Moldavsko – deň prvý - branork - Blog

Moldavsko – deň prvý

16. januára 2014 22:37, Prečítané 7 926x, Branislav Turčina, Moldavsko

Moldavsko, krajina v juhovýchodnej Európe, patrí pre našinca medzi tie menej známe. Postsovietska republika býva často spájaná s chudobou, slabo rozvinutou infraštruktúrou, kriminalitou a zvýšenou migráciou. Na druhej strane však disponuje bohatstvom v podobe bohatej vinárskej tradície. Ukrajina zvykne byť nazývaná obilnicou Európy, Moldavsko zase jej vinicou. Víno bolo a ostáva najvýznamnejším vývozným artiklom krajiny. Aj väčšina vína u nás má pôvod práve v Moldavsku. Nakoniec nie víno, ale nepoznanosť tejto krajiny bol dôvodom pre návštevu tejto krajiny.Jedného májového dopoludnia popoludní sme v štvorčlennej zostave nasadli do auta a vyrazili smerom na východ. Po prenocovaní v Chuste a následne v Černivciach sme prekročili ukrajinsko-moldavskú hranicu pri meste Criva.

Po prekročení hranice krajina prudko mení svoj charakter. Oproti Ukrajine pôsobí zaostalejším a prašnejším dojmom. Prvým príkladom bolo, keď Jožo potreboval dokúpiť zásoby vitamínu D. Poslal ma zistiť, kde sa nachádza lekáreň. Pristavil som sa pri staršom páre a svojou veľmi slabou ruštinou som sa ich spýtal na lekáreň. Nevedeli, čo od nich chcem, tak zavolali známu. Sympatická pani si všimla modrý pásik na našej ŠPZ, tak spustila na mňa rumunčinu. Tentokrát som hlavou pokrútil ja a vrátili sme sa k ruštine. Nakoniec sme sa predsa len dorozumeli, tak sme vyrazili k neďalekej lekárni. Kým Jožo nakupoval, my sme si všímali okolie. Zaujala ma zaujímavá architektonická konštalácia štvorposchodovej bytovky na jednej strane, nízkopodlažného domu na strane druhej a medzi nimi ošarpanej veže pripomínajúcej kostol doplnenú o prístavbu trafostanice. Zaujímavý motív. Medzitým sa vrátil Jožo krútiac hlavou z lekárne. Vitamín D síce majú, ale len vo forme injekcie.

Z Crivy sa pomaly presúvame na juh, smerom na Balti. Po ceste si dávame prestávku na malom odpočívadle. V príjemnom prostredí si vyjedáme zásoby z domu a rozmýšľame čo ďalej. Na pláne je okrem výstupu na najvyšší bod krajiny a návštevy hlavného mesta Kišineva aj Podnestersko. Po krátkej úvahe sme sa rozhodli pre návštevu Podnesterska, zvyšok ostáva na zajtra. Po „paštikovo-sardínkovskom bankete“ pokračujeme po M 14 ďalej. Jedná sa o trojprúdovú cestu v mnohých úsekoch pravítkovo pretínajúcu krajinu. Asfaltový povrch je v dezolátnom stave, čo má na svedomí okrem nedostatku financií aj nespevnený podklad. Premávka bola tiež riedka, až na pár maršrutiek sme mali cestu len pre seba. Asi po hodine prichádzame na predmestie Balti, kde nás vítajú typické sovietske paneláky. Po prejazde obchvatom mesta odbočujeme na R 13, ktorou pokračujeme ďalej na východ do Rybnice. Po prejazde krajinou, ktorá má výrazný stepný charakter sa ocitáme na hranici v meste Rezina. Tu si všímame autá, ktoré síce majú na skle nálepku MD, ale majú inú ŠPZ, ktorá nie je moldavská a nápadne pripomína bieloruskú. Pri bližšom pohľade na nej spoznávame vlajku odštiepeneckej Podnesterskej moldavskej republiky, ktorá sa nachádza na opačnom brehu Dnestra. Po krátkom prejazde mestom sa ocitáme pred moldavskou colnou kontrolou. Colník sa nás stroho pýta, či neprevážame niečo ilegálne. Po zápornej odpovedi mávol rukou, že máme pokračovať cez most ďalej. To bolo všetko? Však na internete sa o vzájomných hraničných kontrolách písali hotové legendy. Naša eufória však netrvala dlho. Ako sme postupovali mierne zaobleným mostom, spoza horizontu sa pred nami začala vynárať podnesterská colnica. Oproti strohej moldavskej bola bohatšia o betónové záterasy, guľometné hniezda a o čosi väčší počet ozbrojených colníkov. Napriek trochu hrozivej panoráme colnice obohatenej obrovskými panelákmi v pozadí bola premávka kľudná a autá premávali z jednej strany na druhú relatívne rýchlo. To žiaľ nebol náš prípad. Jožovo Volvo a hlavne modrý pásik na ŠPZ boli pre nás vstupenkou na odstavný pruh. Colník nám vysvetlil, že je vzhľadom na to, že sme cudzinci je potrebné vybaviť pár formalít okolo auta a Joža zaviedol do vedľajšej budovy a dve hodiny sme ho nevideli. Zvyšok výpravy dostal vstupné kartičky, podobné ako predtým na ukrajinskej colnici, týkajúce sa účelu, dĺžky pobytu, prevážaných vecí a podobne. Po dvoch hodinách konečne Jožo vyšiel, či mu máme rozmeniť peniaze. Rozmenili sme mu ich a on opäť zmizol na pol hodiny. Keď sme sa ho neskôr pýtali, čo tam tak dlho robili, tak nám odpovedal, že chceli od neho úplatok a že on im ho nedal ani nedá. Čo sa tam dialo v skutočnosti, sme sa nedozvedeli, lebo toto tajomstvo si Jožo zobral do Vrútok 🙂 Dlhé čakanie sme si krátili sledovaním ruchu na colnici, ktorý napriek prehnaným článkom na internete nebol nejako odlišný od iných hraničných prechodov. Keď sme boli všetci konečne pokope, tak nás vyzval colník k pasovej kontrole. Snažili sme sa dohodnúť na spoločnom postupe, čo okrem naťahovania času naťahovalo aj trpezlivosť colníka, ktorý svoju požiadavku zopakoval trikrát v troch jazykoch. Nakoniec sme v kartičke zaškrtli možnosť turistických víz s termínom odchodu na ďalší deň. Na pasovej kontrole to však odmietli s tým, že ak chceme zostať do zajtra, musíme ísť na políciu prihlásiť sa a s potvrdením sa vrátiť späť. Po skoro troch hodinách čakania na colnici sme na to už nemali nervy a podľa doporučenia colníka sme na kartičke zmenili turistické vízum na tranzitné s najneskorším termínom opustenia krajiny o pol noci.

Po vybavení formalít sme si zabudli zmeniť peniaze na Podnesterské ruble a vyrazili sme ďalej. Hodiny ukazovali 16:00, tak na veľkú prehliadku Rybnice nezostal čas. Akurát na neďalekom kopci sme si dali zastávku, lebo je z neho pekný výhľad na mesto, ktorému okrem panelákov, pravoslávneho chrámu dominuje aj oceliareň, najväčší podnik a platiteľ daní v krajine. Pri prejazde mestom sme si však všimli obchodný reťazec Šerif. Jedná sa o konglomerát, ktorý vlastní nielen sieť supermarketov, ale aj benzínky, televízny kanál, mobilnú sieť a tiraspolský futbalový klub. Vlastní ju rodina prezidenta Smirnova a je druhou najvýznamnejšou firmou v krajine.

Podnestersko je separatistickou provinciou Moldavska, nachádzajúcej sa na ľavom brehu rieky Dnester. Po druhej svetovej vojne ZSSR anektovalo časť Rumunska naľavo od rieky Prut a zlúčil ju s už vtedy existujúcou Moldavskou ASSR (dnešné Podnestersko), čím vznikla Moldavská SSR. Po rozpade ZSSR v Moldavsku začína proces romanizácie a rumunčina bola presadzovaná na úkor ruštiny. To sa nepáčilo prevažne slovanskému obyvateľstvu na ľavom brehu rieky Dnester a jednostranne vyhlásili nezávislosť na zvyšku rumunsky hovoriacej časti Moldavska na základe referenda. To malo za následok štyri mesiace trvajúci krvavý konflikt v roku 1992, ktorý si vyžiadal cez 1000 obetí na oboch stranách. Ukončiť sa ho podarilo až za pomoci ruských vojsk, ktoré sú tam dodnes. Od tej doby funguje Podnestersko nezávisle od Moldavska, hoci nie je medzinárodne uznané. Moldavsko nemá dostatočné zdroje na to, aby prinútilo odštiepeneckú republiku vzdať sa svojich separatistických ambícií. Nakoniec väčšina priemyslu celého Moldavska sa nachádza práve tu. A tak Podnestersko má vlastné súdnictvo, samosprávu, menu a armádu.

Od Rybnice sa presúvame smerom na juh po hlavnej ceste M 4. Oproti zbytku Moldavska tu badať rozdiely. Cesta je vo výbornom stave a okolitá krajina je relatívne dobre udržiavaná. Tesne pred Dubasari sa nachádza úzke hrdlo, kde v rozsahu jedného kilometra po oboch stranách cesty sa nachádzajú hranice. Sprava rieka Dnester oddeľujúca krajinu od zvyšku Moldavska a zľava vyčnievajú žlto-modré ukrajinske pohraničné stĺpy. Trochu ďalej od mesta Dubasari sa nachádza vojenský pamätník z druhej svetovej vojny, ktorému dominuje pahorok s ruským tankom. Po pár fotografiách ideme ďalej až do Tiraspolu, hlavného mesta Podnesterska.

Po vjazde do Tiraspolu nás vítajú sídliská v sovietskom štýle. Auto parkujeme v centre mesta na Suvorovovom námestí. Na tomto bulvári sa koncentrujú všetky významné štátne inštitúcie. Na jeho západnom konci sa nachádza budova podnesterského parlamentu v sovietskom štýle, pred ktorou stojí socha Lenina. Pred vchodom do budovy mi neušla recepčná oblečená v typickej tmavomodrej rovnošate. Okamžite sa mi v hlave vynorili spomienky na ranné detstvo. Na protiľahlej strane cesty sa nachádza obrovský pamätník, ktorému tiež dominuje ruský tank T-34 s nápisom „Za vlasť!“ Hneď pred ním horí večný oheň na pamiatku obetí vojny za nezávislosť, vojne v Afganistane a druhej svetovej vojny. Kúsok ďalej sa nájdeme iný pamätník, Alexandrovi Suvorovovi, najúspešnejšiemu ruskému generálovi a zakladateľovi mesta. V diaľke za nim môžno zhliadnuť zlaté cibuľovité veže pravoslávnej katedrály. Na opačnej strane sa môžeme prejsť pomedzi busty známych ruských osobností ako cárovná Katarína II. a trocha ďalej zas posedieť v oddychovom háji na nábreží Dnestra, odkiaľ vedie lávka na druhý breh. My sa však vraciame na hlavný bulvár, kde našim pohľadom neunikne obrovský bilboard, na ktorom si podáva ruku vtedajší podnesterský prezident Sergej Smirnov s ruským prezidentom Dimitriom Medvedevom (ktorý sa tam rozpačito usmieva) s Kremľom v pozadí. Poslednou architektonickou zaujímavosťou je budova Podnesterskej republikovej banky postavená v modernom štýle s obrovským panelákom v pozadí. Celkovo Tiraspol pripomína mesto zo sovietskej éry, v ktorom som sa aspoň na chvíľu vrátil spomienkami do detstva. Foťákmi cvakáme ostošesť a s obavami čakáme, kedy nám v tom zabráni polícia a nebude pýtať úplatok. Našťastie nič také sa nekoná a nikto si nás nevšíma. To je dôkaz toho, že na internete je niekedy viac poplašných správ ako zdravého rozumu. Čas však neúprosne beží, preto nasadáme do auta a pokračujeme do Kišiňova. S trocha nepríjemnými pocitmi sa blížime v moldavskej vnútornej hranici, kde čakáme na kontrolu. Čas si krátime prezeraním moderne zariadeného hraničného prechodu. Pozeraním sa na nervózneho kamaráta Gaba mi nedalo, aby som ho trocha nenastrašil. Nahlas som sa ho opýtal, či vie ako sa po rusky povie „červený boľševicky chumaj“. S trochu vystrašeným tónom mi odvetil, že takto by som tu rozprávať nemal. Tak som mu to začal pomaly prekladať. Zrazu som si všimol, že sa k nám blíži mladý colník. Teraz som sa začal báť aj ja. Našťastie o mojom netaktnom žarte nevedel, len sa priateľsky spýtal odkiaľ sme a aká mena sa u nás používa. Hneď som odpovedal, že euro. Oči sa mu od radosti prevrátili a s entuziazmom v hlase s nadšením po mne zopakoval „Euráá!“. Už som vedel, že sa možno bude dávať bakšiš. Našťastie ho hneď zavolala jeho staršia kolegyňa, že treba skontrolovať moldavský autobus. Tak sme sa rýchlo rozlúčili a šli sme na pasovú kontrolu. Po odovzdaní kartičiek, ktoré sme vypisovali v Rybnici sme takmer bez zdržania pokračovali k moldavskej colnici. Teraz začali problémy robiť Moldavci. Joža tam však našťastie „dusili“ len 15 minút. Po vybavení formalít sme pokračovali do Kišineva.

Do Kišineva sme dorazili neskoro večer a mali sme problém nájsť ubytovanie. Akurát začalo pršať, stavanie stanov neboli vhodné podmienky. Nakoniec sme sa ubytovali v hoteli za 20 dolárov na osobu, kde bola k dispozícii posledná trojlôžková izba. Aby štvrtý (teda ja) nemusel spať na zemi, tak recepčná ponúkla možnosť spať na gauči v konferenčnej miestnosti. Ponuku sme prijali a po sprche sme sa uložili na spánok, lebo na druhý deň nás čakal náročný deň.