branork

Babia hora (1725 m n.m.) je najvyšším vrcholom Beskýd, vďaka nej sa môžu Oravské Beskydy pýšiť ako najvyššie pohorie Slovenska mimo Tatry (a Nízke Tatry). O výstup na „kráľovnú Beskýd“ som sa začal zaujímať na strednej škole, k činu som sa dostal až po siedmych rokoch. V posledný augustový deň mi večer zavolal Miro, či by som šiel zajtra na Babiu horu, že sa po dlhšom čase ozval Jožo, či sa pridáme. Ohlasovanie akcií „zo dňa na deň“ nie je v našej partii nič nezvyčajné. Nadšene som súhlasil a dohodli sme sa na siedmu ráno.

Tak aj bolo, presne o siedmej ráno zastalo pred mojím domom Jožovo auto. Po krátkom zvítaní a naplánovaní trasy sme vyrazili smerom do Oravskej Polhory. Po ceste sme si ešte na benzínke sme si kúpili jedlo a pitie a pokračovali k Slanej vode, kde sme zaparkovali auto. Na rázcestí sme odbočili na červený chodník smerom na Malú Babiu horu. V spodnom úseku často kopíroval alebo križoval lesnú zvážnicu. Neskôr začal prudko stúpať a bol úzky. Že je menej využívaný ako žltý (smerujúci od Slanej vody popri Hviezdoslavovej horárni popri štátnej hranici rovno na vrchol) nás presvedčili mnohé popadané stromy, ktoré ho na mnohých miestach zaterasili. Nervozitu z preliezania pňov nám vynahrádzalo ticho lesa a pokoj od turistov. Čo ma okamžite zaujalo bol hustý prales, cez ktorý sa ledva predieral slnečný svit. Na Babej hore sa nachádza jeden z najzachovalejších porastov pralesa na Slovensku. V minulosti prudké svahy dosť komplikovali ťažbu dreva, preto veľká časť lesa ostala ušetrená. Cestu si krátime aj pojedaním čučoriedok, ktorých je na celom úseku chodníka neúrekom. Asi po hodine stúpania hustým lesom sa objavujú prvé poľany bohato obrastené čučorediskami a pred nami sa vynára v diaľke vrchol Malej Babej hory. Hustý les strieda kosodrevina a čoraz viac mám pocit ako keby som bol v Nízkych Tatrách. Po pár zákrutách sa ocitáme na vrchole Malej Babej hory, kde nás okrem vrcholovej tabule v poľštine a slovenčine vítajú aj pohraničné kamene. Dávame chvíľu oddych, jeme prvé žemle a otvárame plechovky piva. Miro, ktorý po dlhšej dobe nemusí šoférovať sa teší ako si vychutná pravé pivo. Po pár sekundách však zisťuje, že si omylom kúpil nealkoholické. Zvyšná časť partie sa so škodoradostnými úsmevmi díva do sedla Brána a na „veľkú“ Babiu horu. Svoje pohľady však upierame aj smerom na západ, kde vidíme mesto Živiec, Živiecku priehradu, ba dokonca v diaľke vidno chladiace veže elektrárne v Bielsko-Bialej. Pri pohľade na obe strany hory si všímame dva rôzne svety. Na našej strane nie je svah tak strmý ako na poľskej, u nás sú dedinky pekne pokope, na poľskej zase rozťahané po kopcoch. Rozdielna je aj kvalita chodníkov. U nás sú žiaľ zanedbané oproti poľským „vydláždeným“. Bude to pravdepodobne tým, že z Poliaci majú tých hôr menej a viac ich navštevujú. Ďalej klesáme po hranici smerom do sedla Brána, kde sa napája chodník z Poľska. V diaľke sa vynára strecha poľskej horskej chaty. Náš pohľad sa upiera na chodník pokračujúci na vrchol Babej hory. Ako priamka pretína kosodrevinu a v dopoludňajšom slnku sa leskne až na vrchol. Pomaly stúpame nad pásmo kosodreviny. Tu sa pred nami ukazuje charakteristický kamenný štít hory. Povesť hovorí, že to má na svedomí zlá ježibaba, ktorá chcela žiť na najvyššej hore na Orave. Okolité vrchy ako Veľký Choč, Veľký Kriváň alebo tatranské končiare (na ktoré je pekný výhľad) boli už obsadené, tak sa usídlila na tomto kopci. Aby prevýšila ostatné kopce donútila chlapov, ktorí prepravovali soľ po neďalekej soľnej ceste z Poľska pod hrozbou smrti vynášať kamene na vrchol. Nakoniec sa ich uľútostilo jednému pocestnému, ktorý im poradil, aby na vrchole postavili veľký kríž. Oni ho poslúchli a keď ježibaba uvidela kríž, tak sa od zúrivosti prepadla do hory. Občas sa ukáže v podobe náhlej hmly alebo fujavice, ktorá má už na svedomí niekoľko turistov, ktorí podcenili horu. V skutočnosti má nestabilné počasie na svedomí poloha hory, ktorá svojou polohou na okraji Karpatského oblúka zachytáva vlhké prúdy od Atlantického Oceánu.

Spoza štítu vidno na poľskej strane Chodník akademikov, ktorý prudko serpentínovo stúpa na vrchol a trochu pripomína tatranské stupáky. My však pokračujeme miernym stúpaním po štíte na vrchol. Na vrchole nás okrem pamätnej tabule výstupu pápeža Jána Pavla II. víta aj veterná stena postavená z kameňov, ktorá ochráni turistov pri prudkom vetre. Pri pohľade na vrcholovú tabulu nás prekvapuje názov „Diablak“, čo je poľský názov pre hlavný vrchol hory. Názov bol odvodený od zlého počasia často vyskytujúceho sa na v tejto oblasti. Zaujímavosťou je, že štátna hranica prechádza päť metrov popod vrchol, teda vrchol sa geodeticky nachádza v Poľsku. Po zapísaní sa do vrcholovej knihy, kde sme našli posledné voľné miesto si dávame poslednú žemľu s pivom a kocháme sa výhľadom na všetky pohoria severného Slovenska a blízke hory južného Poľska. Len škoda prudkého slnka, ktoré presvetlilo fotky, ale aj napriek tomu je pohľad nezabudnuteľný. Pri ceste späť sa znovu vyhýbame tradičnému žltému chodníku a pokračujeme po zelenom do Poľska. Modrý chodník vlastne kopíruje žltý, ale na druhej strane štátnej hranice. Hneď pod vrcholom narážame na základy vyhorenej chaty. Koncom 19. storočia ju postavili Nemci, v tridsiatych rokoch minulého storočia vyhorela a už viac nebola obnovená. Pri klesaní do kosodreviny vídame náučné tabule chodníka „Zo Zawoje do Lipnice“, prechod trvá údajne 5 hodín. Pri zostupe do lesa začína prudké klesanie. Od turistov sa dozvedáme, že je to najstrmší chodník. Ešte šťastie, že neideme po ňom hore. Opäť nás obklopuje hustý prales a v jeho závere sa nachádzajú informačné tabule Národného parku Babia hora, ktorý je biosferickou rezerváciou UNESCO. Nakoniec prichádzame na rázcestie a pokračujeme k slovenskej hranici. Nad obcou Przywarowka sa nachádza stála expozícia Národného parku, pozostávajúca väčšinou z informačných tabúľ. Po krátkej prestávke pokračujeme lesným chodníkom ďalej. Po pár minútach prekračujeme hranicu, pokračujeme k Hviezdoslavovej horárni a odtiaľ na Slanú vodu, kde sa táto pekná túra začala aj sa končí.