branork

Poľské mestá nachádzajúce sa v pohraničí sú pre našinca atraktívne najmä kvôli nákupom. Ani Bielsko – Biala nie je výnimkou. Narozdiel od Jablonky alebo Tešína nie sú lákadlom trhy, ale kamenné obchody a nákupné centrá. Nie nákupy, ale svojská atmosféra a turistické atrakcie sľubujúce skvelý výlet boli mojím hlavným motívom pre návštevu tohto súmestia na rozhaní historického Sliezska a Malopoľska. Ale pekne poporiadku.

Deň pred návštevou som riešil problém ako sa do Bielsko – Bialej dostať z Ružomberka verejnou dopravou. Priamejšie spojenie s príchodom v skorších hodinách som nenašiel, tak som si kúpil lístok online a na druhý deň za rána som vyrazil osobákom do Vrútok, kde som prestúpil na „žltý expres“, smer Český Těšín. Po príchode na miesto a krátkej trochu chaotickej promenáde po rozkopanej tešínskej stanici som ešte musel vyriešiť problém so zmenou peňazí. Našťastie v budove stanice v Českom Těšíne je zmenáreň kde hneď nakupujem zloté. Za prudkého ranného slnka prechádzam poloprádznymi tešínskymi ulicami a spomínam na výlet spred roka. Mostom ponad rieku Olšu prechádzam do poľského Tešína kde po pätnástich minútach prichádzam na autobusovú stanicu a vzápätí nastupujem do prázdneho autobusu. Po polhodine rýchlej a mierne adrenalínovej jazdy (šofér mal asi naponáhlo) sa na horizonte začínajú objavovať komíny a chladiarenská veža elektrárne v Bielsko – Bialej. Hneď sa mi vybaví spomienka ako som ich videl z Babej hory, ktorú kvôli letnému oparu márne hľadám na horizonte. Pri vjazde do mesta nás vítajú spomínané nákupné centrá, ale aj automobilka FIAT, kde sa v nedávnej minulosti vyrábali známe poľské Fiaty.

Poľské mašinky

Po príjazde na autobusovú stanicu sa hneď premiestňujem na železničnú a na mechanickej tabuli sledujem odchody vlakov. Kovové listy „pragotronu“ sa veselo otáčajú, ale vlak do susedného mesta Czechowice-Dziedzice ide až o hodinu, takže šťastie skúšam opäť na autobusovej stanici, kde som obišiel taktiež naprázdno. Nakoniec po pár minútach na zastávke MHD sa mi podarilo chytiť spoj. Asi po dvadsiatich minútach jazdy vystupujem na stanici v Czechowiciach. Návšteva tohto mesta bola jedným z cieľov výletu. Nachádza sa tu dôležitý železničný uzol s depom, čo mňa ako nadšenca železníc motivovalo k nafoteniu zaujímavej série. Na zaujímavé kúsky som nemusel dlho čakať.

EMD clas 66

Okrem dlhej rady zelených posuňovacích motorových lokomotív boli „hviezdami dňa“ čmeliak v červených farbách DB, či britská motorová lokomotíva EMD class 66 tiež v rovnakých farbách. Zahanbiť sa nedali ani modernizované elektrické vozy, ktoré u našich severných susedov vytláčajú tradičné osobné vlaky ťahané lokomotívou. Po pár záberoch som mal ešte chvíľu času, čo bol ideálny čas na desiatu. Fastfood s kebabom vedľa stanice ma nelákal, mal som chuť na niečo miestne. V neďalekej pekárni som si prišiel na svoje. Do očí mi hneď padli dva pirôžky z lístkového cesta plnené zmesou sladkej kapusty a húb. Po rýchlej desiate som sa pomaly vrátil na stanicu, odkiaľ mi mal ísť vlak späť do Bielsko – Bialej (vlakom to trvá o polovicu kratšie).

Sergej pri posune

Po zakúpení lístka som si čakanie krátil fotením pre nás trochu bizardných poľských lokomotív, ktoré veselo posunovali pred depom. Z letargie horúceho predpoludnia ma vytrhol ruský Sergej. Miestna mládež po mne nechápavo pozerala, ale vysvetľovať im, že u nás vidieť tohto „cára“ v pravidelnej traťovej službe je takmer nemožné mi pripadalo zbytočné. To už prichádza môj vlak (zmodernizovaná EN 57) a za po patnástich minútach sa opäť ocitám na stanici Bielsko – Biala. V stánku si kupujem dva lístky na MHD a v autobuse vyrážam k ďalšiemu cieľu, lanovke na vrch Szyndzielna, nachádzajúcom sa na južnom okraji mesta.

Lanovka na Szyndzielnu

Dlhú cestu autobusom si krátim sledovaním zaujímavej zmesi architektúry v historickom centre mesta a zároveň plánovaním ďalšieho postupu výletu. Po nekonečnej jazde nakoniec sám vystupujem z autobusu na konečnej a po troch minútach sa ocitám pred údolnou stanicou lanovky. Trocha mi to pripomína lanovku na Malinô – Brdo z Hrabova (však ružomberčania to poznáme). Lanovka premáva v polhodinových intervaloch a obojsmerný lístok výjde na 22 Zlotých (cca 5 – 6 Eur). Do odchodu lanovky ostáva ešte niečo cez 15 minút, ale vzhľadom na zaplnenú čakáreň si toto čakanie krátim filozofovaním na tému, či sa vzhľadom na obmedzené kapacity lanovky ešte zmestím do prvej várky (čo by mi v prípade neúspechu spôsobilo riadny škrt cez časový rozpočet).

Vrcholová stanica lanovky na Szyndzielne

Našťastie nič také sa nekonalo a onedlho som sa ocitol v šesťmiestnej žlto-modrej kabínke s milou poľskou rodinou. Jazda 1846 m dlhou trasou môže začať. Okrem vrcholcov stromov možno sledovať panorámu Bielsko – Bialej. Žiaľ prudké slnko a letný opar výhľad trochu pokazili, ale za pekného počasia to musí byť pekná panoráma mesta s Beskydami v pozadí. Po asi 7 minútach vystupujeme v hornej stanici o 450 m vyššie v nadmorskej výške 958 m. n. m. Okrem toho sa tu nachádza horská chata s typickou kovovou zelenou strechou a vyhliadka, ktorá bola vtedy žiaľ v rekonštrukcii. Turisti aj cyklisti si prídu na svoje vďaka turistickým a cyklochodníkom lemujúcim Sliezske Beskydy (Beskid Slaski). Ja som si prišiel na svoje vďaka studenému pivu, ktoré počas stúpajúcej horúčavy výborne osviežilo a po pár záberoch nastupujem do lanovky a ponáhľam sa k ďalšiemu cieľu – historickému centru.

Vagón električky

Načasovanie fungovalo tentokrát vynikajúco, lebo hneď nastupujem do pristaveného autobusu. Počas jazdy riešim dilemu, kde by bolo najlepšie vystúpiť. Pri vjazde do centra ma hneď zaujal vagón historickej električky a dilema bola tým pádom vyriešená. Spomínaný vagón zaujímavej konštrukcie dnes slúži ako výčap na letnej terase, ale v minulosti brázdil mesto na jednej z dvoch bývalých liniek. V Bielsko-Bialej existovala v rokoch 1895 – 1971 električková trať o rozchode 1000 mm, ktorá spájala hlavnú stanicu s Cigánskym lesom na južnom okraji mesta. Ako pamiatka na električku slúži pás koľajníc s pamätnou tabuľou pred budovou hlavnej stanice a pár vozov. Okrem tohto spomínaného sú dva vystavené v miestnom múzeu dopravy.

Kostol sv. Mikuláša

„Romantické schody“

Po hlavnej triede sa presúvam ku katedrálnemu Kostolu sv. Mikuláša, kde sa začína prehliadka historického centra. Od hlavnej triedy odbočujem na staré schodisko vsunuté medzi dve budovy so starou ošarpanou fasádou, kde romantickú siluetu dopĺňajú dve historické lampy primontované z oboch strán. Takto vytvorené zátišie si okrem iného obľúbili aj manželské páry, ktoré sa pri schodoch radi fotia, čoho som bol svedkom. Po pár záberoch sa ocitám pri katedrálnom kostole, kde ma hneď zaujala veža pozostávajúca z akýchsi kolonád. Pôvodne gotický gotický kostol z 15. storočia si počas svojej existencie prešiel nielen konfesionálnymi (pôvodne bol katolícky, počas reformácie protestantský a dnes opäť katolícky), ale aj architektonickými. Na gotický sloh sa postupne pridávali barokové a klasické prvky, až začiatkom 20. storočia došlo k významnej prestavbe, kedy podľa návrhu viedenského architekta Leopolda Bauera bola na 61 m vysokú vežu vybudovaná neorománska fasáda, ktorá sa nápadne podobá na Zvonicu sv. Marka v Benátkach. Takéto miešanie architektonických štýlov je typické pre celé mesto.

Bielsky zámok

Tešínska ulica

Od katedrály sa ďalej po Tešínskej ulici presúvam k Bielskemu zámku. Pastelová fasáda nízkej budovy starého pivovaru pripomína Zlatú uličku na Pražskom hrade. Po chvíľke sa ocitám na námestí plnom letných terás s Bielskym zámkom v pozadí. História hradu siaha do 14. storočia. Z tohto obdobia pochádza jeho najstaršia časť. Hrad pôvodne slúžil ako strážny, keď strážil najskôr česko – poľskú, neskôr rakúsko – poľskú hranicu. Neskôr slúžil ako administratívno-obchodné centrum, až začiatkom 20. storočia sa stal sídlom miestneho múzea.

Historická budova Poľskej pošty

Z východnej strany od hradu je pekný výhľad na ďalšie dve ikonické budovy. Prvou z nich je budova miestneho divadla a druhou historická budova Polskej pošty. Čas pokročil a žalúdok dal o sebe vedieť. Od divadla pokračujem na pešiu zónu (Ul. 11. Listopada), kde sa to hemží životom. Na jednej z terás si dávam menu dňa, pozostávajúce zo studenej cviklovej polievky zvanej chlodnik, ktorá počas horúceho popoludnia padne výborne. Druhým chodom je pečená bravčovina so sliezskymi knedľami a červenou kapustou. Sliezske knedle alebo kluski, majú jednoduchú, ale za to zaujímavú prípravu. Pripravujú sa z uvarených popučených zemiakov, z ktorých odoberie jedna štvrtina a namiesto nej sa pridá zemiakový škrob (solamyl), vajce na spevnenie a odobratá štvrtina zemiakov. Všetko sa dôkladne premieša a takto vymiesené cesto sa nechá chvíľu odstáť, a nakoniec sa z neho vytvarujú malé šištičky, ktoré sa nechajú sa variť (po vyplávaní) asi 5 minút. Šiškovitý tvar je údajne kvôli tomu, aby sa do priehlbiny dostala omáčka a lepšie klusku ochutila. Ako som si tak vyžúval knedle (majú gumovú konzistenciu), oslovil ma majiteľ reštaurácie, či mi chutí. Po chválach na prácu kuchára sme sa dali do reči. Svojou chabou polštinou som mu prezradil, že som zo Slovenska. Hneď mi odvetil, že si to myslel. Okrem toho prezradil, že navštívil Nízke Tatry, Tatralandiu a na Slovensku sa mu veľmi páčilo. Potom sme ešte prebrali témy pivo a cestovanie. Moja slabá polština sa postarala o skvelý zábavný program pre ostatných stravníkov, ale nálada bola dobrá, takže trápne som sa necítil 🙂

Reksík

Po skvelom obede sa presúvam cez most ponad rieku Bialu do rovnomennej polovice mesta. Ako som v úvode spomínal Bielsko – Biala je súmestie, ktoré vzniklo spojením miest Bielsko a Biala Krakowska na Nový rok 1951. Hneď na moste robím pár záberov na nákupné centrum nachádzajúce sa v Bielsku, do ktorého vedú mosty z Bialy. Hneď na druhej strane ma privíta bronzová socha rozprávkového psíka Reksíka, známeho typickými žltými fľakmi na chrbte a okolo ľavého oka. Hneď som si spomenul detstvo a večerníčky. Okrem Reksíka tu majú svoje sochy aj dvojica Lolek a Bolek, ale tých som nenašiel (však načo si to pred cestou naštudovať). Až doma som zistil, že sa nachádzajú pri ďalšom moste o 20 m ďalej. Spomínaní hrdinovia môjho detstva tu nemajú sochy náhodou. Sídli tu Štúdio kreslených filmov Bielsko-Biala, kde boli „stvorení“, teda po poľských Fiatoch ďalšia kultová záležitosť môjho detstva 🙂

Historická budova radnice

Horúčava nepoľavuje, tak si v stánku kupujem točenú smotanovú zmrzlinu ako dezert. Vychutnávajúc si smotanovú dobrotu prichádzam k poslednú mu cieľu – historickej budove radnice. Nádherná novorenesančná budova z roku 1897 sa pýši 52 m vysokou vežou a je jednou z najokázalejších budov mesta. Dokonca sa dostala aj na 2-zlotovú mincu vrámci séria 32 historických miest Poľska.

Hlavná stanica

Po pár slabých záberoch, lebo slnko svietilo opäť „na nesprávnej strane“ sa vraciam pešo na stanicu. Cestu si opäť krátim sledovaním historických budov postavených alebo prestavaných do dnešnej podoby prevažne na prelome 19. a 20. storočia, keď Európe vládla secesia.

Architektúra v Bielsku

Vďaka veľkému počtu secesných budov a pulzujúcemu životu si Bielsko – Biala vyslúžila prezývku „Malá Viedeň“. Nakoniec sa exkurzia končí tam, kde sa začala – pred budovou hlavnej stanice, ktorá svojou tehlovou fasádou patrí tiež medzi ikonické budovy mesta. Po pivnej bodke v staničnej krčmičke opäť nastupujem do zmodernizovanej EN 57 vo farbách Sliezskych dráh pokračujem do Zwardone, kdeprestupujem na osobák do Žiliny.

Bielsko – Biala ma milo prekvapila nielen svojou architektonickou vznešenosťou, ale aj bohatými možnosťami turistického a kultúrneho vyžitia. Aj keď moja návšteva bola opäť rýchla, môžem povedať, že každý návštevník si tu nájde aspoň kúsok toho svojho. Od múzeí, divadiel, cez čulý spoločenský život v centre mesta s nezabudnuteľnou atmosférou až po výlet do neďalekých Západných Beskýd je len zlomkom toho, čo Bielsko – Biala ponúka. Ak už bude možnosť navštíviť toto mesto len vrámci nákupov, predsa len odporúčam nájsť si tú hodinu čas a zájsť do centra, posedieť si v kľude v jednej z miestnych reštaurácií a vychutnať si nielen skvelé miestne jedlo, ale aj jedinečnú miestnu atmosféru.