branork

Od návštevy Pomoranska uplynuli štyri roky plné rôznych obmedzení a tradičné poznávacie dovolenky dostali stopku. Až konečne jedného augustového dňa sme sa s Mirom dohodli na kratšom poznávacom výlete do Berlína. Metropola Nemecka bola na zozname už dlhší čas, len vybrať sa tam nebolo kedy. Preto aj na základe daždivej predpovede počasia sme uprednostnili Berlín pred cyklovýletom na Balatone. Keďže cesta z Liptova do metropoly na Spréve je dlhá, prejsť ju po diaľnici naraz by bolo nielen vyčerpávajúce, ale aj škoda kvôli zaujímavým miestam nachádzajúcim sa pozdĺž nej. Práve týmto zaujímavostiam sa budem venovať v tejto kapitole.

Z Ružomberka vyrážame nedeľné ráno smerom na Krakov. Na obchvate metropoly Malopoľska odbočujeme na západ. Cesta po diaľnici za Katovicami ubieha rýchlo, ale monotónne sledovanie sliezskej krajiny začína pomaly unavovať, preto si robíme prestávku v meste Opole. Mesto na Odre so 130 tisíc obyvateľmi je centrom rovnomenného vojvodstva.

Auto parkujeme v blízkosti centra a vyrážame na jeho prehliadku. Opole, podobne ako iné poľské mestá, má pekne zrekonštruované mestské centrum, ktoré pripomína jeho nemeckú minulosť. Väčšina územia dnešného Sliezska sa po niekoľkých porážkach Rakúsko-Uhorska stala súčasťou Pruska a neskôr Nemecka. Poľsko tieto územia získalo až po druhej svetovej vojne ako kompenzáciu za svoje východné územia, ktoré muselo postúpiť ZSSR. Väčšina pôvodného nemeckého obyvateľstva sa musela vysťahovať do Nemecka alebo Rakúska, prípadne po „filtrácii“ a prísahe vernosti obnovenému Poľsku mohli ostať. Opole sa takto stalo centrom nemeckej menšiny, ktorá v súčasnosti v samotnom meste tvorí populáciu do troch percent a v celom vojvodstve okolo 6%. V niektorých obciach to dokazujú dvojjazyčné tabule na úradoch.

Po prekročení mosta sa na chvíľu ocitáme na riečnom ostrove, ktoré vytvára Odra so svojím ramenom Mlynowka. Môj pohľad hneď zaujali štýlovo umiestnené budovy na protiľahlom brehu Mlynowky, ktoré akoby vyrastali z jej hladiny. Nie nadarmo sa táto oblasť volá Opolska Wenecja, teda Opolské Benátky. Po pár pekných fotozáberoch pokračujeme do historického jadra mesta, kde obdivujeme zástavbu historických budov s typickými priečeliami. Spomedzi historických budov horizontu dominujú kostoly. Tehlová Katedrála Povýšenia svätého Kríža, Kostol Najsvätejšej trojice a Kostol Panny Márie Bolestnej a svätého Vojtecha. Milovníci stredovekej architektúry si prídu na svoje pri návšteve Piastovskej veže, ktorá sa zachovala ako pozostatok už neexistujúceho zámku. Po prehliadke centra mesta a obede pozostávajúcej z hovädzej rolády so zemiakovými knedličkami a červenou kapustou pokračujeme po diaľnici ďalej na západ.

Olovené mraky, ktoré robili peknú kulisu nad historickým centrom Opola predpovedali, že dážď nás neminie. To sa naplnilo pri meste Lehnica. Vzhľadom na dážď a podvečernú hodinu sme sa tu rozhodli prenocovať. Lehnica je strediskom ťažby a spracovania medi. Viac o tejto téme sme sa dozvedeli v miestnom Múzeu medi. Pekné expozície týkajúce sa nielen ušľachtilého kovu, ale aj mesta ako takého, nám prezradili o vzostupe a prosperujúcich časoch mesta, rovnako ako o dobe úpadku súvisiaceho s útlmom ťažby a výroby. Po návšteve múzea sa počasie trošku umúdrilo, čo sme využili na prehliadku mesta. Tú sme začali na veži Kostola Panny Márie. Z veže je nádherný výhľad na celé mesto. Hneď pri prvom pohľade mi neušla symbolika spojitosti medi a mesta. Medené veže kostolov a iných budov pokryté tyrkysovou medienkou v kombinácii s tehlovými stenami pripomínali kovovú meď s modrými meďnými minerálmi. Okrem toho ma prekvapila veľkosť tehlovej zástavby mesta. Po pár záberoch sa ponáhľame späť do historických uličiek mesta, kde v nákupnom centre si dávame skorú večeru.

Pri večeri hľadáme ubytovanie. Tentokrát používame aplikáciu booking.com, aby sme sa vyhli stresu spojenému s niekedy až chaotickým brázdením ulíc pri hľadaní hotela. Hneď prvá ponuka nám ukazuje lákavú cenu 15 eur, čo hneď potvrdzujeme. Po kľudnej večeri ideme na miesto. Príchádzame na parkovisko v priemyselnej štvrti, kde nás víta vedúci parkoviska. Po našom vysvetlení, že sme tu máme rezerváciu sa z neho vykľul aj recepčný. S ľútosťou nám oznámil, že o našej rezervácii nič nevie a dal mi do ruky telefón, že si to mám vyriešiť s majiteľom.

Ten mi oznámil to isté s tým, že na bookingu sa nenachádza. Totálne frustrovaný som sa rezignovanie sedel v aute, kým ma z letargie neprebral Miro, že aby som mu to skúsil vysvetliť ešte raz. Tak som  to skúsil a majiteľ ešte prekvapenejší mi odkázal, že on o ničom nevie a zložil mi telefón. Idiot, pomyslel som si. O pár sekúnd som si to pomyslel o sebe, keď som zistil, že som si pomýlil jednu číslicu v telefónnom čísle. O hanbu by ani nešlo, horšie bolo, že Miro chybné číslo zadal do reklamačného formulára na bookingu. Našťastie operátori mali pre nás pochopenie a peniaze nám neskôr vrátili. Medzitým sme si našli iné ubytovanie, ktoré už bolo v poriadku. Z tejto skúsenosti sme sa poučili a podozrivo výhodné ponuky ubytovania sme ignorovali.

Na druhý deň sa zobúdzame do zamračeného a zatiaľ suchého rána. Počas dlhej cesty diaľnicou rozmýšľame, či ísť rovno do Berlína alebo sa niekde zastaviť. Ani sme si nestihli všimnúť, kedy sme prekročili Nisu a ocitli sme sa v Nemecku. Upozornili nás na to dopravné tabule, ktoré už neboli poľsky pestré, ale nemecky strohé. Prvá myšlienka na území Braniborska bola, že aká je hraničná rieka Nisa, ktorá spolu s Odrou, tvorí hranicu malá. Zhodli sme sa, že to spôsobuje porast bohatej vegetácie. Ako sme obiehali Cottbus, tak sme sa pohrávali s myšlienkou na jeho návštevu. Nakoniec sme si to nechali na cestu domov a uprednostnili sme návštevu Sprévskeho lesa.

Sprévsky les (Spreewald) je sústava lužných lesov tvorená riekou Spréva (Spree) a jej prítokmi a ramenami. Po zaparkovaní sme v Lubbenau sa trochu pomotali po útulnom, ale inak nudnom mestečku. Keď sme nestihli ani turistický vláčik, tak sme zamierili k miestnemu múzeu, kde na nás čakali loďky. Ako som už spomínal, Sprévsky les je pretkaný umelými kanálmi a ramenami Sprévy. V minulosti kanále boli významnou dopravnou tepnou medzi jednotlivými dedinkami schovanými priamo v lese. Ich význam je aktuálny aj dnes, kde loďky okrem turistov využívajú aj poštári. Po objednaní plavby sme mali ešte asi polhodinu čas, čo sme využili na spoznávanie miestnej gastronómie. Keď sa povie Spreewald, mnohým napadnú uhorky. Spreewaldské uhorky sú tu už kultová záležitosť, podobne ako u nás stupavské zelí alebo liptovská bryndza.

Hneď sme sa pristavili pri dlhom pulte s keramickými súdkami s rôznymi príchuťami nakladaných uhoriek. Kým mi predavač všetky príchute vymenoval, tak som ich samozrejme zabudol. Vybral som si za dve eurá degustačné vzorky troch z nich. Najviac mi chutili horčicové uhorky. Horčica je zase kultovou záležitosťou na susednej Hornej Lužici, ale o tom neskôr. Po krátkej degustácii a tradičnom zababraní sa uhorkovým nálevom sme konečne nasadli na loďku.

Po úvodnom privítaní a ponuke predraženého občerstvenia, sme sa pomaly pohli a postupne sme sa ponorili do lesa. Cesta ubiehala pomaly a náš gondoliér nám rozprával o histórii, súčasnosti regiónu. Ja som bol zamestnaný fotením nádherných lesných zákutí, tak veľa faktov som si nezapamätal. Podľa legendy Spreewald vytvoril diabol, ktorý pri orbe vytvoril pluhom obrovské brázdy, ktoré zaplnila Spréva. Skutočnosť je trochu prozaickejšia. Vytvorenie ramien má na svedomí ľadovec, ktorý formoval celé územie východného Nemecka. Celková dĺžka kanálov je 970 km a pre zachovanie tejto jedinečnej rezervácie tu bola vyhlásená biosferická rezervácia UNESCO. Plavba po hlavnom toku Sprévy bola nádherná aj napriek chladnejšiemu počasiu. Aspoň nás neotravovali žiadne komáre, ktorých tu býva v lete požehnane. Na svoje si tu prídu milovníci člnkovania, kanoistiky, ktorých sme často míňali. Milovníci architektúry a kultúry sa potešia peknej drevenej lužickej architektúre. Drevené domčeky so slamenými strechami osadené priamo v lese pod stromami poskytujú pastvu pre oči. Podobne aj milovníkov prírody poteší rozmanitosť rastlinstva a fauny, kde hlavne ornitológov poteší bocian čierny. Ak niekoho spomínané veci nezaujímajú, tak si výborne oddýchne pri pokojnej plavbe lesom. Cyklisti si prídu na svoje bohatej sieti cyklotrás a peší turisti si môžu tiež vybrať z bohatej ponuky chodníkov.

Po asi hodinovej plavbe sme mierne vymrznutí išli dokúpiť zásoby do supermarketu a pomaly sa pokračovali ďalej. Po ceste sme si pri jednom z mnohých jazier dali neskorý obed v podobe soljanky, ruskej pikantnej polievky, ktorá sa za čias NDR udomácnila aj tu, objednali ubytovanie a v kľude pokračovali do Berlína.