branork

Po návšteve televíznej veže sa začali pomaly ozývať aj naše prázdne žalúdky. Špenátový burek, ktorý som mal na raňajky v tureckej kaviarni pri hoteli dokázal žalúdok udržať v kľude maximálne do skorého dopoludnia. Vzhľadom na to, že sme sa nachádzali vo východnej časti mesta, voľba padla na reštauráciu Volkskammer, v preklade ľudová komora. Ako názov napovedá, jedná sa o tématickú reštauráciu zameranú na časy bývalej NDR. Ostalgia, ako nazývajú istý typ nostalgie za dobou NDR je na východe krajiny veľmi populárna. Prejavuje sa najmä u umeleckej a komerčnej rovine, v podobe spomienkových predmetov, oblečenia, ale aj gastronómie. Pekným príkladom je Ampelmänchen, panáčik v klobúku zo semafóru, ktorý sa postupne vracia na semafóry vo východnej časti krajiny.

Po pár stovkách metrov sa ocitáme pred spomínanou reštauráciou a hneď si sadáme k stolu. Až neskôr sme si všimli, že sme porušili etiketu, lebo tu je taký zvyk, že k stolu vás musí usadiť čašník. Našťastie miesta bolo dosť, nikoho sme nepredbehli a čašník nám doniesol jedálny lístok. Z menu ma upútali typické východonemecké jedlá ako Kettwurst, čo je obdoba hot-dogu. Krusta zase pripomína pizzu. Grisletta je obdobou kuracieho hamburgeru, lebo súdruhovia sa snažili ľudí naučiť viac konzumovať kuracie mäso, ktorého nebol taký nedostatok ako tradičnej bravčoviny alebo hovädziny. Vzhľadom na obrovský hlad sme išli do tradičnejšej kuchyne. Miro si dal tradičnú soljanku, ja som si polievku odpustil, lebo som tušil, že východonemeckú porciu nemusí ani prázdny žalúdok poraziť. Čakanie na jedlo som si krátil sledovaniu interiéru, ktorý sa moc nelíšil od iných podobných reštaurácií na východ od železnej opony. Okrem dobového nábytku, nechýbalo veľké akvárium, stoličky s červeným čalúnením a nakombinované červené a biele obrusy. Na stenách nechýbali dobové fotografie, ozdobné predmety na ľudovú nôtu, novinové články a nad všetkým kraľovala veľká oficiálna fotografia súdruha Ulbrichta. To sa už pri našom stole zastavil čašník s hlavným chodom. Miro si objednal ovarové koleno ozdobené prílohami: kyslou kapustou, hrachovou kašou, varenými zemiakmi a horčicou. Táto kombinácia ma pri skutočnosti, že spíme v jednej miestnosti dosť vydesila, našťastie sa obavy nenaplnili. Ja som si objednal bravčový rezeň v typickej tmavej hustej omáčke so zemiakovým šalátom. Táto zaujímavá kombinácia vznikla mojou nepozornosťou, lebo na jedálnom lístku som prehliadol množstvo príloh a keď ma čašník nepripraveného prekvapil otázkou, vybral som si tú prílohu, ktorá mi ako prvá padla do oka, teda zemiakový šalát. Ten mal na môj vkus nie práve vábivú cibuľovú príchuť, ale v kombinácii s ťažkou omáčkou to bola delikatesa. Obe chute sa prekvapivo výborne dopĺňali. Tu som pochopil, čo mal na mysli jeden známy šéfkuchár z druhej strany Krušných hôr na mysli pod hláškou „východonemecké gastronomické porno“. Ako som s chuťou dojedal svoju porciu, z tej Mirovej moc neubudlo. Na otázku, či mu nechutí, odpovedal, že toho je veľa. Vedúca sa prišla osobne spýtať, či je v niečom problém a na moju odpoveď, že jedlo opäť vyhralo nad predátorom, sa zasmiala a ubezpečila nás, že sa tu varí podľa platných východonemeckých noriem. Ponúkla nám zabalenie jedla, ale vzhľadom na to, že sme mali ešte program a jedlo vláčiť so sebou by bolo nepohodlné, sme sa poďakovali, zaplatili a išli sme spoznávať ďalšie atrakcie východného Berlína.

Počasie ostávalo naďalej sychravé a počasie šedé ako východonemecká ekonomika, tak voľba padla na Múzeum Stasi, čo bola skratka pre bývalé Ministerstvo štátnej bezpečnosti NDR. Múzeum sa nachádza v budove bývalej centrály. V súčasnosti sa v bývalom komplexe ministerstva nachádza Archív Stasi, pár komerčných prevádzok a múzeum. Vstupné na osobu vychádza na 10 € a návštevník si môže pozrieť v jednotlivých tématických miestnostiach pozrieť vystavené artefakty, ale aj celé miestnosti, ktoré slúžili na operatívu. Môžme sa tu dozvedieť o vzniku a začiatkoch ministerstva, postupnom zdokonaľovaní operatívnych postupov a techniky, ale aj náboroch nových členov, terorizovaní obyvateľstva a následnému pádu. Milovníci histórie okrem bežných dobových artefaktov ocenia vystavené dokumenty, legitimácie, zväzky konfidentov. Mňa zaujali spomínané zachované miestnosti operatívy s pôvodným vybavením. Milovníci techniky sa môžu tešiť na bohatý sortiment telekomunikačnej a hlavne odpočúvacej techniky. Naprázdno neobídu ani milovníci vojenskej techniky a zbraní, ktorí si môžu pozrieť výstavu zbraní a uniforiem. Keď vás už budú bolieť nohy, môžete si oddýchnuť v miestnosti s veľkou obrazovkou, kde púšťajú nonstop film o Stasi a jej práci. Kto má záujem, môže si k tomu kúpiť kávu a malé občerstvenie. Návštevu Múzea Stasi by pri návšteve Berlína nemalo byť vynechané nielen z úcty k histórii a obetiam režimu, ale nechať si ujsť autentický zážitok s unikátnymi dobovými exponátmi by bola škoda.

Po pútavej návšteve sa opäť ocitáme v uliciach hlavného mesta. Popoludnie sa prehuplo do druhej polovice a po návštevách vnútorných expozícií sa nám zažiadalo byť trochu na čerstvom vzduchu. Po celodennom daždi bol naozaj čerstvý. Nasadáme opäť do metra a presúvame sa na Pariser Platz, kde sa nachádza jedna z najfotogenickejších atrakcií, ktorá si našla miesto aj na nemeckých eurocentovkách. Brandenburská brána oddeľuje centrálny mestský park Tiergarten od bulváru Unter den Linden. Pôvodne colná brána z roku 1734, bola neskôr prestavaná do klasicistického štýlu. Po porážke Pruska Napoleónom bolo súsošie Kvadriga aj napriek protestom miestneho obyvateľstva demontovaná a prevezená do Paríža. Až po porážke Napoleona bola vrátená späť. Ďalšou skúškou prešla počas druhej svetovej vojny, kedy bola poškodená. Opravená bola až v 50. rokoch minulého storočia za spolupráce oboch nemeckých štátov s tým, že orlica a železný kríž na Kvadrige ako symbol pruského imperializmu nebudú, nakoľko sa brána ocitla na území vtedajšej NDR. Do pôvodnej, teda aj súčasnej podoby bola opravená až po zjednotení Nemecka.

Nielen Brandenburská brána, ale aj jej okolie bolo poznačené rozdelením mesta na dve polovice. Východná časť mesta bola bývalou sovietskou zónou a hlavným mestom NDR. Západná časť pozostávala z amerického, francúzskeho a britského sektora a vytvorili Západný Berlín ako zvláštny politický útvar de facto napojený na Západné Nemecko, aj keď oficiálne nebol jej súčasťou. Berlínsky múr rozdeľujúci mesto prechádzal poza bránu. Existenciu múru znázorňujú dva pásy dlažobných kociek. Bulvár Unter den Linden, na ktorom sa nachádza väčšina historických budov sa nachádzal vo východnej časti. Prístup doň bol vzhľadom na blízkosť múru obmedzený a tak to vyzeralo aj s budovami v okolí, ktoré boli zanedbané a chátrali. Jedna taká budova mi padla do oka hneď. Jedná sa o hotel Adlon, ktorý bol vybudovaný ešte za cisárskych čias. V tej dobe patril medzi špičku a hodne ho navštevoval aj posledný nemecký cisár Wilhelm II. Po druhej svetovej vojne, kedy bol ťažko poškodený, chvíľu slúžila jeho časť ako ubytovňa pre zahraničných robotníkov až nakoniec bol v 80. rokoch minulého storočia definitívne zbúraný. Znovu postavený bol v roku 1997. Tento hotel ma zaujal kvôli trojdielnemu seriálu, ktorý bol o ňom natočený a ukazuje dobovú atmosféru v Berlíne počas celého minulého storočia.

Po pár záberoch obohatených o stovky turistov sa presúvame smerom k Spréve, kde sa nachádza ďalšia pamätihodnosť, budova Ríšskeho snemu, sídla dnešného Bundestagu. Tá sa na rozdiel od Brandenburskej brány nachádzala už v Západnom Berlíne, ale jej osud bol podobný ako osud ostatných budov v okolí múru. Aj keď západonemecká vláda investovala do jej údržby viac, jednalo sa o základnú údržbu a význam budovy sa obmedzoval na občasné výstavy a recepcie. Až po zjednotení Nemecka sa začali práce na jej obnovení. Rekonštrukcia trvala celé 90. roky minulého storočia a okrem kompletnej rekonštrukcie získala novú presklenú kupolu, ktorá patrí medzi najnavštevovanejšie atrakcie Berlína. Vstup je zadarmo, ale treba sa objednať vopred, čo sme my neboli, tak sme sa museli uspokojiť s prechádzkami po okolí. Prvé zasadnutie spolkového snemu sa tu uskutočnilo v roku 1999, kedy sa parlament a ostatné vládne inštitúcie presťahovali z Bonnu (bývalého hlavného mesta NSR) do Berlína. Len pre zaujímavosť v Bonne naďalej ostalo šesť ministerstiev a naďalej slúži ako „záložné“ hlavné mesto.

Do kupoly sme sa teda nedostali, tak sklamaní a unavení sme prešli ku komplexu Úradu spolkového kancelára. Jedná sa o komplex moderných budov v meandri Sprévy, nazývaný aj Spolkový pás. Najvýznamnejšou budovou je Bundeskanzleramt, kde sídli spolkový kancelár a vzhľadom pripomína praciu práčku, vďaka čomu si vyslúžila aj prezýku. Zaujímavosťou je, že v spomínanom meandri na dvoch miestach komplex premosťuje rieku a má sa ďalej budovať, čo si vyslúžilo kritiku verejnosti pre plytvanie peniazmi. Ako argument sa používa zaujímavé prirovnanie k Bielemu domu vo Washingtone alebo Downing street 10 v Londýne, ktoré dokopy už v súčasnosti nedosahujú rozlohu Bundeskanzleramtu. Úradníci zase protiargumentujú potrebou rozširovania kancelárií z dôvodu nárastu agendy. Čo už, Nemci si na byrokracii frčali vždy.

Od vládnych budov sa cez most presúvame na hlavnú stanicu, najväčšiu železničnú stanicu v Európe. Jej sklená fasáda pôsobí veľkolepo. Po pár záberoch vlakov, nastupujeme na S-bahn a presúvame sa na stanicu Alexanderplatz, kde si dávame zaslúžené pivo. Keď nás už nepotešilo počasie, vynahradila nám to chuť piva Berliner Pilsen, ktorý naozaj pripomínal pivo plzenského typu a nemal tú pachuť typickú pre rakúsko-nemecké značky. Po pár dúškoch nasadáme na metro a pokračujeme na hotel. Po ceste na hotel som si chcel splniť jednu gastropovinnosť a vyskúšať miestnu špecialitu Currywurst, čo pečená biela klobása so špeciálnou omáčkou z kečupu, medu a kari korenia. Kúpil som ju v stánku pri hoteli, ale bol som sklamaný, keď som videl ako namiesto grilovania chlap hodil klobásu do fritézy. Nakoniec bola aspoň chrumkavá a na zážitku to neubralo. Miro ešte otrávený ovarovým kolenom nechápal ako to môžem pučiť s tými mastnými hranolkami do seba. Keď chutí tak chutí. Na záver dňa sme si dali ešte jedno tradičné fľaškové a dohodli sme sa, že na druhý deň si posvietime na Západný Berlín.