branork

Po návšteve Sprévskeho lesa sa v podvečerných hodinách presúvame po diaľnici do Berlína. Ako sa približujeme k nemeckej metropole, nič nenasvedčuje o prítomnosti trojmiliónového mesta v našej blízkosti. Krajina popri diaľnici je riedko osídlená, až na pár dedín je možné obdivovať iba nížinu, lesy, ale aj početné jazerá. Prvou lastovičkou je letisko Schönefeld, kde si celkovo monotónnu cestu krátime pozorovaním pristávajúcich lietadiel. Toto letisko slúžilo pre bývalý východný Berlín. Dnes pôvodné letisko sa ako štvrtý terminál stalo súčasťou nového Letiska Willyho Brandta, ktoré má nahradiť zvyšné berlínske letiská. Pri pohľade na nové letiskové budovy sa mi vynárajú novinové články o problémoch pri výstavbe, ale aj jeho financovaní, kde náklady boli niekoľkonásobne vyššie oproti pôvodným, nehovoriac o rýchlych zmenách v projektoch a technických chybách, kde už existujúce konštrukcie museli byť zbúrané a nanovo postavané. Ako vidno, problém je globálny.

Po pár kilometroch už vchádzame do mesta a krajina sa mení. Zelené lúky a lesy strieda masívna mestská zástavba. Ubytovanie máme objednané vo štvrti Neukölln nachádzajúcom sa na južnom okraji širšieho centra mesta. Našťastie diaľnica sa zarezáva hlboko do mesta a náš hotel sa nachádza kúsok od výjazdu. Na recepcii nás víta sympatická recepčná a my ešte dokupujeme parkovacie miesto na uzavretom hotelovom parkovisku, aby sme sa vyhli predraženému trapasu z Viedne, kde neznalí miestnych predpisov sme nechali tri dni auto odparkované na ulici, za čo sme si pri odchode našli tri krásne pozdravy od miestnej polície. Po vybalení sa na hoteli sme sa išli v rýchlosti zoznámiť s mestom. Neďaleko hotela kupujeme jednosmerné lístky na metro a podzemkou sa premiestňujeme na Alexanderplatz, ktoré sa považuje za centrum mesta. Na Alexanderplatz prichádzame už večer a hneď sa zoznamujeme s okolím. Okrem uvoľnenej atmosféry ma zaujala miestna architektúra. Na rozdiel od Viedne alebo Prahy tu chýba historické centrum so starými budovami. Berlín bol počas druhej svetovej vojny zničený a následné rozdelenie mesta na sovietsku a západné (britská, americká a francúzska) nedávali veľký priestor na opätovné vybudovanie historického centra podobne ako napríklad vo Varšave. Milovníci historických budov si však aj napriek tomu prídu na svoje, lebo sa tu nachádza veľa „solitérov“ v podobe osamelých stavieb, ako je Berlínsky dóm, Červená radnica, či Huboldtovo fórum, ktoré je kópiou bývalého cisárskeho paláca.

Najväčším lákadlom je televízna veža, ktorá je po vysielači v Rige druhou najväčšou voľne stojacou stavbou v Európskej únii. Vzhľadom na pokročilú hodinu si dávame na terase pizzu, hoci by som si dal radšej niečo miestne, ale po celodennom výlete v Spreewalde sme už toho mali dosť. Mieste ceny sú podobné tým vo Viedni. Pizza stála cca. 20 € (ale bola výborná) a pivo vychádza na 5€, ale samozrejme ceny závisia aj od lokality a podniku. Po pár nočných záberoch nastupujeme na metro a presúvame sa do hotela, kde ešte objednávam vstupenky na televíznu vežu, kde sa treba objednať vopred.

Na druhý deň opäť prší (však ako inak), tak sa metrom presúvame opäť na Alexanderplatz. Hromadná doprava v Berlíne je vynikajúco riešená. Okrem klasickej podzemky U-Bahn je tu aj sieť rýchlodráhy S-Bahn (u nás a v Česku známej ako esko). Práve S-Bahn tvorí nosný systém mestskej dopravy, ktorý zachádza aj na predmestie. Zaujímavým je vnútorný okruh, ktorý ohraničuje nielen širšie centrum mesta so všetkými hlavnými atrakciami, ale aj tarifné pásmo A. Zastávka pri našom hoteli už bola v tarifnom pásme B, ktoré zahŕňa okrajové, hlavne obytné časti mesta. Posledná tarifná zóna C zahŕňa už spomínané predmestia, ktoré sa nachádzajú za hranicami Berlína. Celodenný lístok na dve tarifné zóny nás vyšiel na cca. 9 €. Cesta miestnym metrom sa nelíši od iných veľkomiest. Okrem uponáhľaných ľudí mnohých národností sa tu môžeme stretnúť aj s jedincami, ktorí sa nikam neponáhľajú akurát vyčerpávajú ostatných cestujúcich. Príkladom bol muž v dámskom spoločenskom obleku, ktorý popri rýchlych rozhovoroch s otrávenými pasažiermi si vo vagóne aj zatancoval. S Mirom sme sa zhodli, že problém s identitou nebude jeho hlavným problémom.

Asi po 10 minútach opäť vystupujeme na Alexanderplatzi a rozmýšľame čo s voľným ránom, lebo termín na televíznu vežu sme mali až o necelé dve hodiny. Problém sme riešiť prakticky nemuseli, lebo južne od námestia sa nachádza Museuminsel (Ostrov múzeí). Je to riečny ostrov na Spréve, na ktorom sa nachádzajú múzeá a iné pamiatky. Dal by sa považovať za historické centrum. Naša voľba padla na Múzeum NDR. To sa síce nachádza mimo ostrov, ale to aj mnoho iných múzeí. Vstupné bolo okolo 15€. Jedno múzeum NDR sme už navšívili, nachádzalo sa na ostrove Usedom, kde sme mohli obdivovať bohatú zbierku predmetov. Berlínske bolo iné. Namiesto bohatej zbierky bežných predmetov tu boli tématické miestnosti. Okrem tém ako politika, hospodárstvo alebo kultúra, ma najviac zaujal model socialistického bytu, kde si návštevník mohol vychutnať vybavenie na vlastnej koži. Okrem kuchyne, kúpeľne alebo WC, ktoré sa moc nelíšili od tých naších z detstva, sa mi páčila obývačka, kde v televízii dávali program z čias nedávno minulých. Gauč obsadili školáci, ktorí nechápali, kde sa to ocitli. My čo sme to chápali sme si pozreli detskú izbu, kde nechýbal plagát Modern Talking, ktorí oficiálne vznikli v Západnom Berlíne a boli obľúbení aj u nás. Po návšteve pár výborných interaktívnych expozícií, návštevu múzea ukončujeme a premiestňujeme sa k televíznej veži.

Po ceste sa ešte pristavujeme pri soche Martina Luthera, na ktorej vidno stopy po nábojoch z druhej svetovej vojny. Čas pokročil a my sa snažíme nájsť vstup na vysielač. Po trošku chaotickom blúdení, značenie nestálo za nič, sa ocitáme pri vstupnej kontrole sa kontroluje obsah príručnej batožiny, v mojom prípade brašne na fotoaparát. Hneď na to nastupujeme do veľkokapacitného výťahu a do minúty sme sa ocitli v legendárnej guli. Fernsehturm, ako sa miestny vysielač oficiálne volá, má zaujímavú konštrukciu. Na štíhlej betónovej konštrukcii sa vo výške 204 metrov (čo je výška komína na papierňach v Ružomberku) nachádza pozorovateľňa v tvare gule. V nej sa okrem technických zariadení v hornej časti nachádza pozorovateľňa a otočná reštaurácia, ktorá sa otočí raz za 20 minút. Vstup do reštaurácie je približne na hodinu a je možne si zakúpiť akýsi balíček, kde za rôzny poplatok máte v rámci vstupného rôzne menu, od nápoja až po trojchodové menu. Pre tých, ktorí sa otočia v priebehu 20 minút desaťkrát po vlastných a nápoj nepotrebujú okamžite, je podlažie nižšie, kde je vyhliadková plošina s oknami pod lepším uhlom. Vzhľadom na upršané počasie je výhľad do diaľky obmedzený (pri priaznivých podmienkach sa odhaduje do 40 km), ale aspoň je vzduch čistý a slnko zbytočne neoslepuje. Vyhliadková plošina poskytuje pekný výhľad na centrum Berlína a všetky významné atrakcie v okolí. Ako fanúšik železnice som ocenil vynikajúci výhľad na stanicu Alexanderplatz, kde v priebehu pár minút sa mi podarilo nafotiť peknú zbierku vlakov rôznej kategórie.

Samotný televízny vysielač je veľmi zaujímavou stavbou a má pútavý príbeh. S jeho výstavbou sa začalo v rolu 1965, nakoľko starý vysielač na Grossen Müggelberge nacházajúci sa v juhovýchodnej časti mesta technicky už nestačil na poskytovanie signálu. Nielen technické problémy, ale aj ideológia a s ňou spojený marketing spôsobil, že východonemecká vláda rozhodla o výstavbe televíznej veže. Dlho sa rozhodovalo o konkrétnom návrhu. Pôvodne sa malo jednať o jednoduchú ihlicu, ale nakoniec vyhral súčasný návrh. Televízia ako nielen moderný výdobytok techniky, ale aj nástroj propagandy bol žiadaný nielen u pracujúceho proletariátu, ale aj vládnej garnitúry. Konieckoncov od tej doby začali sovietske televízne veže výškovo prekonávať americké mrakodrapy. Miestna propaganda po ukončení výstavby v roku 1969 začala vysielač ospevovať za obrovský úspech, čo nepochybne bol. Problém nastal, keď začali hovoriť, že svojou výškou prekoná veže všetkých kostolov. To sa im však vypomstilo, lebo členitý povrch gule spôsobil, že na povrchu sa objavil pekný rovnoramenný kríž. Tento optický jav je pekne pozorovateľný najmä za slnečných dní. Miestni si začali z toho robiť srandu a na Fernsehturm nazývali „pápežova pomsta“ alebo „svätý Walter“ po vtedajšom ústrednom tajomníkovi Zjednotenej socialistickej strany (SED) Walterovi Ulbrichtovi. Aj o ňom a rozdelenej histórii mesta sa rozpíšem v nasledujúcich kapitolách.

V každom prípade návštevu televíznej veže odporúčam ako povinnú jazdu pri návšteve Berlína. Je najväčším lákadlom mesta a zážitok spojený s peknými výhľadmi za každého počasia určite stojí za 25 € vstupného. Samozrejme netreba zabudnúť, že na návštevu sa treba objednať vopred. Po návšteve televíznej veže a Múzea NDR sa ponáhľame na obed do východonemeckej reštaurácie, ale o tom už v nasledujúcej kapitole.