branork

Na gauči hotela v Greifswalde sa prebúdzame do pekného rána a hneď ideme na raňajky. Ponuka je bohatá a za spoločnosti ostatných hostí prevažne z radov penzistov plánujeme program dňa. Po zbalení sa vychádzame na rýchlu prehliadku mesta. Krátko po ôsmej hodine pôsobí univerzitné mesto ospalým dojmom, čo poskytuje vynikajúce podmienky pre fotenie nádherných historických budov bez zbytočne prehnaného komparzu turistov v hľadáčiku zrkadlovky. Greifswald je hanzovné mesto s bohatou históriou. Preslávila ho najmä univerzita založená v 15. storočí, ktorá patrí medzi najstaršie univerzity sveta. Po pár záberoch sa presúvame k Stralsundu odkiaľ sa chceme po trojkilometrovom visutom moste dostať na najväčší nemecký ostrov Rujana. Aby sme toho videli viac, tak sme sa na poslednú chvíľu rozhodli pre pricestovanie na ostrov použiť trajekt v Stahlbrode. Po príjazde na miesto sme sa hneď nalodili a za 10 Eur (2 osoby + auto) sme si mohli vychutnávať okolité pobrežie. Pohľad z mora na okolité ostrovy bol úchvatný, stál za to. Asi po desiatich minútach prichádzame Glewitz na Rujane.

Hneď po vylodení pokračujeme krížom cez ostrov na sever do Jasmundského národného parku. Prejazd cez ostrov bol príjemný. Malé dedinky a mestečká obklopené drobnými políčkami pôsobili komorným a útulným dojmom. Dokonalé miesto pre relax a pastva pre oči. Asi po hodine parkujeme v dedine Hagen na parkovisku a kupujeme lístok do národného parku. Ten okrem samotného vstupu zahŕňa aj obojsmerný lístok na autobus z parkoviska k atrakciám. Týmto spôsobom sa správa národného parku snaží obmedziť pohyb áut na úzkych cestách a ohrozeniu ekosystému. Jazda autobusom trvá asi 10 minút jazdy cez hustý les. Hneď na parkovisku Königstuhl sa nachádza budova správy parku, ktorá slúži aj ako infocentrum a predajňa suvenírov. My sa hneď vyberáme k legendárnym kriedovým útesom, ktoré sú považované za najväčšiu atrakciu ostrova. Turistický ruch je síce čulý, ale tlačenica ako v poľských Tatrách alebo Slovenskom raji tu nehrozí. Hneď za prvými stromami sa nachádzajú nádherné biele útesy, ktoré pekne kontrastujú so zeleným spektrom lesa a modrými odtieňami mora pod nimi. Pre ich obdivovanie je tu vytvorených mnoho vyhliadkových miest, ktoré okrem nádherných výhľadov poskytujú aj bezpečnosť pre návštevníkov. Krieda nazývaná aj bielym zlatom Rujany patrí medzi mäkké horniny, ktoré ľahko podliehajú erózii a hrozí ich zosuv. Posledný známy nastal v roku 2011, pri ktorom prišli o život dve osoby, preto treba byť opatrný. Táto tragická udalosť mala za následok, že prochádzky po kriedovom pobreží sú kvôli riziku zosuvu zakázané a útesy je možno fotiť len zo spomínaných vyhliadkových plošín. Poludnie sa blíži a v informačnom centre si okrem kúpy magnetiek všímame aj gastrosuvenír v podobe výrobkov z rakytníka. Rakytník je ker s oranžovým ovocím, ktoré chuťovo pripomína citrusy, preto ho zvyknú nazývať aj pomarančom severu. Domáci vedia z neho vykúzliť rôzne dobroty v podobe likéru, lekváru, ovocných štiav, ale aj cukríkov a lízatiek. Určite pri návšteve Rujany treba ochutnať.

Po pár záberoch nasadáme na autobus, ktorý jazdí asi v dvadsaťminútových intervaloch a vraciame sa na parkovisko. Tam si dávame obed. V poľnej kuchyni si za 4 eurá kupujeme hustú hrachovú kašu s chrumkavou špekačkou. Kašu sme zjedli ako predjedlo a špekačku sme dojedli s chlebom a horčicou, samozrejme budyšínskou. Po obede sa presúvame kúsok ďalej na sever k najsevernejšiemu bodu Rujany – mysu Arkona. Po príjazde do Putgartenu opäť parkujeme na zbernom parkovisku a kupujeme si obojsmerný lístok na turistický cestný vláčik, ktorý nás po asi desiatich minútach priviezol k mysu. Arkona patrí medzi najikonickejšie miesta ostrova. Nachádzajú sa tu dva majáky, ktoré nechýbajú na žiadnom prospekte o Rujane. Pod nimi sa nachádza „turistická osada“ pozostávajúca zo stánkov so suvenírmi, občerstvením, ale aj umelecké dielne, kde si môžeme pozrieť majstrov šperkárov, a rezbárov pri práci. Milovníci nedávnej histórie si prídu na svoje vo vojenských bunkroch patriacich východonemeckej armáde. My sme mali smolu, opäť sme nestihli otváracie hodiny. Milovníci dávnejšej a slovanskej histórie sa môžu pokochať drevenými sochami pohanských bohov. Arkona patrila v minulosti medzi najvýznamnejšie slovanské pohanské miesta, pri ktorých sa jednotlivé kmene stretávali a vykonávali náboženské obrady aj s obetovaním. Problémy so zosuvmi kriedovej horniny majú aj tu za následok uzatvorenia miesta. Ako cena útechy slúži pekný výhľad na sochy aj spoza plota.

Našťastie chodníky pozdĺž pobrežia v tejto oblasti nie sú uzavreté, preto sme mali výbornú príležitosť dopriať si prechádzku popri pobreží. Chodník vedie pozdĺž útesov na západ, kde si možno vychutnať pohľad na more na oficiálnych aj neoficiálnych vyhliadkach. Hlavne pri tých neoficiálnych treba zvýšiť opatrnosť. Po pár sto metroch sa ocitáme na najväčšej vyhliadkovej plošine, z ktorej vedie spevnený chodník dolu na pobrežie. Tu trochu dostávam dejavu z Hviezdy severu v Poľsku, akurát pláž namiesto piesku tvorí jemný kriedový a kamenistý štrk. Plážovou atrakciou je obrovský blúdivý žulový balvan Siebenschneiderstein, ktorý je pozostatkom doby ľadovej a je považovaný za najsevernejšie miesto bývalej NDR. Na prechádzku popod kriedové útesy už nebol čas. Pod majákom si dávame pivo a turistickým vláčikom sa vraciame na parkovisko. Tak kupujem dva balíky rakytníkových cukríkov krížom cez ostrov sa vraciame na kontinent. Jazda ubieha pomerne rýchlo, pretože cez ostrov vedie moderný dopravný koridor spájajúci pomocou trajektových liniek Nemecko so Škandináviou. Obzvlášť úchvatná jazda je cez spomínaný visutý most, z ktorého sa naskytajú nádherné panorámy na Stralsund.

Po príjazde do Stralsundu rozmýšľame nad ubytovaním a po skúsenostiach zo včerajšieho večera veľa dôvodu na optimizmus nebol. Napriek tomu sme si nenechali pokaziť neskoré popoludnie a vybrali sme sa do centra. Uchvátila ma bohatá zástavbu historických budov. Narozdiel od Greifswaldu je zástavba bohatšia, podobne aj turistický ruch už nebol tak ospalý. Po príchode na hlavné námestie si objednávame skorú večeru v jednej z letných terás. Snažíme sa objednať si dačo miestne, ale gastronómia napreduje tiež a kuchári preberajú cudzie vplyvy. Výber padá na zemiakovú polievku so sušenými jablkami a ako druhý chod kyslého sleďa (Bismarckherring) s tzatziki. V tomto prípade išlo o dobrú modifikáciu miestnej kuchyne. Počas čakania na druhý chod som sa snažil rezervovať izbu v neďalekom hoteli, avšak bezúspešne. Nakoniec som sa rozhodol zavolať na recepciu a dohodol som sa priamo. Samozrejme ako vždy bola voľná už iba jedna izba. Navyše sa recepcia zavárala asi o polhodinu, našťastie recepčný bol ochotný na nás tú ďalšiu počkať, za čo mu ďakujem. Okrem vybavovania ubytovania som mal čas medzi chodmi využiť na obdivovanie miestnej gotickej architektúry. Medzi klenoty patrí tehlová radnica s nádhernou fasádou. Je tu aj mnoho gotických kostolov, z ktorých vynikajú Kostol sv. Jakuba, Kostol sv. Mikuláša s nádherným portálom, a Kostol Panny Márie, ktorý bol so svojou 151 metrov vysokou vežou patril v období 1549 – 1647 najvyššou stavbou sveta. Avšak po pár úderoch bleskov bola nakoniec prestavaná, dnes má úctyhodných 104 metrov. Celé historické centrum Stralsundu je dnes zapísané v UNESCO.

Po večeri sa ponáhľame do hotela, kde našťastie recepčný svoj sľub dodržal a ubytoval nás. Cena 110 eur/noc. Pri vybavovaní formalít zopakoval, že máme šťastie, lebo jeden hosť zrušil rezerváciu tesne pred mojim telefonátom. Recepčný nemohol vedieť, že ten niekto som bol ja, keď mi došla trpezlivosť s rezervačným systémom. Aj keď bol večer, von bolo horúco, tak som išiel do neďalekého obchodu kúpiť pivá. Tie mali vyšší podiel alkoholu, čo v kombinácii s horúčavou spôsobilo, že pred spánkom sme si s Mirom uvedomili skutočnosť, že sme v bývalej NDR, tak sa z našej izby ozývali budovateľské pesničky, čo s úsmevom ocenili ráno naši susedia.

Po raňajkách sa vraciame na Rujanu. Ešte nám ostáva posledná atrakcia, ostrovná železnička. V osemdesiatych rokoch 19. storočia bola na Rujane vybudovaná sieť úzkorozchodnej železničky Rügner Bäderbahn, ktorá súžila okrem zásobovania mestečiek aj na prevoz turistov. Dodnes za zachovala 24 km dlhá trať medzi dedinou Putbus a pristavným mestečkom Göhren, kde sme mali namierené. V miestnej staničke som si urobil pár záberov posunu parnej lokomotívy. Myšlienku previezť sa v nádherných zelených vagónoch som vzhľadom na preplnenosť vlaku a skráteniu jazdy kvôli rekonštrukcii trate zamietol. Namiesto toho sme zamierili na pláž, lebo sa nám ešte nepodarilo okúpať sa v mori. Počasie bolo ideálne a more vynikajúce. V poslednej dobe Baltské more čoraz viac konkuruje Stredozemiu. Ani počas turistickej sezóny nie sú tunajšie pláže preplnené (aspoň som nemal skúsenosť) a služby sú kvalitné za prijateľnú cenu. Po pár záberoch z móla na letovisko nasadáme do auta a opäť sa vraciame na kontinent. Zo Stralsundu sa vraciame do Poľska. Aj po prekročení hranice ostáva cestná sieť relatívne kvalitná. Po pár zastávkach v motorestoch a čerpačkách parkujeme v hoteli tesne pred Poznaňou. Ceny sú konečne priaznivé 25 eur/noc a porcie na tanieroch väčšie. Po noci, ktorú nám spríjemňovali komáre vyrážame k poslednej zastávke – mestu Poznaň.

Poznaň patrí medzi najväčšie mestá u našich severných susedov. Po relatívne bezproblémovom zaparkovaní neďaleko centra vyrážame na jeho návštevu. Prvý dojem bol lepší ako zo Štetína, ale na Gdansk alebo Krakov sa nechytá. To však neznamená, že nemá čo ponúknuť. Miro si hneď cez aplikáciu požičiava kolobežku a vychutnáva si jazdu ulicami. Ja vzhľadom na to, že foťák držím stále v ruke vyrážam po vlastných. Z modernej štvrte sa asi po desiatich minútach ocitáme na hlavnom námestí. Hneď ma upútala zástavba farebných historických budov, z ktorých vyniká budova radnice. Zatiaľ, čo Miro si vychutnával jazdu kolobežkou po dlažbe z mačacích hláv, ja som sa snažil v infocentre zistiť, kde sa nachádza rodný dom nemeckého maršála a neskôr aj prezidenta Paula von Hindenburga. Mierne prekvapený sprievodca mi dal papierik s adresou a hovoril niečo o rekonštrukcii. Po opustení infocentra som na hľadanie rodného domu rezignoval a radšej som si ešte raz prezrel bohaté historické centrum. Okrem magnetky som kúpil pár hlinených pohárov s farebnou glazúrou erbov. Čas ubiehal a tesne pred poludním sme opäť pri aute, kde Miro fotí do aplikácie opustenú kolobežku, aby si ju kompetentní vedeli vyzdvihnúť. To bola symbolická bodka pred dlhou cestou cez Poľsko domov.

Pomoransko ako turistická destinácia ma veľmi oslovila a odporúčam ju navštíviť. Sedem dní je na precestovanie celej oblasti málo. Napriek snahe sa nám nepodarilo navštíviť všetky atrakcie ako napríklad hanzovné mesto Rostock. Niekedy menej znamená viac, preto netreba za každú cenu precestovať celú oblasť, ale si vychutnávať jednotlivé atrakcie naplno. Aspoň mám dôvod vrátiť sa. Lokalitu odporúčam navštíviť podľa možnosti mimo sezónu, prípadne si vopred zjednať ubytovanie. Hlavne v pobrežných oblastiach je problém ako sme sa mohli presvedčiť. Okrem toho sa treba vyzbrojiť trpezlivosťou na cestách kvôli kolónam. Ale to je problém každej turistickej oblasti počas sezóny. Napriek tomu Pomoransko má každému čo ponúknuť a dúfam, že články z tejto série budú inšpiráciou pre návštevu tohto pekného a zaujímavého miesta.