branork

Necelých šesť rokov po návšteve legendárnej soľnej bane vo Vieličke sa mi konečne naskytla príležitosť navštíviť aj jej staršiu sestru v Bochni. A tak v jednu novembrovú sobotu sme s Mirom vyrazili smer Krakov, ktorý sme obišli južným obchvatom a po diaľnici A4 sme pokračovali na Bochňu. Po príjazde do mesta nás už na hlavnom námestí – rynku, vítala prvá banská indícia, vagónik vystavený ako pamätník. Spočiatku sme baňu mali problém nájsť, ale v jednom zo soľných liečebných domov (ktoré sme považovali za vstupnú halu) nám poradili a nasmerovali nás na juhozápad mesta.

Po príchode do areálu si všímame komplex rôznych tehlových banských stavieb, z ktorých vyniká banská veža nad vstupnou budovou a priemyselná budova s továrenským komínom vedľa. Oproti Vieličke je tu menší ruch. Po pár záberoch priemyselných objektov, vstupujeme do haly a kupujeme lístky. Po chvíľke čakania sa dáva naša skupina dohromady a po príchode sprievodcu sa delí na dve skupiny, aby sme sa mohli dvojpodlažným výťahom spustiť do bane. Po výstupe z výťahu o štyri podlažia nižšie, kde nastupujeme na banský vláčik. Podzemná železnička je jednou z atrakcií soľnej bane. Jej dĺžka je jeden kilometer a pohybuje sa maximálnou rýchlosťou 2,5 m/s. Obzvlášť zaujímavá je konštrukcia vagónov, ktoré pozostávajú podlahy, na ktorej sú prizvárané dve plošiny pre nohy a podlhovastej lavice, na ktorej sedeli v osi jazdy pasažieri (ako na koni). Zaujímavá bola aj jazda cez jednotlivé komory vytvárala zaujímavé defilé. Pri prejazde banskou chodbou sa človek cíti ako v tunely, pri prejazde drevenou kaplnkou zase ako v obývačke.

Nakoniec zosadáme z vagónov a vchádzame do malej uzavretej chodby, kde sa začína multimediálna prehliadka. To je ďalším špecifikom exkurzie. Na jednotlivé rovné plochy (či už soľné, kamenné, drevené tabule alebo steny) sa premietajú krátke výukové filmy v podobe výjavov prevažne z histórie. Takto si môžeme vypočuť prejavy saského kráľa Fridricha Augusta II., ktorý svoj pseudonym „Silný“ potvrdí ohnutím podkovy alebo poľského kráľa Boleslava Hanblivého, ktorý v úvode prejavu preklína toho, kto mu pseudonym vymyslel. Zaujímavejšie sú však filmy ukazujúce obyčajných baníkov pri práci. Najviac ma zaujala ukážka baníkov, ktorí dlhými fakľami zneškodňovali nahromadený banský plyn metán alebo rozhorčeného sa baníka, ktorý vysvetľuje, že práca v soľnej bani je nebezpečná a vzápätí ho zatopí uvoľnená spodná voda. Tu získa návštevník predstavu, aká je práca v soľnej bani nebezpečná a ťažká.

Okrem interaktívnych filmov je aj tu soľná výzdoba v podobe sôch a plastík, hoci neporovnateľne menšia ako vo Vieličke a pozostáva so soľných súsoší a výjavov z ťažby z čias stredoveku. Bochňa má narozdiel od svojej „mladšej sestry“ priemyselnejší charakter a je orientovaná viac na techniku ako umenie. Okrem stredovekých prevažne drevených zariadení tu možno nájsť aj moderné. Za zmienku stoja drevené hriadeľové konštrukcie, kovové navijaky, či železničná technika. Okrem techniky treba spomenúť aj výsledný produkt ťažby – soľné valce. Soľ určená na prepravu sa tvarovala do valcov o priemere 75 cm a dĺžke 150 cm, keď jeden z nich vážil 1 tonu. Cena soli bola vysoká, preto koče so soľou (na ktorom zvykol byť naložený 1 valec) znamenal pre banditu na dlhú dobu slušné živobytie (samozrejme pokiaľ ho muži zákona nechytili). Okrem hmotnosti ma prekvapil aj vzhľad soli. V neupravenej podobe pripomínala obyčajný betónový valec.

Ďalšou zastávkou je kaplnka sv. Kingy, ktorú som si mal na začiatku exkurzie v rýchlosti pozrieť z vlaku 🙂 Na rozdiel od tej vo Vieličke je menšia, ale na druhej strane pôsobí komornejšie a je pekne farebne nasvietená. Zo stropu ju osvetľuje veľký luster, samozrejme zo soli. Po prehliadke pokračujeme do komory Wazyň, čo je oddychový areál, kde si možno kúpiť občerstvenie, či na veľkej palubovke si zašportovať. Tu sa naša skupina delí. Prvá skupina má pred sebou ešte posledné prehliadky a exkurzia pre ňu končí. Druhá skupina, ktorá si priplatila ešte pokračuje k najväčšej atrakcii – plavbe člnmi v soľnom jazierku. My sme vďaka našej neinformovanosti sa zaradili do prvej skupiny. Tak sa sprievodcu pýtame, či je možnosť doplatiť si a pokračovať s druhou skupinou na loďky. Ten sa chvíľu poradil s kolegom a vzápätí nám našu žiadosť odsúhlasil a povedal, že doplatiť máme na pokladni po skončení exkurzie. Po ceste k soľnému jazierku prechádzame ešte popri poschodových posteliach. V oboch baniach je možné vrámci terapie zaplatiť si noc a prespať. Vlhký slaný vzduch pomáha ľuďom s dýchacími problémami a astmatikom. Po pár minútach prichádzame k podlhovastým člnom a začíname nastupovať. Tu som sa trochu nechal uniesť a do člna som jemne naskočil, čím som ho skoro nechtiac prevrátil. Našťastie cestujúci to zobrali s humorom a ja som sa s trápnym pocitom usadil. Plavebná trasa je dlhá 120 m a vedie úzkym, ale vysokým tunelom. Posádka člna pozostáva okrem hostí z veslára na konci člna a sprievodcu na jeho druhom konci. Plavebný tunel sa nachádza v hĺbke 230 m, čo je unikátne. Po plavbe ešte čakáme, kým si tento nevšedný zážitok vychutná aj druhá časť skupiny, čím vzniká príležitosť urobiť si pár záberov z vyvýšenej plošiny nad kanálom. Čo sa týka fotografovania v bani, sú tam výborné podmienky urobiť skvelú fotku.

Po plavbe sa pomaly vraciame k výťahu. Pre deti (a nielen pre ne) je tu ešte jedna atrakcia v podobe dlhej drevenej šmýkačky popri schodoch. Kto mal záujem dostal podložku a mohol sa spustiť (kto by to chcel skúsiť bez nej na nohaviciach, tak by ich mal po zjazde deravé). Možnosť nevyužil nikto, tak ešte na záver sme prešli popri banských vagónoch a výťahom sme sa dopravili nahor, kde sme aj za asistencie sprievodcu doplatili za jazdu člnmi a potom sme sa vybrali míňať zvyšné zloté do miestnych reštaurácií.

Na záver by som netradične doplnil pár faktov. História ťažby soli v Bochni je úzko spätá s ťažbou v neďalekej Vieličke. Z geologického hľadiska sa jedná o jeden a ten istý soľný systém, ktorý vznikol pri alpínsko – himalajskom vrásnení, kedy došlo k vyzdvihnutiu Karpát, čím došlo k navrstveniu hornín aj slanej vody z ustupujúceho mora, ktorá ďalej jednotlivých vrstvách sedimentovala. V roku 1248 tu vznikol banský závod (najstarší v Európe), ktorý nepretržite pracoval až do roku 1990 (742 rokov), kedy sa zmenil na súčasnú turistickú atrakciu. Soľ sa tu ešte sporadicky ťaží, ale je určená najmä na zimný posyp ciest. Dĺžka systému je 4,5 km s hĺbkou 468 m a je navrstvená do 15 úrovní. Bochňa sa dostala vďaka spoločnému projektu s Vieličkou na zoznam svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO, kde obe bane figurujú pod názvom Kráľovské soľné bane Vielička a Bochňa.

Obe bane sa oplatí navštíviť. Aj keď absolvovať to v jeden deň sa môže stať monotónne, obe bane sú jedinečné a majú svoje vlastné tromfy, ktorými túto „monotónnosť“ bohato vykompenzujú. Zatiaľ čo vo Vieličke je to viac umelecká záležiťosť s bohatou sochárskou soľnou výzdobou, v Bochni si prídu na svoje milovníci techniky. Napriek tomu, že obe bane prestali po stáročiach plniť svoj účel, vďaka svojej kráse a jedinečnosti určite tak skoro neupadnú do zabudnutia, budú aj naďalej rozvíjať malebný región v okolí Krakova a pripomínať jeho históriu, ktorá sa vo veľkej miere týka aj nás.