branork

Po lenivom vyliezaní z postelí v Usť-Čornej si v kuchynke pripravujeme raňajky. Voľba padla šošovicový prívarok z konzervy s omeletou. Chcelo by to ešte ochutiť cibuľou. Silvia hneď odbehla von a do piatich minút sa vrátila so zväzkom chutných jarných cibuliek. Po výdatných raňajkách sme mali rozcvičku v podobe drhnutia riadov. Dobre zabrať dali najmä staré panvice. Po pobalení si potrebných vecí vyrážame na hrebeň Krásnej Poloniny. Jedná sa o približne 32 km dlhý hrebeň vo Východných Karpatoch. Z penziónu prechádzame dedinou. Okrem pravoslávneho kostola si všímame farebné drevené domčeky typické pre túto oblasť, ktoré pekne oživujú okolie. Peknou ukážkou improvizácie sú malé červené smetníky vyrobené zo starých plynových fliaš lemujúce cestu. Pekný príklad zužitkovania starého materiálu.

V strede dediny odbočujeme doprava a popri záhradkách vstupujeme do lesa, ktorým serpentínovito stúpame až k polonine. Chodník je trochu rozbahnený, čo majú na svedomí nákladné autá značky Zill, ktoré sa tu používajú pri ťažbe dreva. Drevorubačov stretávame relatívne často a zvuk motorovej píly nám „spríjemňuje“ výšľap. Ťažba dreva je jednou z mála možností zarobiť si v tomto regióne. Hneď nad hranicou lesa vidíme tri huculske kone, ktoré neodmysliteľne patria ku koloritu ukrajinských Polonín. Počasie je pod mrakom a občas mrholí. Nie je to ideálne, ale lepšie ako dážď. Pri prvom lepšom vyhliadkovom bode sa nachádzajú lavičky s provizórnym stolíkom a ako strecha slúži koruna mohutného buka. Hneď sa občerstvujeme a pozeráme do mapy. Spoločnosť nám robí pes, trochu pripomínajúci líšku. Nakoniec zisťujeme, že je tu so staršími ženami, ktoré v neďalekom čučoredisku zbierajú čučoriedky. Zber čučoriedok tu patrí medzi ďalšie možnosti zárobku. Po krátkom občerstvení pokračujeme trávnatým hrebeňom. Spočiatku sa cítim ako na hrebeni Veľkej Fatry, inokedy Nízkych Tatier. Narozdiel od našich hrebeňoviek je tu prevýšenie medzi sedlami a jednotlivými vrcholmi vyššie. Druhým rozdielom je chodník. U nás zvykne mať šírku max. okolo 1 m, zatiaľ čo tu sa jedná o širokú zvážnicu. Prečo to je tak sme sa dozvedeli o pár minút, keď sa spoza horizontu vynoril obrovský Zill, ktorý prechádzal hrebeňom. Boli sme dosť prekvapení, hlavne keď sme v kabíne uvideli troch pravoslávnych popov. Zilly tu okrem prevozu dreva slúžia aj na dopravu turistov a miestnych (hlavne čučoriedkárov). Klasické autá by sa na hrebeň dostali len ťažko. Okrem Zillov nám na hrebeni robia spoločnosť aj početné čriedy koní – huculov a oviec. Ovciam bola evidentne zima, lebo boli tak pritisnuté k sebe, že teplo sálalo na päť metrov od nich. Mrholiť prestáva a vyzerá, že vyjde slnko. Nanešťastie Silvii prišlo zle. Nebolo to nič vážne, ale nemohla pokračovať ďalej. Dohodli sme sa, že Miro s ňou pôjde po žltom chodníku dolu a ja s druhým Mirom budeme pokračovať ďalej. Po príchode do Nemeckej Mokrej mu máme zavolať a on po nás príde na aute. Prehádzali sme veci do batohov a pokračovali po červenej značke ďalej. Značenie chodníkov na Zakarpatí totožné s našim. O značenie chodníkov sa stará Klub českých turistov. Aj názvy na tabuliach sú v češtine a ukrajinčine.

Po pár kilometroch prichádzame k prvému značenému bodu – vrcholu Klímovej 1492 m. Pri pohľade do mapy ostávame trochu zarazení, lebo hodinky ukazujú už 15:00 a my sme sotva v tretine trasy. Nakoniec si hovoríme, koľko stihneme, toľko stihneme. Tu sa začínajú ukazovať pekné panorámy hrebeňa vlniaceho sa ako had a pekné zachovalé bukové lesy po oboch stranách svahu. V jeseni to musí byť nádherný pohľad. Trochu pridávame do kroku. Cestou obdivujeme vetrom ošľahané horské lúky s pasúcimi sa koňmi. Chodník sa miestami kľukatí tak zaujímavo, že keď máme pocit, že ďalší vrchol je už na dosah, tak najbližšej zákrute máme pre zmenu pocit, že sa pre zmenu oddialil. Po pár kilometroch schádzame do riedkej bučiny, kde sa nachádza malá kolíbka pastiera. V tomto úseku sa začína zhustený pohyb Zillov na hrebeni prevážajúcich miestnych na upravených korbách. Už si na ne začíname zvykať a nevšímame si ich. Občas stretáme aj miestnych čakajúcich na zvezenie a dávajú sa s nami do reči. Pešia turistika sa medzi domácimi moc nepestuje a peší turista bude naisto cudzinec. Rozhovory sú strohé, obmedzujú sa na otázky typu: „Odkiaľ ste? Kde ste ubytovaní?“ a podobne. Obsiahlejší rozhovor sme mali s pastierom, ktorý nám vysvetľoval, že pracoval ako strojník v Prahe. Medzi rečou sa nás spýtal, kam máme namierené. Odpovedali sme, že do Komsomoľska (Nemecká Mokrá). Povedal, že máme pred sebou ešte kus cesty, či máme stany. Táto protiotázka nás trochu znepokojila. Odpovedali sme, že nie. Tentokrát ostal trochu znepokojený on. Nakoniec sme sa rozlúčili a stúpali na Gropu (Hropu – 1494 m). Pri chodníku stála posledná skupinka miestnych čakajúcich na odvoz a nechápavo po nás pozerali. Jedno dievčatko sa škodoradostne zasmialo a skonštatovalo: „Česi!“. Zobrali sme to s humorom a smerovali na najvyšší vrchol hrebeňa Syhľjanský (1563 m). Tu sa ukazujú pekné spätné pohľady na prejdený hrebeň a na druhej strane oproti vidno vrchol bočného hrebeňa – Topas (1548 m) s vysielačom. Ten dnes žiaľ nie je na pláne, lebo sa nachádza už mimo našej trasy. Tesne pod Syhľjanskym konečne stretávame dvojicu peších turistov. Po predchádzajúcich skúsenostiach sme si boli stopercentne istí, že sa s nimi bez problémov dohovoríme 🙂 Boli to českí turisti, idúci opačným smerom z Koločavy do Usť-Čornej. Po krátkej debate prekonávame posledné väčšie prevýšenie a začíname hľadať zelený chodník odbočujúci z hrebeňa do sedla Príslop. Počasie sa vyjasnilo, čo dalo priestor pre krásne zábery na okolité hrebene. Postupom času sa začína prejavovať únava a trochu aj nervozita, či sa stihneme vrátiť ešte za svetla. Pred nami sa ukazuje posledný kopec, ktorý však na mape nie je vyznačený. Únavu už začínam pociťovať aj v kĺboch, preto navrhujem Mirovi, aby sme kopec obišli po vrstevnici, že na zelený chodník narazíme za každých okolností. Miro súhlasil a po fotografii plynovodu prechádzajúceho sedlom odbočujeme z červeného chodníka a pokračujeme po vrstevnici severnou stranou. Po pár metroch brodením sa cez čučoredisko prichádzame na zelenú značku.  Radosť však vzápätí strieda zlý pocit pri pohľade nadol. Chodník prudko klesá bez serpentín dole. Tu sa začína prvý krát ozývať bolesť v kolene. Akoby toho nebolo dosť, tak chodník nie je udržiavaný a v niektorých úsekoch si musíme prerážať cestu cez konáre kríkov. Nakoniec však bez väčších problémov prichádzame do sedla Príslop (akáže to podoba s názvami na Slovensku). V sedle sa pred nami vynára príjemná krajinka pripomínajúca Fatru alebo Beskydy. Tu pri smerovníku prechádzame na žltý chodník spájajúci Nemeckú Mokrú s Koločavou. Slnko je napriek pokročilej hodine ešte nad horami, klesanie je mierne, vďaka tomu bolesť v kolene prestala a my spokojne pokračujeme na východ. Chodník sa mení na zvážnicu, lebo je to oficialne pokračovanie cesty TD 728 do Koločavy. Cesta nám ubieha relatívne rýchlo a myslíme si, že máme vyhraté. Z omylu nás vyvedie rozbahnený úsek cesty, cez ktorý preteká potok, čím vzniká asi 50 m súvislý močiar navyše zarastený kríkmi. Zilly prechádzajú po hlavnom toku potoka, čo pre nás nie je možné lebo by sme boli premočení na kosť. Nemáme inú možnosť ako brodiť sa cez bahno a pomáhať si pridržiavaním sa konárov. Nech sa snažíme akokoľvek vyhnúť sa bahnu sa nám nedarí, ale nakoniec to zvládame. Poslednou prekážkou je ďalší široký potok, ktorý relatívne úspešne po kameňoch prekonávame. Spoločnosť nám robila skupinka poľských turistov na bicykloch, ktorí museli ísť chtiac-nechtiac rovno cez vodu. Neskôr sme sa od Mira a Silvie dozvedeli, že situácia na žltom chodníku schádzajúcom z hlavného hrebeňa bola podobná. Po pár sto metroch prekonávame most ponad riečku a ocitáme sa na konci Nemeckej Mokrej. Miro si ešte v potoku umýva zablatené kanady. Ja som už na to nervy ani silu nemal, tak som zatiaľ zalarmoval zvyšok partie, aby po nás prišli z Usť-Čornej. To znamenalo hodinu času. Po náročnej túre dobre padne pivo, najmä keď voda došla už na hrebeni. V neďalekom magazine nám aj napriek pokročilej hodine ochotne otvorili a kúpili sme si po plechovke piva. Po dopití si všímame krčmu pripomínajúcu pozbíjanú búdu. Času ešte dosť, tak posedíme v kľude. Interiér bol vybavený síce sparťansky, ale nič nechýbalo. Kúpili sme si slané keksy po fľaške piva a po pol deci vodky, však sme na Ukrajine 🙂 Vedľa pri stole sa bavila miestna mládež. Decentne, bez alkoholu. Všimli si, že sme cudzinci, tak padla typická otázka odkiaľ sme. Na tretí pokus sme otázku pochopili, odpovedali sme a tým sa debata skončila. Povestnej miestnej „pohostinnosti“ sme sa však nevyhli, lebo vzápätí si k nám prisadol miestny už podgurážený mladík a snažil sa nám predať syr. „Obchodné jednanie“ bolo vzhľadom na našu slabú znalosť ruštiny a stav mladíka dosť strohé. Nakoniec po pár vzájomne zaplatených kolách dorazil Miro so Silviou a pobrali sme sa späť do Usť-Čornej.

Hrebeň Krásnej Poloniny býva označený za najkrajší zo všetkých Polonín. Aj keď turistické vybavenie možno nie je na takej úrovni ako u nás, je to vykompenzované divokosťou prírody, ktorá sa z našich Karpát pomaly vytráca. Človek tu má príležitosť okrem krásnej scenérie zažiť autentickejšiu drsnosť prírody a vidieť ťažký život ľudí žijúcich pod týmito horami bez prikrášlenia. Kto má rád hory a divokú prírodu, Ukrajinské Poloniny by nemal vynechať. Je to jeden z posledných kúskov divokej prírody v Európe.