branork

V Jegegnadzore sa opäť prebúdzame do slnečného rána. Silné ranné slnko indikuje nepríjemnú predtuchu, že tento deň bude horúci. Po lenivom vylezení z postelí si dávame raňajky v príjemnom prostredí altánku. Raňajky pozostávajú tradične z miestneho ovčieho syra, omelety, masla, chleba, lekváru, čaju. Obzvlášť nás potešil domáci medový koláč ako dezert. Po sýtych raňajkách sme zaplatili za ubytovanie 10 Eur/osobu a pobrali sme sa ďalej.
Krajina provincie Vajots Dzor pripomína americkú Arizonu. Kľukatou cestou, ktorá je v dobrom stave sledujeme skalné útvary ozdobené typickými kostolmi. Jazdu nám občas spestrí nejaký ten žigulík, ktorý je v bielom prevedení (tiež ďalší miestny jav). Pri jednej z posledných zákrut sa pred nami ukazuje ohromný výhľad na horu Ararat, symbol Arménska. Najkrajší pohľad je od jednej vyhliadky pri obci Lenjanist. Po pár záberoch pokračujeme k nášmu ďalšiemu cieľu, kláštoru Khor Virap.
Cesta v údolí pred Jeravanom pripomína našu rýchlostnú cestu. Hoci Ararat dominuje výhľadu na ľavej strane, legendárny kláštor máme problém nájsť. Post-sovietske infotabule majú okrem ich nedostatku aj iný závažný nedostatok, že sú umiestnené tesne pred odbočkou. To znamená, že stačí o sekundu neskôr zareagovať, odbočku miniete a môžete si vychutnávať krúženie hore-dole po ceste. Toto sa prihodilo aj nám. Problém bol v tom, že sme nevedeli nájsť správnu odbočku. Polovici posádky už dochádzala trpezlivosť a chceli to vzdať. Ararat so zasneženou čiapkou nám to však druhej polovici „nedovolil“. Asi po treťom koliečku sa nám správnu odbočku podarilo identifikovať. Nachádza sa sa pri obci Pokr Vedi (okamžite mi v hlave začala hrať pesnička Poker face). Po prejazde ospalou dedinou sa pred nami začal vynárať kláštor s majestátnou horou v pozadí. Tu sa naskytá otázka, ako je možné, že kláštor pôsobiaci dojmom ako keby bol zasadený do Araratu sa nachádza na arménskom území a zatiaľ čo spomínaná hora v jeho pozadí je už v Turecku.
Po zaparkovaní auta vyrážame propri stánkoch so suvenírmi ku kláštoru. Zaujímavým artiklom v stánkoch je zakúpenie bielej holubice, ktorú v zápätí pustíte k nebesiam. Neviem či sa jedná o vyznanie mieru alebo Ducha Svätého. V každom prípade kláštor Khor Virap má návštevníkovi čo ponúknuť. Okrem tradičného zapálenia sviečky za niekoho blízkeho alebo kúpy magnetky, či spirituálneho zážitku ponúka kláštor aj návštevu podzemných priestorov. Tie sú najväčšou atrakciou kláštora, lebo aj názov Khor Virap znamená hlboká jama. Legenda hovorí, že pohanský kráľ Trdat III. dal uväzniť sv. Juraja do jednej z jám. Jeho väznenie trvalo 12 rokov, počas ktorého ho chodila kŕmiť kresťanská žena. Kráľ sa skoro zbláznil, tak sa ho ujal sv. Juraj, ktorý ho nakoniec vyliečil. Kráľ sa stal nakoniec kresťanom a zaviedol ho aj vo zvyšku krajiny. Arménsko je prvou krajinou, ktorá zaviedla kresťanstvo ako štátne náboženstvo a Khor Virap je najposvätnejšie miesto arménskej apoštolskej cirkvi. Jeho počiatky siahajú do roku 632, keď tu bol vybudovaná kaplnka zasvätená sv. Jurajovi. Kláštor dostal svoju podobu až v 17. storočí. V súčasnosti jadro kláštora tvorí Kostol Matky Božej s podzemnými priestormi s Kaplnkou svätého Juraja 6 m hlbokou a 4 m širokou. Spomínaná cela sv. Juraja sa nachádza v hĺbke až 60 m! Kto má záujem, môže sa tam dostať cez úzku šachtu rebríkom, treba však rátať s čakaním v rade. Nielen podzemie, ale aj nádvorie s hradbami sú atraktívne.
Pre milovníkov pekných výhľadov sa príležitosť nachádza za hradbami kláštora na vrchole pahorku, na ktorom je kláštor vybudovaný. Odtiaľ je pekný výhľad nielen na biblický Ararat, ale aj kláštor. Okrem toho sa mi naskytol pohľad na riešenie dilemy z auta. Medzi kláštorom a horou sa nachádza údolie, cez ktoré prechádza demilitarizovaná zóna medzi Tureckom a Arménskom. Pripomína železnú oponu medzi sovietskym blokom a kapitalistickými štátmi. Pri pohľade na ňu človeku príde ľúto, že medzi tak priateľskými národmi ako sú Turci a Arméni vládne takéto nepriateľstvo. Na svedomí to nemá len genocída Arménov spred sto rokov, ale aj už spomínaný konflikt o Náhorný Karabach, keď Turecko na protest proti arménskemu postupu uzavrelo vzájomné hranice (Azeri a Turci sú si etnicky aj nábožensky príbuzné). Z premýšľania ma prebral japonský turista, ktorý poprosil, či by som ho neodfotil s majestátnou horou v pozadí. Po dvoch záberoch som ho o to isté poprosil aj ja a vrátil som sa za ostatnými do kláštora. Po zakúpení magnetky na pamiatku a zapálení sviečky za niekoho blízkeho pokračujeme s partiou na Jerevan.
Cesta po diaľnici ubieha bez problémov. Zatiaľ čo na jej pravej strane sa nachádzajú dediny a priemysel (obzvlášť ma zaujala cementáreň, ktorá v horúcom opare mala orientálny nádych), po ľavej bezkonkurenčne dominoval Ararat. Táto nádherná hora s prívlastkom biblická, lebo na jej svahoch údajne pristál Noemov koráb po veľkej potope je symbolom Arménska a Arménov, hoci sa nachádza v Turecku. Aj na vstupných pečiatkach, ktoré sme dostali pri vstupe sa nachádza v schématickej podobe. Jeho dva vrcholy: väčší o výške 5 137 m a menší o 3 611 m nechýbajú na žiadnom štátnom symbole (dokonca aj znak Arménskej SSR ho obsahuje). Územie Arménska delí od vrcholu hranica, ktorá bola ustálená po rozpade Osmanskej ríše prechádza 1 km popod vrchol (vzdušnou čiarou). Je to tragická irónia pre Arménov. Neviem si predstaviť, že by poza Štrbské pleso viedla štátna hranica, ktorá by oddeľovala Tatry od Slovenska. Ako náplasť na túto krivdu poslúžia Arménom najkrajšie výhľady na túto horu.
Najkrajší pohľad sa naskytá práve z hlavného mesta Jerevan, ktoré je od hory vzdialené 20 km. Orientácia na jeho predmestiach je bez GPS navigácie dosť problematická. Nakoniec sa nám darí nájsť hlavný ťah do centra. Auto parkujeme pred železničnou stanicou, odkiaľ pokračujeme na metre. Hlavná stanica pôsobí veľkolepo. Budova v typickom ruskom neoklasicistickom štýle s vysokou vežou s červeného kameňa, pred ktorou sa vypína socha Davida Sasúnskeho na koni. Pri vchode do budovy ma prekvapilo, že je relatívne prázdna na to, že je to hlavná stanica hlavného mesta. Po príchode na nástupisko som ostal sklamaný, lebo sa tam nachádzali len odstavené osobné vagóny. Ako cena útechy mi slúžila muzeálna parná lokomotíva odstavená na vedľajšej koľaji. Železničné múzeum, resp. jeho expozícia histórie arménskych železníc sa nachádza priamo v budove stanice. Vstupné je pochopiteľne zadarmo a starší báčik nás osobne previedol jednotlivými modelmi železničných vozidiel a technických zariadení, pozostávajúcich výlučne z čias Ruského impéria a ZSSR.
 Po prehliadke nastupujeme do zrenovovaných súprav jerevanského metra a pokračujeme na hlavné námestie. Pri výstupe zo stanice nás víta fontána pred budovou pobočky zahraničnej banky. Schodmi popri nej vychádzame na hlavné námestie, kde nás vítajú budovy z červeného tufu príznačné pre Jerevan (dali mu názov červené mesto). Okrem typickej „červenej“ architektúry sú pre Jerevan príznačné aj fontány. Najväčšia sa nachádza na hlavnom námestí a zaujímavosťou sú aj kaskády nachádzajúce sa ďalej. Predtucha horúceho dňa od raňajkového stola sa naplnila a populárnou atrakciou sa stávajú pitné fontány, ktoré som doteraz nechával často nepovšimnuté. Štyridsaťstupňové horúčavy z nich urobili hrdinov dňa. Keby magistrát Jerevanu vyberal symbolický poplatok za ich používanie, tak by to mohol byť ďalší príjem pre mestskú kasu 🙂 Času na prehliadku mesta nie je opäť dosť, tak si dávame okruch po obchodných štvrtiach. V obchode so suvenírmi prvýkrát a naposledy zlyháva moja Visa electron, Mirova Visa však funguje perfektne. Po nákupe suvenírov ideme na grilované kuracie krídla do KFC. Nieže by nám miestna kuchyňa nechutila, ale po takmer 10-tich dňoch sme dostali chuť na niečo západné. Nielen z recesie, ale aj s úcty k nášmu obľúbenému antihrdinovi Ericovi Cartmanovi zo South Parku sme si objednali „grilované křidýlka“, ktoré sme s chuťou zhltli. Slavo si nás škodoradostne nafotil a posilnení sme vyrazili na prehliadku mesta.
 V samom centre, ktoré prechádza rekonštrukciou vyrastajú nákupné centrá a hotely ako huby po daždi, samozrejme obložené typickým červenkastým tufom. Skúsili sme zavítať do jedného obchodu so športovými potrebami a ceny boli aj na naše pomery vysoké (slabá konkurencia). Nakoniec sa zastavujeme v Jerevanskom múzeu a odtiaľ sa vraciame metrom na stanicu odkiaľ vyrážame do Gruzínska. Značenie na cestách však hrá opäť proti nám a namiesto výjazdu z mesta sa ocitáme na sídlisku, ktoré pripomína tie naše spred 20-tich rokov. Po pár zablúdeniach sme sa ocitli v obkľúčení ozbrojených mužov, boli sme pred americkou ambasádou. Tí sa nás snažili správne navigovať, bohužiaľ neúspešne. Nakoniec sa nám výjazd podarilo nájsť, ale za cenu, že nás na ňom kamión skoro „vylisoval“ na zvodidlá. Všetko dopadlo našťastie dobre a Ararat sa začal pomaly vzďaľovať z ľavého obzoru. Ten vystriedali typické stepné oblasti, ale aj hora Aragats, vyčnievajúca spoza kopcov, ktorá je taraz najvyššou horou krajiny. Okrem výdatnej búrky nás znepokojuje aj skutočnosť, že nestihneme kúpiť typický arménsky koňak. Nakoniec sa nám to darí v Gyumri, kde neakceptovali ani platobné karty, ani Eurá. Našťastie akceptovali doláre, ktorých mal Ľubo relatívne dosť a kúpili sme po pollitrovkách (druhého pollitra sme si šetrili na nákup toho gruzínskeho, lebo do EU možno na hlavu doviezť len 1 l). Keď sme už boli všetci spokojní s nákupom, čakala na nás hraničná kontrola. Na arménskej strane Slavo s Mirom išli vybavovať formality, zvyšok partie ostal na príkaz colníka v aute, kde sme si dlhšiu chvíľu krátili likvidáciou 3 dl fľaše arménskej vodky 🙂 Asi po vyše pol hodine sa vrátili Slavo s Mirom riadne vytočení. Byrokratická procedúra sa opäť opakovala a bola podobná ako pri vstupe. Colníci si vyžiadali 12 tisíc Dramov (22 Eur) ako cestnú daň. Výhovorky, že na vstupe sme už zaplatili 26 tisíc dramov (48 Eur) na obdobie dvoch týždňov nepomohlo. Po zaplatení nastáva vypisovanie a podpisovanie ďalších formulárov v arménčine. Miro zase nevedel čo podpisuje. To vysvetľuje prečo okrem iránskych kamiónov v Arménsku takmer neuvidíte auto so zahraničnou ŠPZ. Pri druhom okne išiel rad svižnejšie. Miro si všimol Gruzínca, ktorý mal v pase 2 tisíc Dramov. Či išlo o poplatok alebo úplatok, ťažko povedať. Pokračujeme na gruzínsku stranu, kde sa už vyžadovalo aj snímanie očnej dúhovky. Tu už kontrola prebehla našťastie rýchlejšie a „lacnejšie“.
Už za tmy smerujeme do najbližšej dediny, kde hľadáme ubytovanie. Predtým ešte nakupujeme v miestom obchode zásoby: miestna klobása, syr, chlieb, pivo. Pri výbere horčice ku klobáse máme dilemu. Buď kúpiť štipľavú ruskú, ktorá môže konkurovať papričkám habanero alebo chrenu wasabi, alebo neznámu červenú. Po skúsenosti so štipľavou v gruzínskej Mcchete sme sa rozhodli kúpiť tú červenú. Obzvlášť ma potešilo balenie kaukazského kefíru. Ubytovanie sa nám podarilo nájsť zázračne rýchlo a po vybalení sme sa pustili do likvidácie zásob. Klobása s červenou horčicou (jemnou ale riadne nasolenou) padla hneď a podobne aj kefír, ktorý má hustú konzistenciu a pripomína skôr jogurt ako kyslé mlieko. Po výdatnej večeri a dlhom horúcom dni sme okamžite zaspali, lebo pred nami bol posledný skutočný dovolenkový deň pred dlhým tranzitom domov.