Po horúcom dni strávenom v Bielovežskom pralese sa pomaly presúvame k hraničnému prechodu Pieščatka. Odbavenie na poľskej colnici prebehlo rýchlo a pohľad na bieloruskú stranu sľubuje tiež rýchlejšie vybavenie. Po príjazde na bieloruskú stranu nás privítal mladý colník a vyzval nás, aby sme si vyhrnuli vrecká na nohaviciach. Zvláštna požiadavka. Hneď na to vytiahol detektor, ktorým nás prehľadal. Neviem prečo rovno nepovedal „Osobná kontrola!“, ale nakoniec ame sa rozumeli a všetko prebehlo v poriadku. S týmto nepriamym zdĺhavým štýlom komunikácie sme sa nestretli naposledy. Ďalším krokom bolo vyplnenie migračných kartičiek (zaspomínal som si na prvú návštevu Ukrajiny) a následná kontrola pasov. Doteraz všetko v poriadku. Problém nastal pri vyplňaní colnej deklarácie motorového vozidla. Vyplniť formulár by nebol za normálnych okolností problém, keby bol okrem ruštiny a poľštiny aj v angličtine alebo nemčine. Podobný formulár sme vyplňali aj pri vstupe do Ruska, ale tam nám pomáhal ochotný a flexibilný colník. Tu to majú vymyslené sofistikovanejšie. Horúcou šichtou vyčerpaná colníčka (ktorej z očí bolo možné vyčítať: nekomplikujte mi život, lebo ho skomplikujem ja vám) nás poslala do centra pomoci, kde to pracovníčka za poplatok cca. 5 eur vyplnila za nás. Pri tej príležitosti sme si zmenili aj peniaze a s vyplneným tlačivom sme sa ponáhľali späť. Medzitým už colníčke komplikoval šichtu jeden domáci, ktorý si z Poľska viezol kopec elektroniky a celý „kontrabant“ sa musel odvážiť na váhe, čo chvíľu trvalo. Slnko pomaly klesalo nad obzor plus časový posun jedna hodina. Pohľad na nekonečné váženie už začínal komplikovať život aj nám. Našťastie z colnej búdky vyšla svieža, mladá, usmievavá colníčka, ktorá skontrolovala naše doklady a popriala nám príjemný pobyt. Na výstupnej kontrole nás ešte „pozdravili“ branci základnej vojenskej služby a už sme frčali do Brestu, aby sme stihli nájsť ubytovanie.
Cestou do Brestu sme sa zoznamovali s miestnou krajinou. Architektúra obcí sa moc nelíšila od tých na Ukrajine alebo v Rusku, ale jeden podstatný rozdiel tu bol – čistota. Aj keď sa na prvý pohľad zdali dediny chudobnejšie ako v Poľsku, všade bol poriadok, z ktorého by sme si mohli zobrať príklad aj my. Podobne aj krajina mimo obcí bola pekne udržiavaná. Po pár kilometroch prichádzame do Brestu, kde hneď pomocou navigácie hľadáme ubytovanie. Populárne sú takzvané apartmány, čo je ubytovanie priamo v rodine. My sme to nevedeli a pojem apartmán sme chápali v našom ponímaní. Po pár zastávkach medzi panelákmi na typických sídliskách nám to došlo a do navigácie sme dopísali hotel. Jeden sme našli pár desiatok metrov od centra a za prijateľnú cenu sme sa ubytovali. Sympatická recepčná si okrem pasov a migračných kariet vypýtala aj číslo cestovného poistenia. Bolo to trochu zvláštne, lebo v Rusku to od nás nepýtal nikto. Nakoniec sme usúdili, že to bude možno tým, že sme si cestovné poistenie vybavovali sami a nie cez vízovú agentúru. V Bielorusku platí povinnosť registrácie pre zahraničných turistov v prípade zdržania sa dlhšie ako 5 dní v krajine. To znamená, že v prípade ubytovania v apartemente vás musí prihlásiť majiteľ bytu (apartnánu) na úrade alebo polícii. V opačnom prípade hrozí pri výstupe z krajiny vysoká pokuta. Hotely vás prihlasujú automaticky.
Po ubytovaní sme vyrazili na večernú prehliadku Brestu. Čo ma príjemne prekvapilo bol pulzujúci život v meste aj v neskorších hodinách. Hlavný bulvár pripomínal viac stredomorské letovisko ako mesto na Kresách (ako Poliaci nazývajú odstúpené územia v prospech ZSSR). Na terase jednej reštaurácie s vyše storočnou tradíciou sme si dali boršč a sledovali sme prechádzajúcich sa miestnych v uvoľnenej atmosfére letného večera. Možností posedenia si a občerstvenia je v meste neúrekom, takže ak niekto pri prechádzke vyhladne alebo mu vyschne v krku určite neobíde naprázdno. Po boršči a krátkej exkurzii po už štýlovo vysvietenom hlavnom bulvári sadáme opäť na terasu a tentoraz koštujeme pivo známej domácej značky. Oproti nášmu pivu trochu menej výrazná a jemná chuť, ale za to veľmi osviežujúca. Po bulvári sa neprechádzali len mladí ľudia, ale aj starší s kyticami čerstvých poľných kvetov, ktoré predávali. Takto si pravdepodobne prilepšujú k dôchodku. Miro v tričku s nápisom „Hasiči“ zaujal jedného miestneho mladíka, ktorý sa s ním dal hneď do reči a spomenul, že pracuje v Prahe. Po priateľskom rozhovore sme sa rozlúčili a vybrali sa na hotel, lebo na druhý deň čakal na nás náročný deň.
Na hoteli sa prebúdzame do slnečného rána a po raňajkách v štýle švédskych stolov sa vyberáme k najväčšej atrakcii – miestnej pevnosti. Brestská pevnosť bola postavená v 19. storočí ako jedna z pevností na ochranu západných hraníc. Svoju slávu získala počas druhej svetovej vojny, kedy bola obliehaná nemeckými vojskami, ktoré ju napadli v ranných 22. júna 1941. Nemecké plány odhadovali dobytie pevnosti v horizonte 12 hodín. Dve sovietske divízie však odolávali do 30. júna, kedy skončila organizovaná obrana. Preživší obrancovia však bojovali naďalej a ešte 24. júla boli zaznamenané hniezda odporu. Počas dobývania pevnosti boli útočiacim nemeckým jednotkám spôsobené ťažké straty, ktoré v kombinácii s hrdinským odhodlaným odporom urobili veľký dojem aj na nemeckých dôstojníkov. Až v roku 1965 bol na počesť tejto bitky udelený pevnosti ekvivalent titulu Hrdinské mesto.
Autom parkujeme na konci sídliska, pešo pokračujeme po moste cez vodnú priekopu a po prechode mohutnou bránou v obrannom vale sa ocitáme v parku. K jadru pevnosti je to ešte pekných sto metrov, ktoré absolvujeme za koncertu kosačiek, ktorými robotníci upravujú rozľahlý trávnik. Po prechode ďalšou bránou sa ocitáme pod vysokým obeliskom týčiacim sa nad monumentálnym pamätníkom spomínanej bitky. Počas našej návštevy tam bol zvýšený ruch, ktorého príčinou neboli ani tak turisti ako práce spojené s organizáciou výročia obliehania. Pod monumentálnou tvárou sovietskeho vojaka akoby vytesanej do skaly (trochu to pripomína legendárny Mt. Rushmore v USA) sa pri večnom ohni striedajú v 15 minútových intervaloch sviatočne odetí žiaci na čestnej stráži. Trochu nižšie pod pamätnými tabuľami padlých nacvičujú vojaci pod taktovkou večne nespokojného veliteľa slávnostný pochod za rytmu vojenskej kapely. Našinec si v tejto atmosfére určite zaspomína na časy nedávno minulé. Po pár „nostalgických“ záberoch sa vydávame na prehliadku pevnosti. Popri už spomínanom komplexe pamätníka si návštevník môže pozrieť obrnené vozidlá a tanky z čias druhej svetovej vojny, ktoré však neviem či sú stálou expozíciou pevnosti alebo boli len vystavené vrámci osláv. Za povšimnutie stoja aj budovy, na ktorých dodnes vidno stopy po ostreľovaní z čias obliehania. Po exkurzii si v obchode so suvenírmi vyberáme z bohatej ponuky magnetiek a odznakov a vraciame sa k autu. Ešte treba spomenúť, že Brest sa zapísal do dejín aj počas prvej svetovej vojny, kedy tu bolo podpísané prímerie medzi Ruskom a centrálnymi mocnosťami Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom známe ako Brest-Litovský mier. Sovietske Rusko týmto za cenu veľkých ústupkov vystúpilo z vojny, čím Nemecko mohlo ukončiť boj na dvoch frontoch. Nakoniec už pre centrálne mocnosti bolo aj tak neskoro a museli kapitulovať o rok neskôr.
Po návšteve pevnosti chceme navštíviť miestne železničné múzeum s celkom bohatým vozovým parkom. Pri vchode však ostávame sklamaní. Zamestnanec nám na diaľku skríženými lakťami naznačuje, že múzeum je zatvorené. Ako cena útechy nám slúži fakt, že cez plot sa dajú nafotiť celkom slušné zábery, čo aj využívame. Pred odjazdom z mesta musíme ešte zakúpiť diaľničnú známku, lebo bieloruské diaľnice sú pre cudzincov spoplatnené. Najprv to skúšame na neďalekom hraničnom priechode, kde nás babuška nasmerovala na stanicu Beltoll (diaľničná spoločnosť), čo sa nám podarilo rýchlo nájsť. Kovbojka sa začala pri vybavovaní. Pracovníčky nám začali okamžite kvetnato opisovať, čo treba urobiť. Kombinovanou dvojjazyčnou debatou (rusko-anglicky) sme sa dopracovali k tomu, že sme dostali čierny prístroj pripomínajúci malý router, ktorým sme mali najprv namieriť do zrkadla a následne do predného skla auta. Z komplikovanej debaty nám nebolo jasné na čo prístroj slúži. Najprv sme si mysleli, že je to senzor mýta. Bielorusko má pre osobné autá podobný elektronický výber mýta ako u nás kamióny. Tak sme vyšli na parkovisko a zamierili sme prístrojom do zrkadla a ozvalo sa pípnutie. Potom do predného skla, neozvalo sa nič. Nevedeli sme či je to dobré a aký to má význam. Okrem toho sme rozmýšľali ako by sme tú škatuľu pripevnili na predné sklo a čo je to za vlastne za nepraktický dizajn senzora. S novými poznatkami sme sa vrátili do kancelárie, kde sme babušky informovali. Tie nám hneď nato pustili na notebooku animovanú inštruktáž upevnenia senzora na predok auta a vzápätí vytiahli elegantnú malú bielu škatuľku. V tej chvíli nám už bolo všetko jasné. Tá čierna bola tester priepustnosti predného skla a pípnutím po priložení k zrkadlu signalizoval, že signál neprejde (lúč sa odrazil). Keď nepípol po priložení na sklo, tak to znamená, že lúč sa neodrazil a sklo je priepustné. Škoda, že nám to nevysvetlili v krátkosti hneď na začiatku. Opäť podobný problém ako na hraniciach pri osobnej kontrole. Nakoniec sme povedali trasu kade asi pôjdeme a podľa toho odhadla, koľko asi za použitie diaľnic zaplatíme. Zaplatili sme preddavok a zálohu za senzor. Okrem návodu obsluhy sme dostali aj mapu pobočiek Beltoolu, kde sa dá dobyť kredit, prípadne vrátiť senzor. Nakoniec sme sa rozlúčili s milými pracovníčkami a vyrazili na diaľnicu. Prejazd prvou bránou a následné pípnutie nás upokojilo, že všetko funguje a vybrali sme sa smerom k Mirskému a Nasvižskému zámku, dvom architektonickým klenotom zapísaným v UNESCO.
Dík za info... ...
Celá debata | RSS tejto debaty