na Jalte tráviť čas aj menej „oduševnelo“. Na Námestí Lenina a na nábreží, ktoré tiež nesie jeho meno sa nachádza mnoho detských atrakcií v podobe kolotočov a šmýkačiek, trocha to pripomína putovné jarmoky v našich mestách. Občerstviť sa dá v mnohých kaviarničkách a menších reštauráciách. Pre fanúšikov rýchleho občerstvenia je tu aj McDonald, ktorý ostro kontrastuje s Leninovou sochou z červenej žuly. Známa Leninova socha je jednou z ikonických atrakcií Jalty. Počas mojej prvej návštevy sa mi pod ňou naskytol zaujímavý symbolický pohľad, keď v jej blízkosti skupinka aktivistov rozdávala modré vlajočky EU. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby „veľký červený Lenin“ nedotváral dominantné pozadie 🙂 Nielen proeurópski aktivisti, ale aj ukrajinskí komunisti rozdávali červené vlajočky v inom letovisku. Tam im zase pozadie dotváralo menšie trhovisko s množstvom reklamných nápisov. Jedno bez druhého sa zatiaľ asi na Ukrajine nezaobíde 🙂

Koho Leninova socha, kolotoče a ani McDonald nezaujíma, môže si na nábreží posedieť pri obrovskej fontáne a vychutnávať si pohľad na prístav menších plachetníc a more. Ak by slnko moc pálilo, čo v týchto zemepisných šírkach v lete nie je nič výnimočné, môže sa pred ním ukryť v parku za Leninovou sochou, prípadne sa odreagovať behaním v nafukovacej guli po hladine ďalšej fontány. Po obede strávenom v McDonalde, počas ktorého sme mali možnosť sledovať dopoludňajšiu špičku prejavujúcu sa zápasom zákazníkov vs. obsluha, ktorá to z posledných síl, ale úspešne uhrávala na remízu sme sa museli ísť odreagovať do hôr. Ešte s balíčkami hranoliek v ruke nasadáme do auta a vyrážame smerom na západ do Alupky. V tomto letovisku sa nachádza dolná stanica lanovky na vrch Ai Petri (1234). Tu nám opäť plán komplikuje turistické značenie, keď sa namiesto pri lanovke ocitáme pred Sevastopoľom. Pri spiatočnej ceste našťastie ponad cestu náhodou išla kabína lanovky, tak sme boli hneď v obraze. Po nájdení parkoviska si všetci okrem Joža kupujeme lístky. Ten svoju neúčasť ospravedlňoval argumentom, že na horu treba zdolať poctivo po vlastných a nie sa voziť na lanovke. My sa však na lanovke vozíme radi, ale pri pohľade na gondolu pamätajúcu ešte súdruha Brežneva máme trochu obavy. Pri lákavom pohľade nahor sa všetky obavy razom rozplývajú a nadšene nastupujeme do kabíny. Po opustení dolnej stanice sa nám naskytá pekný pohľad na vinice dotvárané kulisou mora v pozadí. Stúpanie je zatiaľ malé. Po asi 1,5 km prichádzame do medzistanice, kde prestupujeme do ďalšej lanovky. Tu sa zároveň kontrolujú lísky. Celkovo plynulý priebeh je zrazu pribrzdený. S Mirom uchvátení pohľadom na okolité hory nadávame na zatiaľ neznámeho vinníka. Po určitej chvíli nám to nedá a odvraciame pohľad od majestátnych hôr, aby sme videli vinníka. Boli sme nemilo prekvapení, keď sme zistili, že je to náš kamarát Gabo, ktorý nevedel, kde si odložil lístok. Nakoniec ho našiel a jazda môže konečne pokračovať. Druhú časť jazdy pokračujeme v podobných kabínach. Čo sa však mení je stúpanie a krajina. Vinice sú vystriedané borovicovým lesom a pahorky skalnými bralami. Pripomína to trochu jazdu zo Skalnatého plesa na Lomnický štít.

Po príchode na vrchol sa ocitáme na náhornej plošine pripomínajúcu tú spod Roman Koša. Rozdiel je v turistickom ruchu. Pod Roman Košom to bola tichá jazda, tu nás víta trhovisko, kde okrem stánkov so suvenírmi sú aj provizórne letné krčmičky. Všade rozvoniavajú šašliky a opekané mäso. Ešte stále posilnení obedom z McDonaldu smutne odolávame miestnym špecialitám, ani typicky orientálne presviedčanie miestnych nás neobmäkčí. Rýchlo prechádzame pomedzi stánky smerom k vrcholu Ai-Petri, ktorý sa nachádza ešte pár 100 m od vrcholovej stanice lanovky. Po prechode krátkym lesíkom, vystupujeme po kamennom chodníku na vrchol. Odtiaľ sa naskytá prekrásny pohľad na Alupku a okolité pobrežie. Nemenej zaujímavý pohľad je na okolité skalné steny a bralá, ako aj na lanovku a náhornú plošinu. Ako tak sledujeme a fotíme krajinu, tak sa nám prihovoria dvaja turisti: „Výhľad ako na Lomničáku!“. Prekvapene pozeráme, kde môžeme stretnúť krajanov a hneď sa s nimi dávame do reči. Prezradili nám, že pricestovali vlakom z Moldavska. Vymieňame si zážitky a pomaly sa vraciame na lanovku, lebo mimo sezóny premáva kratšie.

Po príjazde do Alupky ešte sme dostali chuť na pivo, ale to už na parkovisku čaká Jožo. Hneď nám hovorí, že pivo si môžeme dať pri Lastovičom hniezde, lebo už tam zajednal parkovacie miesto. Nasadáme do auta a pokračujeme k ďalšiemu cieľu. Lastovičie hniezdo je zámoček postavený na 40 m útese pri mestečku Haspra. Bol postavený v neogotickom štýle rochoch 1911 – 1912 na príkaz cára Mikuláša II. Dnes je v ňom reštaurácia a býva vyobrazený na takmer každej pohľadnici týkajúcej sa Krymu. Najmä pri západe slnka dotvára peknú siluetu pobrežia. Pekný pohľad je aj na útesy v okolí zámku a skalné ihly vytŕčajúce priamo z mora. Trocha mi to pripomína talianske pobrežie na polostrove Gargano.

Teraz sa vrátim k druhej návšteve Ai-Petri, ktorá sa konala počas turistickej sezóny. Rad na lanovku v Alupke bol tentokrát nekonečný. Tu sa ponúka aj alternatívna doprava – taxíkom. Cena oproti lanovke je vyššia, ale rozdiel nie je vysoký (asi 10 hrivien). Okrem toho je možné navštíviť aj atrakcie po ceste. Nasadáme do pohodlného mikrobusu a na predmestí Jalty zabočujeme prudko dohora. Prvou atrakciou je návšteva vodopádu. Po zaplatení vstupného pokračujeme popri študentoch zarábajúcich si ponúkaním možnosti odfotiť sa so sochou. Ponuku odmietame a po príchode pod vodopád len krútime hlavou. Popri peknej stene vedie nahor rúrka o priemere 200 mm, ale vody tečie ako keby tam viedla len záhradná hadica. Okamžite prepadáme skepse, či sa naozaj jedná o prírodný výtvor. Pri pokladni sme sa dozvedeli, že je obdobie sucha a málo vody. Len by ma zaujímal účel kovovej rúry vedúcej popri vodopáde. Ak by aj slúžila na dodávku vody pre vodopád, tak musím s ľútosťou konštatovať, že jej potenciál určite nebol naplno využitý 🙂

Ďalšou zastávkou je horské jazero obklopené lesom s peknou zrubovou vyhliadkou postavenou na koloch. Trocha to pripomína scénu z Tarzana, ktorá je doplnená o plávajúcu korytnačku v jazere. Po pár fotkách nasadáme do minibusu a onedlho sa ocitáme na Ai-Pietri. V cene dopravy bola aj ochutnávka vína. V jednom z typických stanových pohostinstiev sme dostali víno na jeden glg. Víno bolo chuťovo dobré, ale zároveň sladké a ťažké. Prehnať to s takýmto vínom by bola záťaž nie len pre hlavu, ale aj žalúdok 🙂 Po ochutnávke sme sa rozlúčili s miestnymi a vyrazili sme za atrakciami. Partia sa delí „debutanti“ Marek a Miro pokračujú v našich stopách na vrchol, ja s druhým Mirom zase po planine k jaskyniam. Turistický ruch oproti predchádzajúcemu roku je o dosť živší. Ako prechádzame lúkou, miestny chlapec nám ponúka jazdu na koni, jednu z miestnych atrakcií, ale my odmietame a rýchlo utekáme od predajachtivých miestnych. V krymských letoviskách je typický orientálny spôsob ponúkania tovaru alebo služieb, často dosť otravnou formou.

Po pár metroch ma zaujala okolitá trávnatá krajina obrastená borovicovými lesíkmi v pozadí ktorej vidno jej okraje – bralá strácajúce sa za horizontom. Nápadne mi to pripomína Veľký Choč od Strednej poľany. Okrem pekných výhľadov našu pozornosť upútali aj tabule upozorňujúce na jaskyne. V okolí Ai-Petri sa nachádza niekoľko menších jaskýň. Počas našej návštevy boli už zatvorené. Cenou útechy bolo, že vchody do jaskýň sa nachádzali väčšinou v skalných medzerách pod úrovňou terénu, takže sa nám podarilo nafotiť pár zaujímavých záberov zo schodísk. Tu mi zrazu zvoní telefón, čo je znamenie, že druhá časť partie nás čaká pri lanovke. Rýchlo sa ponáhľame za nimi, kupujeme lístky a po roku sa ocitáme v rovnakej kabíne. Na medzizastávke nastáva opäť problém pri kontrole lístkov. Tentokrát zmätkuje Miro. Ja s druhým Mirom dostávame deja vu a len krútime hlavou. Väčší počet pasažierov oproti minulému roku spôsobil aj väčšiu nervozitu, čo bolo okrem kontrolórov vidieť aj na Mirovi, ktorý chaoticky rukami lapal po vreckách. Trochu mi to pripomínalo scénu z klipu skupiny Genesis – I can´t dance, keď sa Phil Collins v závere snažil napodobniť choreografiu Michaela Jacksona 🙂 Nakoniec ho našiel v peňaženke a my sme mohli pokračovať.
Po príchode do Alupky už bolo slnko dávno za obzorom a my sme hľadali ubytovanie. Našli sme ho v campingu pri Forose, kde sme sa za 4 Eurá/osobu ubytovali a za tmy sme rýchlo postavali stany a ešte rýchlejšie sme do nich zaliezli. Na ďalší deň nás čakal posledný cieľ cesty – Sevastopoľ.