branork

Na hoteli v Kluži sa prebúdzame do slnečného dňa. Počas rýchlych raňajok Jožo telefonicky dohaduje termín s miestnym krajčírom, u ktorého si chcú spoločne s Mirom nechať ušiť nové jaskyniarske kombinézy. Po zbalení sa ihneď vyrážame do dielne, ktorá sa nachádza v okrajovej štvrti mesta. Po krátkom blúdení ulicami Koložváru sa ocitáme pred útulným domčekom, kde nás domáci vítajú a hneď pozývajú do dielničky, kde si pani domáca starostlivo premeria miery Mira s Jožom na nové kombinézy. Po objednávke nasadáme do auta a pokračujeme ďalej. Kombinézy boli dodané do dvoch týždňov.

Cesta do najbližšieho cieľa, historického mesta Sighisoara, bola za horúceho dňa dlhá a monotónna. Krátili sme si ju koštovaním miestnych cukroviniek obalených v etiketách v národných farbách. Po dlhej ceste pripomínajúcej cestu cez Gemer počas dlhého obdobia sucha, sme tesne pred poludním dorazili na parkovisko pod historickým jadrom Sighisoary. Po zaplatení parkovného na nás hneď vyletel miestny podnikateľ s ponukou vyviezť sa turistickým vláčikom za euro do historického centra, ktoré sa nachádza na vŕšku nad mestom. Cena sa nám zdala priaznivá, tak sme nasadli. Radosť z výhodného obchodu vyprchala, keď sme sotva po necelých dvesto metroch vystupovali tesne za hradbami. Aspoň nám ostane viac času na prehliadku. Tú začíname na Námestí pevnosti, čo je centrálne námestie pevnosti. Spomínané historické jadro mesta je vlastne bývalá protiturecká pevnosť nachádzajúca sa na vŕšku nad mestom. Túto skutočnosť sprítomňuje deväť zachovaných veží z pôvodných pätnástich. Najikonickejšia je Hodinová veža, ktorá so svojou výškou 64 metrov, dominuje nielen bývalej pevnosti, ale aj celému okoliu. To poskytuje aj pekný výhľad na celé okolie, ktorý sme si však kvôli prebiehajúcej údržbe nemohli vychutnať. Našťastie historická mučiareň nachádzajúca sa v nej sprístupnená bola. Okrem toho sa na veži nachádza aj orloj s alegorickými postavami symbolizujúce rôzne hriechy a neresti. Zaujímavosťou je, že sochy sa nachádzajú po oboch stranách veže (k hornému námestiu a mestu v podhradí).

Ďalšou časťou prehliadky je poflakovanie sa historickými uličkami pevnosti. Úzka spleť uličiek lemovaných farebnými domčekmi prevažne z 15. storočia sú pastvou nielen pre oči, ale aj dušu. Spomínané domčeky postavili sedmohradskí Sasi, ktorí sem boli pozvaní v 12. storočí uhorským kráľom Gejzom II. a ich úlohou bolo strážiť juhovýchodnú hranicu pred cudzími vpádmi, a zároveň svojimi skúsenosťami hlavne s poľnohospodárstvom posilniť hospodárstvo oblasti. Architektúra je veľmi podobná naším stredovekým mestám ako Banská Štiavnica, Kremnica, či mestá na Spiši a Germeri, ktoré vznikli podobne saskou kolonizáciou, v našom prípade za účelom rozvoja baníctva. Každý domček je jedinečný a má svoj príbeh. Najznámejší je rodný dom, najznámejšieho miestneho rodáka valašského kniežaťa Vlada III., známeho pod prezývkou Drakula alebo Cepeš–apichovač. Zatiaľ, čo prvý pseudonym bol inšpiráciou pre rovnomenný Stokerov román (ktorý s realitou nemal nič spoločné), druhý poukazoval na kruté osudy jeho nepriateľov. Poslednou atrakciou pevnosti je Kostol na kopci (Biserica din Deal), ktorý dotvára siluetu pevnosti. Jedná sa o evanjelický kostol z 15. storočia a je tretí najväčší v Sedmohradsku. Výzdoba je síce chudobnejšia, ale milovníkov histórie potešia vzácne gotické a renesančné fresky. V podzemí sa nachádza jediná starodávna krypta v Sedmohradsku. Za kostolom sa nachádza starý saský cintorín, na ktorom možno vidieť bohatú zbierku starobylých náhrobných kameňov.

Po bohatej nádielke pre dušu sa ozval aj hovorca tela, žalúdok, tak sa vyberáme do podhradia. Cestou nám v záhrade kostola ešte vylepší náladu malá koza, ktorá napodobňuje kamzíka na strmom múriku. Ako prechádzame Hodinovou bránou, naskytá sa nám pekný pohľad na slnkom zaliate dolné mesto. Sighisoara, ale aj iné rumunské mestá, je zaujímavá tým, že tradičná architektúra sa nekončí historickým centrom, ale vytvára široké centrum „tehlových striech“, čo poteší nejedného fotografa. Po krytých Školských schodoch schádzame do dolného mesta, kde si dávame obed na jednej z terás. Z menu sa snažím vybrať niečo tradičné, voľba padá na opekané kúsky mäsa s balkánskym syrom a ako inak, kukuričnou kašou. Mäso bolo trochu viac nasolené, ale v kombinácii s kukuričnou kašou sa chute výborne doplnili. Po výdatnom obede si cestou na parkovisko ešte naposledy prechádzame pestrými uličkami pevnosti, kupujeme magnetky a pokračujeme k ďalšiemu cieľu – Brašovu.

Cesta do Brašova je narozdiel od tých predchádzajúcich celkom zaujímavá. Okrem kvalitnejšej vozovky sa nám ponúkajú aj zaujímavé výhľady a krajina. Hneď za Sighisoarou nás zaujmú fortifikované kostoly. Opevnenie súvisí s nájazdmi Turkov, kedy tieto kostoly slúžili aj ako bašty, ktoré poskytovali útočisko miestnym obyvateľom počas útoku nepriateľa. Podobné kostoly sa nachádzajú aj u nás (Kostol všetkých svätých v Ludrovej), s tým rozdielom, že tu múry opevnenia dosahujú výšku aj dvanásť metrov. Sedem z týchto kostolov je zapísaných na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ochrana južnej hranice Uhorska dala tomuto regiónu aj názov. Názov Sedmohradsko odkazuje na sedem hradov, pevností (Kluž, Sibiu, Brašov, Targu Mures, Alba Iuliu a Sighisoara). Okrem nich a spomínaných opevnených kostolov sa tu nachádza aj množstvo hradov. Jeden z nich, Rupea, leží na polceste medzi Sighisoarou a Brašovom, ktorý sme sa rozhodli neplánovane navštíviť, keď nám pekne zapózoval na horizonte.

Z parkoviska pod hradom prechádzame vstupnou bránou a ocitáme sa na pekne upravenom spodnom nádvorí, odkiaľ sa nám naskytá pohľad na zrekonštruované vnútorné hradby s baštami a vežami a bazaltový vŕšok, na ktorom stojí horný hrad. Architektúra hradu je zaujímavá svojou špirálovou kompozíciou. Od vstupnej brány, cez jednotlivé nádvoria až k najvyššej veži postupujeme ako keby sme išli slimačou ulitou. Podobne ako architektúru, má hrad Rupea aj nemenej zaujímavú históriu. Prvá písomná zmienka je z roku 1324, keď slúžil ako útočisko Sasov pred uhorským kráľom Karolom I. Neskôr slúžil ako dôležitá pevnosť na ceste do Valašska a v 15. storočí vypálená Turkami. Hrad bol neskôr obnovený a slúžil mnohým účelom až nakoniec po silnej búrke, keď bola poškodená jeho strecha bol v roku 1790 opustený a odvtedy chátral. Počas komunistického režimu mu hrozil definitívny zánik kvôli ťažbe bazaltu na kopčeku, na ktorom bol postavený. To sa našťastie nestalo a nakoniec bol po roku 1990 postupne zrekonštruovaný. Celkový dojem z hradu bol veľmi príjemný. Prekvapila ma vysoká úroveň čistoty a údržby nádvorí a stavieb. Vzhľadom na to, že sa jedná o ruiny, zbierka exponátov a artefaktov je chudobná, vynahradia to nádherné výhľady na okolitú krajinu a už spomínaná architektúra hradu s fotogenickým usporiadaním hradieb. Takže fotografi a nielen oni si prídu na svoje.

Po peknej hodinke histórie a pekných výhľadov sa už presúvame k Brašovu. Na predmestí sa nám pri hľadaní historického centra pomáha zorientovať nápis v hollywoodskom štýle BRASOV na vrchu Tâmpa. Auto parkujeme v podzemnom parkovisku neďaleko centra a vyrážame na prehliadku. Prvým cieľom je práve spomínaná hora Tâmpa, kde sa chceme vyviezť lanovkou. Samozrejme ako vždy sa po príchode na miesto dozvedáme, že posledná nám ušla pred desiatimi minútami. Pešo po schodoch, ani na aute sa nám hore kvôli pokročilej hodine už nechcelo, tak sme sa vybrali na hlavné námestie Piaţa Sfatului, ktoré je štýlovo vsadené v údolí pod miestnymi kopcami. Najznámejšou stavbou je evanjelický Čierny kostol zo 14. storočia, ktorý sa považuje za najvýznamnejšiu gotickú pamiatku Rumunska. Názov čierny pochádza z roku 1689, keď na budovách v okolí vypukol požiar, ktorý poškodil fasádu a strechu. Ohorené múry kostola mu dali meno. Na fasáde kostola ma zaujala jej pestrosť, jednotlivé bloky kameňa vytvárali zaujímavú mozaiku. Jedine v spodnej časti bolo vidno čierne fľaky, akurát neviem či ich príčinou nebolo skôr chemické znečistenie ako požiar spred 500 rokov. Kostol je zaujímavý aj svojou mohutnosťou pri dĺžke 91 m, šírke 37 m a výške veže 65 metrov. Zmestí sa doňho 5000 ľudí, čo je úctyhodné. Ďalšou ikonickou stavbou je Brašovské múzeum miestnej histórie sídliace v bývalej budove okresného úradu z roku 1420 so štýlovou strechou zvanou turecký stan. Najväčším zážitkom je prejsť sa historickými uličkami centra s výhľadmi na okolité kopce, ktoré vytvárajú nezabudnuteľnú atmosféru. Tú dopĺňa všadeprítomný hollywoodsky nápis BRASOV, ktorý dodáva nádych akéhosi karpatského historického Dysneylandu. Ešte jeden sa nachádza v neďalekom Rasnove.

Čas je neúprosný, preto sme sa večeru z jednej z miestnych štýlových reštaurácií museli oželieť a ponáhľať sa hľadať ubytovanie. To počas vrcholu letnej turistickej sezóny nebolo v Brašove a okolí jednoduché. Preto sme sa rozhodli zaštandovať ďalej od mesta. Nakoniec sa nám to podarilo až pri obci Făgăraș, kde sme sa ubytovali v jednom apartmánovom zariadení. Po zaplatení ubytovania cca. 60 eur/3 osoby sme si na terase vybalili zásoby vychutnávali sme si ich spolu s načatým večerom. Po chvíľke nám spríjemnili večer českí manželia, s ktorými sme príjemne debatovali do polnoci. Potom sme sa odobrali na spánok, lebo na nasledujúci deň nás čaká náročný deň. Do Bukurešti prejdeme známou horskou cestou Transfăgărășan, kde na nás okrem iného čakajú pekné výhľady, krásna príroda a samozrejme medvede.