branork

Na hoteli sa konečne prebúdzame do slnečného rána a po obligátnych raňajkách v tureckej kaviarni plánujeme denný program. Vzhľadom na pekné počasie by sa patrilo stráviť deň konečne na čerstvom vzduchu. Preto prvá voľba padla na návštevu zoologickej záhrady. Po dojedení špenátovo-syrového bureku nasadáme do metra a po pár desiatkach minút nekonečnej jazdy vystupujeme pri ZOO. Hneď po vystúpení z podzemky nás zaujala ďalšia pamätihodnosť Pamätný kostol cisára Wilhelma. Protestantský kostol pol postavený koncom 19. storočia na pamiatku prvého nemeckého cisára Wilhelma I. Počas druhej svetovej vojny bol vybombardovaný britskou RAF a ostalo z neho iba torzo, ktoré stojí dodnes. Magistrát vtedajšieho Západného Berlína sa ho rozhodol neobnoviť a dodnes slúži ako protivojnový pamätník. Vstup doňho je voľný a môžete v ňom vidieť dobové fotografie, ale aj kríž poskladaný z klincov Katedrály v Coventry, ktorá bola bombardovaná nemeckou Luftwaffe. Ďalším zaujímavým protivojnovým exponátom je Stalingradská Madonna, ktorú nakreslil kňaz Kurt Reuber, ktorý slúžil ako lekár počas bitky pri Stalingrade. Okrem Berlína, kde sa nachádza originál, sa jeho kópie nachádzajú aj s spomínanom Coventry, Kazani a Volgograde (vtd. Stalingrade) a má slúžiť ako symbol zmierenia medzi bývalými nepriateľmi počas druhej svetovej vojny.

Ako prechádzame zo starého do nového kostola cez námestie Breischeiplatz, zaujme nás iný pamätník. Na spomínanom námestí sa 19. decembra 2016 konali tradičné vianočné trhy, keď okolo 20:02 hodiny sa na nič netušiacich návštevníkov vyrútil plne naložený kamión a v priebehu dvoch minút pod jeho kolesami zahynulo 12 ľudí a ďalších 48 bolo zranených. K útoku sa na druhý deň prihlásil Islamský štát. Dnes pamiatku obetí islamského fundametalistického barbarstva pripomínajú mená obetí s fotografiami na schodoch a ich preliatu krv symbolizuje broznový jarok symbolicky pretekajúcim cez miesto tragédie. Po krátkom pietnom zastavení pokračujeme do nového kostola. Ten postavený v roku 1961, pozostáva z veže so šesťuholníkovým pôdorysom a z hlavnej siene, ktorá má osemuholníkový pôdorys. Na novej stavbe je zaujímavá fasáda, ktorá pozostáva z betónovej mriežky, ktorá je vyplnená modrými vitrážami. Pripomína to trochu umelecký sklobetón. Čo z exteriéru vyzerá nevábne až brutalisticky, vynahrádza interiér, kde svetlo prechádzajúce cez stovky modrých okienok pôsobí upokojujúco až magicky. Po pár štýlových záberoch sa ponáhľame do ZOO.

Po zakúpení lístkov za 20 € sa vyberáme obdivovať miestnu faunu. Zo spomienok dávno minulých som očakával park plný klietok. Miesta ZOO je riešená ako oddychový park, kde bariéry boli pekne zakomponované do prostredia. Vymenovávať všetkej zveri by bolo na dlho. V krátkosti spomeniem znudených levov, večne niečo požierajúcich párno a nepárno kopytníkov, štýlové zebry a aktívne tulene, ktoré ma svojím svižným plávaním vytiahli z letargie. Obzvlášť ma potešili kengury, kôň Przewalského, vlky a hlavne panda, pri ktorej som musel čakať pár minút, kým sa znudená ráčila presunúť do lepšieho uhla pre môj objektív. Okrem vonkajších priestorov sú tu aj vnútorné pavilony, kde možno obdivovať najmä opice, v atriach aj slony a žirafy. Pre milovníkov pestrých farieb odporúčam vonkajšie pavilóny vtáctva, kde sa to hmýri všetkými farbami. Pre skutočných milovníkov zvierat je tam aj kontaktná časť, kde si môžete pohladkať muflóny, ovce alebo iných domácich roháčov.

Návšteva zologickej záhrady nám zabrala vyše dvoch hodín, čo sa prejavilo na našich žalúdkoch. Hneď zadávam do navigácie najbližšiu nemeckú reštauráciu a vydávame sa blúdiť do ulíc. Ako tak blúdime, všímame si, že architektúra je iná ako včera. Chýbajú tu typické paneláky a aj ulice sú štýlovejšie. Nachádzame sa v bývalom západnom Berlíne. Aj keď architektúra a celkový urbanizmus hlavného mesta sa mení v oboch častiach, a zjednocuje sa, drobné rozdiely stále vidieť. Najmä na starších budovách, kde fasády nie sú tak prísne funkcionalisticky strohé a na estetiku a vizuálny zážitok sa dával väčší dôraz ako na východe. To bol aj zámer. Ľuďom z východu ukázať, že sa dá žiť aj inak. Malo to však aj svoju cenu, v nákladnejších investíciách a nákladoch. Dotovať malý ostrov omývaný nepriateľskými vodami NDR zrovna lacné nie je, ale o tom neskôr. Po pár minútach a koliečkach navyše sa ocitáme pred nemeckou reštauráciou Gasthaus Krombach. Rezkým krokom vstúpime dnu a hľadáme niekoho z personálu, kto by nás usadil k stolu, chcel som sa vyhnúť faux-pas zo včera. Trošku som si prezeral štýlový archaický interiér reštaurácie, ktorý som odhadoval na dvadstiate roky minulého storočia, keď ma zrazu oslovil čašník, ktorý výzorom do prostredia vynikajúco zapadal, že či sme hladní. Táto otázka na privítanie ma trochu šokovala, tak som mu žoviálne odpovedal, že veľmi. Nakoniec nás usadil k stolu a podal nám jedálny lístok pozostávajúci z tradičných nemeckých jedál. Voľba padla na smotanovú hríbovú polievku, ktorá bola v dvoch gramážach. Vybral som menšiu, aby sa predišlo opätovnej Mirovej otrave v dôsledku pažravosti. Ako druhý chod si Miro vybral smažené berlínske klobásy s kyslou kapustou a zemiakmi. Ja som uprednostnil pečené hovädzie s typickými žuvacími zemiakovými knedľami. Čas som si krátil sledovaním nielen interiéru, ale aj hostí. Pred nami sedela skupinka veselých amerických študentov, vedľa zase párik Japoncov, ktorí pri ochutnávke zemiakových knedieľ rezignovali a celú porciu nechali skoro nedotknutú na stole. Srdcervúci pohľad! To už konečne prišli aj naše porcie a hneď som sa pustil do svojej. Miro tentokrát našťastie odvetu vyhral a po doplnení kalórii nám ešte trochu roztržitý čašník ponúkol digestív. Dobre by padol, ale dať päť eur za nulaštvorku sa nám zdalo priveľa. Dvojchodový obed s veľkým pivom nás vyšiel na cca. 27 € na osobu. Jedlo bolo výborné a sýte.

Metrom sa presúvame cez celé širšie centrum opäť na východnú polovicu, konkrétne k East Side Gallery. Ako názov prezrádza, jedná sa o galériu, ale nie klasickú. Od ikonického mosta Oberbaumbrücke smerom k centru je zachovaný asi kilometer dlhý úsek Berlínskeho múru, na ktorom sa nachádzajú ikonické graffiti od významných umelcov. Z najznámejších spomeniem trabant prerážajúci múr, či najznámejší bozk Honneckera s Brežnevom. Ten pútal aj najväčšiu pozornosť a rad na selfie bol dlhý, a čakať sa nám nechcelo. Zaujímavosťou je, že ikonické graffiti sa nachádzajú iba na východnej stene múru. Na západnej sú klasické graffiti pozostávajúce iba z nápisov, jedine podobizeň Marxa ju spestruje.

To sa už presúvame na najbližšiu stanicu a z nej pokračujeme pomocou S-Bahn na Alexanderplatz. Tam obdivujeme ďalšiu atrakciu Weltzeituhr. Jedná sa o zaujímavú technickú skulptúru pozostávajúcu z troch prstencov, kde na hornom a spodnom sa nachádzajú mestá v rôznych časových pásmach. V strednom pohyblivom sú zase číslice predstavujúce hodiny, ktoré sa otáčajú a návštevník vie, v ktorom meste je aký čas. Ako ozdoba je na vrchu model atómu. Zaujímavý jednoduchý nápad, akurát ma trochu prekvapila veľkosť, čakal som, že budú väčšie. Po pár nepodarených záberoch, lebo vytúžené slnko mi svietilo rovno do objektívu sa presúvame k Berlínskemu dómu, ktorý chceme navštíviť. Samozrejme podobne ako pri televíznej veži sa aj tu treba objednať vopred, tak jeho návštevu presúvame na zajtra. Opäť nastupujeme do metra a presúvame sa k poslednej atrakcii Checkpointu Charlie.

Po pár prestupoch vystupujeme vedľa ikonického checkpoitu a hneď fotíme. Tu sa ani moc toho robiť nedá. Okrem známych fotografií sovietskeho a amerického vojaka, ktorí mi nápadne pripomínali mojich dvoch kamarátov sme mohli obdivovať rad na fotku pri rampe a ikonických vreciach s pieskom. Hneď pri rampe sa nachádza múzeum, ale v čase nášho príchodu už bolo zavreté. Našťastie stála panelová výstava sa nachádza v sovietskej zóne, hneď za križovatkou. Na jednotlivých paneloch sa nachádzajú dobové fotografie, ale aj informácie o Berlínskom múre. Múr rozdeľujúci mesto na dve časti bol vybudovaný 13. augusta 1961 ako reakcia východonemeckej vlády na exodus svojich občanov na západ. Do jeho výstavby bola prax taká, že východný Nemec nastúpil na S-Bahn a pohodlne prešiel do západnej časti mesta, kde ďalej pokračoval do západného Nemecka. NDR hrozil pri takejto situácii kolaps. Preto sa v spomínaný deň bez akéhokoľvek varovania začalo za pomoci ľudovej armády budovať najprv plot z ostnatého drôtu a neskôr kamenný múr, ktorý rozdeľoval mesto do roku 1989. Jeho prekročenie bolo veľkým rizikom. Ak utečenca nezastrelila východonemecká pohraničná stráž, tak v prípade zadržania mu hrozili dlhoročné tresty. Pri pokusoch o prekročenie zahynulo oficiálne 128 ľudí, ktorým je venovaný neďaleký pamätník. Berlínsky múr však nebol len svedkom ľudských tragédií, ale aj hroziacej globálnej. Počas šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď vrcholilo napätie medzi veľmocami a práve na prechode Checkpoint Charlie odohral incident, kde na seba mierili americké a sovietske tanky. Našťastie sa to obmedzilo iba na napínanie svalov. Po prehliadke panelov sme navštívili obchod so suvenírmi, kde bol zaujímavý výber. Od tričiek, magnetiek, obrázkov, cukríkov si bolo možné kúpiť aj kúsky muriva. Okrem tých na podstavcoch ma zaujali aj voľné kúsky, ktoré sa predávali na váhu. Pod 10 € za kus sa bolo ťažké dostať. Tak na pamiatku som si kúpil zástavu západného a teraz aj zjednoteného Berlína. Miro uprednostnil výstražnú kovovú tabuľku s textom „Práve opúšťate Západný Berlín!“.

Po celom dni v pohybe by sa to patrilo zakončiť pivom, len kde? Lokály v centre nám už išli na nervy, tak sme sa rozhodli skúsiť okrajovú štvrť. Navrhol som Pankow. Okrem toho, že sa mi páči názov a jedná sa o najväčší obvod Berlína (aspoň toho východného), tak ma z recesie presvedčil fakt, že tam mal oficiálne trvalý pobyt Erich Honnecker, predseda vlády NDR. Dopravili sme sa tam pohodlne S-bahnom, lebo preplnené metro nám už liezlo na nervy. Vystúpili sme v stanici Pankow, kde nás privítalo celkom útulné sídlisko. S hľadaním vhodného pohostinstva sme nemali veľa práce. Po pár metroch mi udrel do očí nápis Prager Frühling, čiže Pražská jar. Nebolo o čom. Po vstupe dnu nás okrem prijateľných cien (3 € za veľké pivo) prekvapila tématická ostalgická výzdoba, ale tentokrát československá. Zariadenie pripomínalo typickú českú hospodu, kde hrala československá hudba, aktuálne Elán. Na stenách nechýbali výstrižky z novín, socialistické plagáty a na WC na vykonanie potreby dozeral súdruh Husák z fotky. K pivu sme si objednali nakladaný hermelín a decentne potichu sme si aj zanôtili . Nemecká klientela mala teda o kompletný zážitok postarané. Slovenský krčmár, nám prezradil, že tu žije už druhý rok. Po pár priateľských vetách sme sa rozlúčili a nadzemkou sme sa relatívne rýchlo vrátili na hotel, kde sme naplánovali posledný deň pobytu v meste.