branork

Ráno v obci Făgăraș je opäť slnečné a hneď po zbalení vecí sa vydávame do Bukurešti cez Karpaty. Po ceste si v dedinských obchodíkoch kupujeme raňajky v podobe sladkého pečiva, ktoré si plánujeme vychutnávať na fotozastávkach. Konzumácia počas jazdy po rumunských horských cestičkách by bola adrenalínová minimálne pre šoféra. Po pár desiatkach minút pomaly začíname stúpať do hôr. Hrejivé svetlo podhorských lúk razom vystriedal chladný tieň údolia rieky Cârțișoara. Po necelých dvoch kilometroch sa začínajú prvé horské zákruty cesty oficiálne značenej DN7C, v tomto úseku známejšej ako Transfagarasan, alebo Transfagarašskej magistrály, ktorá prekonáva pohorie Fagaraš. Táto cesta nie je len dôležitou dopravnou tepnou medzi Sedmohradskom a Valašskom, ale aj vyhľadávanou turistickou atrakciou, najmä pre nádherné horské scenérie, ktoré si návštevníci môžu vychutnávať prechádzaním početných serpentín. Tie sa začínajú hneď zhurta, kde na približne troch kilometroch od prvej zákruty (ktorá je mimoriadne ostrá), cesta nastúpa o dvesto výškových metrov.

Prvých 10 kilometrov cesta vedie cez les, kde okrem pár menších vodopádov a výhľad na strmú dolinu, pripomína jazdu cez sedlo Šturec. Zaujímavé to začína byť až pri údolnej stanici kabínkovej lanovky vedúcej k horskému jazeru Lacul Bâlea. Tu sa končí pásmo lesa a začínajú sa alpínske lúky. Na parkovisku si dávame desiatovú prestávku. Vychutnávajúc si paštiku a rumovú tyčinku obalenú v národnej trikolóre, si všímam okoloidúce autá strácajúce sa v zákrutách pri lemujúcich alpínsku lúku. Miro to zhodnotil ako keby v Tatrách postavili cez Veľkú Studenú dolinu cestu do Bielovodskej doliny. Celkom trefné prirovnanie. Teraz trochu faktov o ceste samotnej. Cesta bola vybudovaná v rokoch 1970 až 1974 ako strategická cesta cez Karpaty, ktoré rozdeľujú krajinu na dve polovice. Bola to reakcia na okupáciu Československa v roku 1968 a pôvodne mala slúžiť na prepravu vojakov a vojenskej techniky. Pôvodné mala byť jednoprúdová, ale nakoniec bola vybudovaná dvojprúdovka, ktorá okrem vojenských účelov mala slúžiť aj na prepravu surovín, materiálu, ale aj na rozvoj horskej turistiky. Horský úsek cesty je dlhý 90 km a priemerné prevýšenie je 8 %.

Po jednej konzerve a pár záberoch pokračujeme ďalej. Chladnú a tmavú dolinu opäť striedajú slnkom zaliate lúky a na každej zákrute sú vyhliadkové miesta, z ktorých si fotíme nádherné zábery, ktoré nám občas spestrí kabínková lanovka, pripomínajúcu tú na Lomnický štít. Po nespočetných fotopauzách nakoniec sa ocitáme pri plese Lacul Bâlea. Okolo jazera pulzuje čulý turistický ruch. Radová zástavba stánkov s občerstvením, či suvenírmi v podobe magnetiek, alebo rôznych pochutín ponúka množstvo príležitostí odľahčiť peňaženke. Okrem toho je tu aj možnosť ubytovania na horských chatách. Z trojice horských chát je najkrajšia tá na malom poloostrove zarezávajúceho sa do jazera. Atmosférou mi pripomína Chatu pri Zelenom plese kombinovanú s Téryho chatou a Ai Pietri na Kryme. Po pár koliečkach okolo ľadovcového jazera v nadmorskej výške 2034 m. nasadáme do auta a vchádzame do tunela (dĺžka 887 m), ktorý je najvyšším bodom na ceste a nachádza sa pod dvoma najvyššími horami Rumunska: Moldoveanu (2544 m) a Negoiu (2535m). V tuneli si samozrejme dávame fotopauzu. Premávka našťastie nie je hustá.

Na južnej strane hory sa ocitáme v „skutočnom“ Rumunsku. Sedmohradsko, ktoré sme za sebou zanechali patrilo do konca prvej svetovej vojny do Uhorska. Valašsko (nemýliť si s moravským!) alebo aj Muntenia tvorila s Moldavským kniežatstvom základ moderného Rumunska od roku 1866. Sedmohradsko, (rum. Transylvánia, krajina za lesom, horou, teda Fagarašom) bola pripojená až po rozpade Rakúsko-Uhorska. Situácia na južnej strane hôr sa mi zdala trochu kľudnejšia. Prvou atrakciou bol vodopád Capra na rovnomennej riečke vytekajúcej z tiež rovnomenného jazera na južnej strane Karpát, samozrejme pod rovnomenným vrchom Capra.

Po výdatnej nádielke serpentín sa v nadmorskej výške sedemsto 700 m ocitáme pri bývalej bani. Miro s Jožom sa hneď prezliekli a išli ju preskúmať. Mne sa dnu ísť nechcelo, tak sme sa dohodli, že ak sa po hodine nevrátia, volám pomoc. Zatiaľ čo parťáci skúmali opustenú baňu, ja som skúmal haldu. Ani neviem, čo sa v nej ťažilo, ale na halde som našiel okrem bielych kremenných žíl aj fuchsit (zelenú sľudu) a granáty, ktoré ma potešili. Nejednalo sa o klenotnícke kúsky, ale boli veľké asi pol centimetra v hojnom počte. Čakanie som si krátil nielen hľadaním kúskov do zbierky, ale aj sledovaním turistického ruchu. Ten na južnej strane oproti tej severnej by som prirovnal k situácii na oboch stranách Chopku. Asi po hodine sa objavili Jožo s Mirom a ukázali mi fotky z vnútra bane. Bola to štôlňa vysekaná v tvrdej hornine bez spevnenia stien. Hajcmany tam možno aj boli, ale potom museli byť kompletne vyrabované, podobne ako väčšina koľajníc. Po banskej činnosti tam ostali zvyšky potrubia a zárezy po koľajniciach.

Nasadáme do auta a pokračujeme ďalej na juh. Pred sebou máme posledných šesť serpentín a po prejazde dlhou dolinou popri rieke Arges, ma z popoludňajšej letargie prebral strašidelný zvuk pripomínajúci škrekľavú sirénu, vychádzajúci z môjho mobilu. Druhú šok som chytil keď som uvidel na červeno blikajúci displej s rumunským textom. Pomyslel som si, že som dostal vírus a moje úspory skončia v bitcoinoch na cudzom účte, a obrazovku som reflexívne zrušil, čo ma mrzelo. Našťastie mobily zaškriekali aj kolegom, tak tentokrát už v kľude som prečítal rumunský text, ktorému som nerozumel. Našťastie slová „Fagarasan“ a „Urs“ ma upokojili. Nejednalo sa o vírus, ale o varovanie pred bohatým výskytom medveďov v oblasti. Na južnej strane pohoria sa medvede premnožili a zvykli si na bezprostrednú prítomnosť človeka, najmä na kŕmenie. Táto nie práve najbezpečnejšia aktivita sa tu v posledných rokoch rozšírila a ľudia riskujú kvôli selfie s medveďom v lepšom prípade, návštevu chirurgie „s bohatým programom“. To sme sa už ocitli v kolóne a mysleli sme si, že jej príčinou je oprava cesty a semafor. Nakoniec skutočný dôvod, medveď, spokojne prebehol po ceste bez ohľadu na dopravné predpisy. Po ceste sme videli ešte minimálne troch medveďov, ktoré roztomilo cerili zuby na okolojazdiacich. Asi čakali na „valuty zo zelovocu“.

To už prechádzame popri priehrade Lacul Vidraru, s plochou 890 ha a objemom 465 mil. m³, je deviatou najväčšou priehradou sveta. Oblúkový priehradný múr má výšku 166 m a dĺžku 305 m. Elektráreň má výkon 220 MW. Pohľad na modrú hladinu so zrkadliacimi sa horami na hladine a priehradným múrom v pozadí bol úžasný. Rýchlo som za jazdy nacvakal pár záberov a tešil som sa na cvakanie na priehradnom múre. Lenže cvakať sa okrem nás chcelo aj ostatným turistom, ktorých boli stovky a tomu zodpovedala aj kapacita parkovísk. Ako sme tak s hladnými očami míňali jedno plné parkovisko za druhým a sen o fotkách na priehradnom múre sa začal rozplývať, tak Miro núdzovo odparkoval v briežku pri ceste na poslednom možnom mieste, kde sa dalo relatívne bezpečne stáť. Priehrada bola asi sto metrov za nami, plán bol rýchlo vybehnúť, nafotiť a nazad.

Nabudený som vyskočil z auta a náš geniálny plán bol hneď stopnutý. Spoza auta ležérne vyšla medvedica. S vypleštenými očami som bez slova skočil do auta, ani som nestihol Joža upozorniť, aby nevystupoval. Stotinu sekundy som počul iba Jožov vyplašený hlas a plesknutie zadných dvier. Miro rezignovane, netušiac o medvedici, po nás pozerá, že čo stresujeme. Nakoniec po kontrole situácie s spätnom zrkadle sme sa nalepili na bočné sklo a cvakali sme namiesto modrej vodnej plochy, hnedú šelmu. Ako bonus bolo medvieďa, ktoré plné života po chvíľke roztomilo odcupitalo za matkou, ktorú sme už asi začali nudiť. Keď bola medvedia rodinka dostatočne ďaleko od auta, opatrne sme sa odhodlali vystúpiť z auta a z bezpečnej vzdialenosti sme ich fotili.

Ako tak fotíme letargických medveďov, na druhej strane oproti nim z autobusu vyšla skupina penzistov. Turisti boli z medvedej rodinky nadšení a usmievali sa na ne ako na vnúčatá. Jedna pani im začala hádzať ovocie. Vzdialenosť medzi nimi bola nebezpečne krátka. Okoloidúci domáci im z auta gestom naznačovali, aby s tým prestali. Našťastie medvede boli zvyknuté a ovocie im stačilo. Neviem si však predstaviť, keby sa medvedica cítila byť ohrozená ako by turisti dopadli. Medzitým prišla na miesto policajná hliadka a okrem medveďov, vyhnala aj nás, že prečo parkujeme v zákaze (hoci žiadny sme si nevšimli). Miro im gestom naznačil, že už odchádzame, tak spokojne odišli.

Po mierne adrenalínovom zážitku sme sa rozhodli zájsť na obed. Ten sme si dali kúsok pod priehradou v jednom z rekreačných zariadení, ktorých je po oboch stranách rieky Arges dosť. Vrámci ochutnávanie miestnej gastronómie sme sa rozhodli pre Mititei, čo je valček z mletého mäsa pripomínajúci čevapčiči. Toto jedlo údajne vzniklo, keď jednému kuchárovi došli črevá na klobásy, tak z núdze vyskúšal klobásovú plnku ugrilovať a nakoniec sa tento pokrm tešil veľkému úspechu a teší sa dodnes. Nám chutilo tiež. Oproti čevapčiči je mititei pikantnejšie a chutnejšie.

Po rýchlom obede za plného výkonu klimatizácie pokračujeme do nášho cieľa – Bukurešti. Tam sa ubytovávame podobne ako v predchádzajúcich prípadoch, v pohodlnom súkromnom apartmáne, odkiaľ máme pekný výhľad na zaujímavú modernú sídliskovú zástavbu. Architektúra v hlavnom meste je sama o sebe zaujímavá, ale o tom v ďalšej časti.