branork

Posledný deň našej návštevy metropoly Nemecka sme sa rozhodli vyraziť za hranice mesta, konkrétne do susednej Postupimy. Ešte predtým máme na programe dve povinné návštevy v intraviláne. Prvou je Berlínska katedrála, kde máme objednané vstupenky. Po obligátnej jazde metrom vystupujeme na zastávke Museumsinsel, ktorá má pekne riešený strop, pozostávajúci z modrého podkladu osvetleného bielymi diódami, pripomínajúce nočné nebo. Po krátkej prechádzke cez Lustgarten sa hneď staviame do radu na vstup. Deviata hodina hneď na to odbila a my sa po rýchlej kontrole lístkov ocitáme v interiéri najväčšieho berlínskeho kostola.

História chrámu siaha do 15. storočia, kedy tu vznikol renesančný kostol. Postupom času sa menila nielen jeho konfesionálna (keď bol najskôr katolícky, neskôr luteránsky, kalvínsky až nakoniec ho získala zjednotená Pruská únia), ale aj architektúra, kde po dvoch veľkých prestavbách (novoklasicistickej a neskôr novorenesančnej), získal súčasnú podobu. Počas druhej svetovej vojny ho poškodilo bombardovanie a jeho obnova, ktorú realizovali ako východné, tak aj západné Nemecko vyvrcholila až v roku 1993. Po vstupe ma hneď zaujal kruhové usporiadanie interiéru, ktoré bolo zakončené nádhernou kupolou s pozlátenými freskami. Zaujímavý je aj kontrast hlavného oltáru organom.. Hlavný oltár môže pôsobiť na prvý pohľad prázdne (aspoň v porovnaní s katolíckym), ale priestor „opticky vypĺňajú“ bohato zdobené okná, ktoré sa pekne dopĺňajú so zlatými ornamentmi a plastikami v hornej časti. Podobne aj organ, ktorý sa nachádza v podobnom výklenku po jeho ľavej strane, naopak zase celý priestor pekne vypĺňa, čím vzniká zaujímavý priestorový kontrast, kde organ pôsobí priestorovo dominantnejšie. Po pár záberoch sa presúvame na vyhliadkovú terasu, ktorá obkolesuje hlavnú kupolu.

Po prvom zoznamovacom koliečku na terase ma milo prekvapil pekný výhľad na centrum mesta. Nedá sa porovnávať s výhľadom z televíznej veže, ale možnosť sledovať mesto na čerstvom vzduchu bez okien bol na nezaplatenie. Okrem toho výhľad z terasy ponúka vynikajúce perspektívy na okolité budovy, ktoré sú pekne začlenené do horizontu, čo ocenia nielen fotografi. Prvým objektom, ktorý vidno z každej strany je rieka Spréva, ktorá obmýva ostrov, na ktorom sa dóm nachádza. Hneď som si spomenul ako sme sa po nej plavili loďkou v Sprévskom lese pred troma dňami. Tam bola malou riečkou vlniacou sa cez les, tu sa z nej stala dopravná tepna s čulým plavebným ruchom.

Ďalším významným objektom je Humboldtovo fórum nachádzajúce sa vedľa. Pekná historická budova, tiež s kupolou, pripomínajúca zámok. Uponáhľaný turista by jej možno nevenoval veľa pozornosti, ale jej história za pozornosť určite stojí. V minulosti sa na jej mieste nachádzal mestský palác, kde sídlila cisárska rodina. Po abdikácii cisára Wilhelma II. význam paláca upadal a slúžil k mnohým administratívnym účelom. Počas druhej svetovej vojny bol vybombardovaný a východonemecká vláda ho nakoniec nechala zbúrať. Na jeho mieste vyrástol moderný Palác republiky, za ktorého sklenenou fasádou sa skrýval nielen parlament NDR, ale aj filharmónia, divadlo, galérie, či reštaurácie. Budova to bola vo svojom čase štýlová, hoci poloha v historickom centre už šťastne vybratá nebola, ale to bola vtedy bohužiaľ častá prax na oboch stranách múru. Po páde NDR sa zistilo, že v budove sa nachádza viac azbestu ako je povolené, čím sa rozhodlo o jeho demolácii, ktorá začala v roku 2006. Likvidácia budovy vyvolala protesty, ale nakoniec bolo rozhodnuté o znovuvybudovaní Berlínskeho paláca, v ktorom dnes sídli spomínané Humboldtovo fórum, kde sídlia etnografické zbierky Berlínskeho múzea a pracoviská tu má aj Humboldtova univerzita. Zaujímavosťou na záver je moderná fasáda na východnej strane, ktorá ostro kontrastuje s tou historickou. Prečo to tak je, neviem.

Ďalšou kupolovitou stavbou je Katedrála sv. Hedvigy, ktorá je najväčším rímsko-katolíckym kostolom v Berlíne a slúži ako katedrála Berlínskej arcidiecézy. Postaviť ju dal pruský kráľ Fridrich II. po získaní Sliezska, aby mali prevažne katolícki Slezania kde sláviť bohoslužby. Tá bola počas našej návštevy v rekonštrukcii, tak návšteva sa odkladá. Hneď za ňou vyčnievajú takmer identické kupolky Francúzskej katedrály a Nového Kostola (prezývaného aj Nemecká katedrála). Oba kostoly dal postaviť tiež Fridrich Veľký pre hugenotov, ktorí utiekli z Francúzska pred náboženským prenasledovaním. Prusko bolo v čase kráľa Friedricha pomaly rozvíjajúcou sa veľmocou, kde sloboda vierovyznania a tolerancia bola väčšia ako vo zvyšku Európy, čo bolo v ostrom kontraste s neskoršou militaristickou politikou Pruska a neskôr nacistického Nemecka. Pomaly sa presúvame k najväčšej kupole a tou je budova Bundestagu, o ktorej bola reč v predchádzajúcej kapitole. Kto by už mal dosť berlínskych pologúľ, tak jednu kompletnú má na televíznej veži, ktorá nás už štvrtý deň neprestajne prenasleduje na berlínskom horizonte 🙂

Milovníci modernej architektúry si prídu na svoje pri pohľade na Podstdamerplatz, kde sa nachádzajú najvyššie budovy v meste spolu s legendárnym Sonycenter. Pri pohľade na horizont návštevníka prekvapí, že v metropole ako je Berlín chýbajú mrakodrapy. Problém je v geologickom podloží, v ktoré je podmáčané spodnou vodou a stavba ťažkých výškových budov by sa kvôli nákladnému budovaniu pevných základov predražila. Ale napriek tomu už existujú plány na prvé berlínske mrakodrapy. Uvidíme ako to dopadne. Po pár záberoch sa ponáhľame k Technickému múzeu. Počasie sa náhle zhoršilo a prichádzajú prvé prehánky. Tie prečkávame v Technickom múzeu plného zaujímavých exponátov. Na svoje si prídu najmä milovníci telekomunikácii so zaujímavými modelmi vysielačov. Fanúšikov výpočtovej techniky potešia modely analógových počítačov. Pre milovníkov každodenného života je tu bohatá ponuka domácich spotrebičov všetkého druhu. Milovníci filmu a fotografie môžu obdivovať celkom slušnú zbierku fotoaparátov, kamier a vyvolávacej techniky. Fanúšikovia mechaniky zase ocenia parné stroje. Exponátov je proste veľa, každý si niečo nájde. Súčasťou je aj zbierka lokomotív, ktorá potešila mňa. Okrem prvých parných lokomotív, je tu pekná zbierka dieselových a elektrických lokomotív. Obzvlášť ma potešila ikonická západonemecká dieselová lokomotíva V 200 a jej východonemecká obdoba 118. Obe významne pomohli ukončiť éru pary na nemeckých železniciach. Milovníkov motorových a elektrických vozov zase potešia exponáty S-Bahn. Tie mi pripomenuli, že sa treba pohnúť ďalej.

Počasie sa na chvíľu umúdrilo, tak sa ponáhľame na S-Bahn, ktorou sa presúvame na stanicu Westkreuz. Ako som spomínal v predchádzajúcich kapitolách, pre rýchlejšiu dopravu po meste treba využiť nadzemku. S-Bahn je mestská rýchlodráha, nadzemka, ktorá pôvodne mala prepájať berlínske stanice. Zaujímavosťou sú uzlové križovatky na okružnej linke ako spomínaná Westkreuz, Sudkreuz alebo Ostkreuz, kde sa trate nadzemky križujú s hlavnými traťami konvenčnej železnice smerujúcimi z mesta a do mesta. Na týchto staniciach je možný pohodlný prestup do vlakov smerujúcim mimo mesto. Okružná linka nadzemky je riešená ako okružná trasa ktorá obkolesuje širšie centrum a premávajú po nej linky S41 a S42 v opačnom smere. Okrem spomínaných uzlových staníc je tu mnoho menších, kde sa linky nadzemky križujú s linkami metra (U-Bahn) alebo ostatnými linkami S-Bahnu smerujúcimi do okrajových štvrtí alebo za mesto.

Na stanici Westkreuz si čakanie krátim fotením červeno-krémových súprav nadzemky. Po 15 minútach do jednej z nich nastupujeme a presúvame sa do metropoly Braniborska – Postupimu. Názov susedného mesta sa väčšine ľudí spája s konferenciou na konci druhej svetovej vojny, kde si víťazné mocnosti dohodli po porážke Nemecka ďalší postup ohľadom hraníc, rozdelenia Nemecka, reparácií, ale aj výzvou Japonska, aby sa vzdalo. Nás však zaujali iné atrakcie. Hneď na stanici si kupujeme celodenný lístok na električku (5 Eur) a v Tatre KT4 (ktorú miestni označujú ako Husákova pomsta) pokračujeme k Alexandrovke. Sotva sme prešli dve zastávky, zase hľadíme na kupoly. Tentokrát Kostol sv. Nikolaja, miestne múzeum a miestny zámok. Celkom štýlové. Po pár minútach vystupujeme v Ruskej kolónii Alexandrovke. Ako názov napovedá, jedná sa o akúsi ruskú štvrť. O tom nás presviedčajú typické ruské drevené domčeky, ktoré sú nariedko od seba. Postupim v minulosti slúžil ako akési diplomatické mesto, kde mali sídlo zahraniční diplomati a ich úradníci. Alexandrovka bola sídlom ruských diplomatov. Dnes tu okrem pár domčekov nájdeme aj múzeum ruskej kultúry a samozrejme ruskú reštauráciu, kde si dávame obed. Miro si dal Stroganov, ja pelmene a zapili sme to ruskými pivom. Jedlo výborné, obsluha tiež a po obede si pozeráme alej. Pri prechádzke ma šokoval oznam na lampe, ktorý varuje miestnych, že tu niekto mačkám vykrúca krky. Rozmýšľal som chviľu, či dobre vidím, ale bohužiaľ som videl dobre. Po chvíli nastupujeme opäť do električky a presúvame sa na Luisenplatz, kde po Kaliningrade a Berlíne obdivujeme už tretiu Brandenburskú bránu. Hneď za ňou sa nachádza najväčšia atrakcia nielen mesta, ale aj celého Braniborska, komplex Sanssouci.

Najikonickejšia stavba sa nachádza hneď na začiatku. Rokokový palác Sanssouci, prezývaný aj pruský Versailes, nachádzajúci sa na terasách pripomínajúcich vinice. Bol postavený v prvej polovici 18. storočia kráľom Fridrichom II. a slúžil ako jeho letná rezidencia. Po prekonaní piatich terás sa ocitáme priamo pred zámkom. Čo ma okrem nádhernej rokokovej výzdoby zaujalo bola veľkosť zámku. Pripomínalo mi to skôr pekne ozdobený kaštieľ alebo oranžériu ako zámok. Ako samotný názov Sanssouci, čiže „bez starostí“ hovorí za svoje. Málo priestoru, málo starostí. Po pár záberoch sa presúvame cez nekonečný park smerom k Novému zámku. Prechádzku cez Hlavnú alej si krátime pohľadom na budovu Novej komory, ktorá pripomína zámok Sanssouci, akurát je v neoklasickom štýle. Výhľad kazí historický mlyn, ktorý tam pôsobí ako päsť na oko, stojací tesne za ňou. Po nekonečných minútach po štrkovom chodníku sa ocitáme pred Novým palácom, ktorý je najväčšou stavbou v celom parku. Oproti rokokovému zámočku na terasách a obrazárňach, máme pred sebou skutočný zámok. Bol vybudovaný po sedemročnej vojne a pôvodne slúžil pre hostí svojho dvora, aby mal na svojom rokokovom zámočku pokoj. Posledný nemecký cisár Wilhelm II. ho používal až do rozpadu monarchie ako svoje hlavné sídlo. Dnes slúži nielen pre návštevníkov, ale aj pre účely Postupimskej univerzity. Pri pohľade na bohato zdobený exteriér sme skonštatovali, že aj prušiaci si frčali, nielen Kráľ Slnko.

Po celodennom naháňaní sa v kombinácií s výkyvmi počasia sme toho už aj my mali dosť a predstava, že sa máme trmácať naspäť cez celý park ma celkom slušne vytáčala. Ako sme sa ocitli opäť v modernom Postupime si už presne nepamätám. Na čo som si pamätal boli tehlové budovy, ktoré som si všimol počas popoludňajšej jazdy električkou. Ako som spomínal skôr, v Postupime sa nachádzali zahraničné štvrte. Ruskú sme si dali na obed a spomínané tehlové budovy bola holandská. Po prekonaní pár stovák metrov štýlom pešibus-električka sa ocitáme pred štýlovou zástavbou dvoj až trojpodlažných tehlových budov s peknými štítmi. Na chvíľu som mal pocit, že sa nachádzam niekde na pobreží Severného alebo Baltského mora ako v pruskom vnútrozemí. Štvrť dal vystavať kráľ Fridrich Wilhelm pre holandských remeselníkov, hlavne šičky a obuvníkov, ktorí boli známi svojou šikovnosťou.

Postupim bolo posádkové mesto a vojaci potrebovali ich služby. Mimo Holandska je dnes táto štvrť so 169 tehlovými domami miestom s najväčšou koncentráciou typických holandských budov. Po pár záberoch utekáme nielen pred hladom ale aj prichádzajúcou dažďovou prehánkou do najbližšej reštaurácie, kde si dávame kráľovecké klopsy, čo sú mäsové knedličky uvarené v smotanovej omáčke s kaparami. Po večeri nastupujeme do električky a následne S-Bahnom sa vraciame do Berlína na hotel.