branork

Jedného letného dopoludnia v trojici vyrážame po diaľnici, smer Oradea. Cesta sprevádzaná daždivým počasím ubieha rýchlo, ale monotónne. Po prekročení maďarskej hranice pri Milhosti sa počasie trochu umúdrilo a my pokračujeme ďalej po M 30 na Debrecín. Pri Hajdúszoboszló zvažujeme návštevu miestneho akvaparku, ktorého vody si už medzitým vychutnáva náš kamarát Mišo, ktorý sa do Rumunska chystá na vlastnom aute tiež. On má však vlastné plány aj partiu, tak sme sa dohodli na možných príležitostných stretnutiach počas cesty. Jedným z nich malo byť aj prenocovanie v spomínanom akvaparku. Ako to však pri našich cestách býva, slnko za obzor zašlo rýchlejšie ako sme si želali, preto sme sa na poslednú rozhodli návštevu akvaparku vypustiť z návštevy, aby sme mali viac času na samotné Rumunsko. Zo skúsenosti vieme, že nech naplánujeme cestu akokoľvek precízne, vždy pár atrakcií z časových dôvodov vypadne. Mišo naše rozhodnutie zobral s pochopením a dohodli sme sa, že sa stretneme na inom mieste. V podvečer prekračujeme rumunskú hranicu pri Oradei a cez aplikáciu hľadáme ubytovanie. Po pár minútach sa nám to darí a ubytovávame sa v súkromnom apartmáne v novostavbe na sídlisku.

Po menších peripetiách s nájdením bytu, lebo v novej rezidenčnej štvrti bolo číslovanie vchodov prinajmenšom zvláštne. Po pár telefonických konzultáciách s majiteľmi najskôr v angličtine, ktorú mal na starosti Jožo, neskôr v nemčine, ktorú pre zmenu ja, sme sa konečne dopracovali k úspešnému nasťahovaniu. Apartmán bol priestranný a dobre vybavený. Obaja manželia – majitelia, pracujú v zahraničí a tento byt slúži ako zdroj pasívneho príjmu.

Ešte pred ubytovaním sme sa vybrali na návštevu historického centra. Táto návšteva však nebola mojou prvou v tomto meste. Tá sa uskutočnila pred šiestimi rokmi vrámci predĺženého víkendu, kedy sme spoznávali región Krišaňa (ktorého centrom je práve Oradea) a východnejšieho Sedmohradska. V tomto cestopise použijem aj niektoré zážitky z prvej návštevy pre spestrenie a doplnenie. Nový Varadín, ako sa v slovenčine Oradea nazýva je dvestotisícové mesto a centrum Bihárskej župy a spomínaného historického regiónu Krišaňa nachádzajúceho sa pozdĺž rieky Kriš medzi Maďarskom a Sedmohradskom. Jeho poloha a blízkosť maďarskej hranice ho robí jedno z ekonomicky najbohatších miest Rumunska. Jeho história, ako aj celého regiónu, je podobná tej slovenskej, respektíve južnoslovenskej. Mesto bolo pod nadvládou Uhorska, neskôr Osmanskej ríše, Rakúsko-Uhorska, novovzniknutého Rumunska, horthyovského Maďarska a nakoniec opäť Rumunska, ktorého súčasťou je dodnes. Hlavne habsburská nadvláda mala najväčší vplyv na architektúru mesta. V pomerne rozľahlom historickom centre vynikajú barokové a secesné budovy, hlavne paláce. Najväčšia koncentrácia týchto skvostov sa nachádza na Piata Unirii, čo je veľké námestie, ktoré tvorí centrum mesta. Kúsok ďalej sa nachádza stará vojenská pevnosť, kde som mal možnosť navštíviť dni slovenskej kultúry, nakoľko v tejto oblasti žije aj početnejšia skupina rumunských Slovákov. Okrem milovníkov historickej architektúry, si prídu na svoje aj milovníci kultúrnych podujatí, ktoré sa počas leta na tunajšom námestí konajú v hojnom počte. Mňa ako nadšenca koľajových vozidiel zaujala električková sieť, kde možno vidieť električky podobné tým vo Viedni. Pre fajnšmekrov je tu kúsok v podobe vystavenej elektrickej lokomotívy s lýrovým zberačom, ktorá ešte v nedávnej minulosti ťahala nákladné vagóny po miestnej električkovej sieti. Celkovo letná uvoľnená atmosféra v meste poskytuje veľa možností pre príjemný zážitok plný oddychu a spoločenského vyžitia.

Na druhý deň sa presúvame k ďalšej atrakcii, Medvedej jaskyni v Chișcău v Apusenských vrchoch. Cestu po nie práve pohodlných rumunských okreskách sme si krátili ochutnávaním miestnych pochúťok vrámci raňajok. Okrem skvelých údenín a syrov, nám chuťové poháriky najviac šteklili rumovou náplňou plnené čokolády obalené v obaloch v národných farbách s výstižným nápisom „ROM“, čo sa dalo chápať aj ako rum. Asi skoro po dvoch hodinách prichádzame do Chiscau, kde si v informačnom centre kupujeme lístky do jaskyne. Medvedia jaskyňa je jednou z mnohých jaskýň vo vápencovom pohorí Apusenských vrchov. Otvorená bola v roku 1975, keď miestny jaskyniarsky klub tu objavil pozostatky vyhynutého jaskynného medveďa, ktorého dobre zachovaná kostra je vystavená ako hlavná atrakcia, ktorá však nie je jediná.

Okrem pozostatkov medveďa tu turisti môžu obdivovať bohatú kvapľovú výzdobu. Obzvlášť zaujímavé sú štíhle kvaple, či už stalaktity rastúce zvrchu, či stalagmity zospodu. Mňa najviac zaujali početné brčká, tenké štíhle stalaktity, ktoré pri svojej hustote v kombinácii s osvetlením jaskyne, vytvárali ilúziu kamenného dažďa. Po asi hodinovej prehliadke spojenej s intenzívnym fotografovaním, lebo výzdoba bola neskutočne bohatá, sme sa vybrali na pravý rumunský obed. Chôdzu turistickým chodníkom som si spestril nákupom minerálov v jednom z mnohých stánkov. V ponuke boli krásne rudné minerály ako galenit, či sfalerit, ale aj iné z oblasti Marmaroš.

V reštaurácii v informačnom centre bolo v ponuke tradičné rumunské menu. Voľba padla ako inak na kapustové závitky plnené mletým mäsom zvané sarmale. Ako príloha nesmela chýbať kukuričná kaša, ktorej sa tu hovorí mamaliga. Práve mamaliga nás bude gastronomicky sprevádzať po celý čas cesty, ale o tom neskôr. Po obede sa presúvame južne smerom na Devu, kde sa nachádza rovnomenná pevnosť z 12. storočia. Pevnosť sa nachádza na vrchole vyhasnutého vulkánu a ponúka nádherný výhľad na mesto a Karpaty v pozadí. Práve pohľad na okolité Karpaty sa pre našinca núti trochu zamyslieť nad veľkosťou a rôznorodosťou týchto hôr, ktoré na nás budú čakať aj v domovine. Po pár koliečkach po hradbách a nádherných záberoch na okolie, nastupujeme do pozemnej lanovky a vraciame sa na parkovisko, aby sme pokračovali smerom na Kluž.

Cesta na Kluž pokračuje celkom plynulo. Cestná sieť v krajine sa postupne zlepšuje, čo platí hlavne pre hlavné ťahy. Z tohto dôvodu sme aj volili dlhšiu cestu od Medvedej jaskyne po významnejšej ceste smerom na Devu ako kratšiu okresku cez Karpaty. Na mape sa môže zdať, že kratšia trasa cestu urýchli, ale zlá kvalita cesty hlavne v horských oblastiach ju môže predĺžiť, preto odporúčam voliť radšej o čosi dlhšie trasy po významnejších cestách. Ako sa blížime ku Klužu, nášmu pohľadu neunikne tabuľa upozorňujúca na soľnú baňu v Turde. Pri tejto príležitosti sme si s Mirom zaspomínali na jej návštevu spred šiestich rokov. Jedná sa o bývalú soľnú baňu, ktorej sprístupnená časť je tvorená v hlbokej sieni. V nej sa nachádza jazierko s ostrovčekom so štýlovými posedeniami, ruské kolo pre spestrenie perspektívy a pre športovcov, ktorým nestačila bohatá nádielka schodov, si môžu zahrať stolný tenis na jednom z mnohých tenisových stolov. Pre milovníkov člnkovania je tu možnosť zaveslovať si po jazierku. Milovníci baníctva si na svoje prídu tiež v podobe banských ťažobných exponátov, či výstavy exponátov kamennej soli. V tomto prípade však z dôvodu pokročilej podvečernej hodiny ostalo iba pri spomienkach. Milovníci baníctva a ťažby soli nemusia smútiť, lebo v jednej z ďalších častí navštívime soľnú baňu v Prahove.

Za súmraku prichádzame do Klužu a hneď sa ubytovávame. Prehliadka mesta je kvôli pokročilej hodine rýchla a končí na jednej z početných letných terás. Cluj-Napoca, alebo po našom Koložvár, je druhým najväčším mestom Rumunska a centrom Sedmohradska. Jeho oficiálny názov odkazuje na rímske korene mesta. Napoca bola rímska osada nachádzajúca sa na území dnešného Klužu. Rozšírený názov mesta uzákonil diktátor Nicolae Ceaucescu ako odkaz na hrdú históriu mesta. Mesto, ktoré dalo svetu uhorského kráľa Mateja Korvína, má históriu bohatú. Podobne ako už spomínaná Oradea, mesto bolo súčasťou Osmanskej ríše, Uhorska a nakoniec Rumunska. Špecifikom Koložváru, ale aj Sedmohradska, bola prítomnosť nemeckých Sasov, ktorí sem prišli podobne ako k nám, kvôli ťažbe kovov. Sedmohradskí Sasi si tu so sebou priniesli okrem banských zručností aj svoje zvyky, ktoré sú udržiavané dodnes. Populácia Sasov však začala prudko klesať po skončení druhej svetovej vojny a kolapsom komunistického režimu, kedy sa veľa z nich vysťahovalo do Nemecka alebo severnej Ameriky. Aj bývalý rumunský prezident Klaus Iohannis má nemecký pôvod.

Dnes sa populácia Sasov odhaduje na 13 000. Koložvár má pekné zachovalé historické centrum, ktorému dominuje Katolícky kostol sv. Michala so 76 m vysokou vežou. Milovníci histórie môžu navštíviť rodný dom Mateja Korvína, prípadne jeden z mnohých palácov. Po dlhom dni dobre padne posedenie v jednej z mnohých reštaurácii, kde možno ochutnať špeciality regionálnej kuchyne, napríklad hovädzí tokáň s haluškami, čo je dusené mäso na cibuli s korením, prípadne legendárnu koložvársku kapustu. Po náročnom dni usíname na hoteli a ďalší deň nás čakajú starobylé mestá Sighishoara a Brasov.