branork

Po kávovej pauze na odpočívadle za Elblagom opúšťame územie Východného Pruska a pokračujeme na Gdansk. Po pár desiatkach minút sa pred nami objavuje gdanská rafinéria s typickými modro-žltými potrubiami. Hneď mi prišiel na um vjazd do Viedne popri schwechatskej rafinérii. Po relatívne úspešnom prejazde gdanským obchvatom a vjazde do mesta rozoznávame známu siluetu historického centra mesta. Čím viac sme sa približovali k historickému jadru, tým bolo náročnejšie nájsť miesto na parkovanie. Nakoniec sa nám ho relatívne rýchlo podarilo nájsť v jednej z bočných uličiek. Po zaparkovaní sa prehliadka mesta môže začať.

Po pár krokoch od auta sa ocitáme na Dlhej ulici lemovanej štíhlymi a vysokými budovami rôznych architektonických štýlov. Ak ma pred pár rokmi atmosféra Krakova očarila, teraz mi atmosféra Gdanska vyrazila dych. Sobotňajší ruch na v historickom centre stále naberal na intenzite. Našťastie bohatá ponuka letných terás, reštaurácií, kaviarní či stánkov turistom ponúkala mnoho inšpirácií na chvíľu vydýchnuť. Hneď pri prvom stánku s magnetkami sme sa zastavili aj my a od sympatickej dievčiny po dve kupujeme. Motív na magnetke nám ukazoval cieľ – bývalé doky na rieke Motlawa s dreveným žeriavom, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou panorámy centra mesta. Panoráme dominuje aj historická budova radnice v renesančno-barokovom slohu, popri ktorej prechádzame po pár metroch. S jej výstavbou sa začalo okolo roku 1336 a dokončená bola až v 15. storočí. V roku 1556 ju poškodil požiar a za pomoci skupiny holandských architektov bola prestavaná do súčasnej podoby. Stopy typickej holandskej architektúry sú prítomné aj na iných stavbách nachádzajúcich sa v meste, najznámejším príkladom je budova Starej zbrojovne, či Zelená Brána.

Za melódie znejúcej zo známej zvonkohry nachádzajúcej sa v 83 m vysokej veži radnice (kde je 37 zvoncov rozoznievaných priamo za pomoci drevených klávesov a tenkých lán), sa presúvame ďalej po Dlhom Trhu, jednou z najznámejších častí historického centra. Nakoniec prechádzame Zelenou Bránou, z ktorej klenby podchodu je jeden z najobľúbenejších pohľadov na budovu radnice. To sa už nachádzame na nábreží jedného z ramien Motlawy. Oproti renesančnej architektúre na centra tu pribúdajú budovy s hrazdenou konštrukciou a pribúdajú aj moderné presklené budovy. Zaujímavosťou je vyhliadkové kolo, z ktorého je pekný výhľad na historické centrum. Rad naň bol však dlhý a plánov sme mali ešte dosť, tak od jazdy sme museli upustiť. Kto sa bojí výšok, môže si centrum pozrieť na jednej z mnohých vyhliadkových lodí brázdiacich ramená rieky Motlawy. Obzvlášť zaujímavou je drevená pirátska loď Galeona, ktorá vozí turistov na polostrov Westerplatte. Tento polostrov sa smutne preslávil 1. septembra 1939, keď bol ostreľovaný z nemeckého krížniku Schlesswig-Hollstein, čím začalo napadnutie Poľska, teda aj druhá svetová vojna. Obranci ho bránili proti nemeckej presile sedem dní, nakoniec však kapitulovali.

História Gdanska je rovnako bohatá ako jeho architektúra. Mesto bolo založené v 10. storočí a mestské práva získalo v roku 1263. Najprv patril do Poľského kráľovstva, neskôr bol pod správou Rádu nemeckých rytierov a potom opäť Poľsku. Koncom 18. storočia sa ho zmocnilo Prusko. Po porážke Pruska Napoleonom získalo štatút slobodného mesta. Po jeho porážke bolo opäť začlenené do Pruského kráľovstva. Neskôr sa s spolu s Pruskom stalo súčasťou Nemeckého cisárstva a po jeho porážke v prvej svetovej vojne Weimarskej republiky. V roku 1920 bol na základe Versaillskej zmluvy odčlenený od Nemecka a existoval ako nezávislý štát pod ochranou Spoločnosti národov. Okrem vlastnej meny, hymny, či ústavy, malo aj vlastný parlament a vládu. Podľa poľsko-nemeckej zmluvy ho Poľsko zastupovalo na medzinárodnej scéne a zabezpečovalo jeho ochranu. Na oplátku mohlo Poľsko používať gdanský prístav pre vyvážanie svojich tovarov. Poľská správa bola tŕňom v oku vzmáhajúcej sa Tretej ríše, čo nakoniec viedlo k spomínanému incidentu na Westerplatte. Počas druhej svetovej vojny bolo súčasťou Nemecka a po jeho porážke sa definitívne ocitlo v Poľsku. Začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia sa stalo centrom odborového hnutia Solidarność na čele s Lechom Walesom, ktorý pracoval ako elektrikár v miestnej lodenici.

Po pár záberoch pod dreveným žeriavom zo štrnásteho storočia sa cez inú bránu vraciame do centra k Mariánskemu kostolu, najväčšiemu v Gdansku. Podobne ako v Elblagu je vyhliadka na jeho 105 m vysokej veži prístupná verejnosti. Tu sa však vyberá poplatok 2 eurá. Už len výstup na vežu tohto údajne najväčšieho tehlového kostola na svete je zaujímavý. Striedanie tehlových a drevených konštrukcií, či kopulí približuje atmosféru minulosti tejto stavby. Ešte krajší je však výhľad, ktorý trochu kazí zaujímavá gotická štruktúra veže. Vyhliadková plošina je totiž zasunutá medzi vyvýšené „striešky“, ktoré z troch strán prekrývali výhľad, takže človek sa musel pri fotení riadne natiahnuť. Nezabránilo to však pekným záberom na historické centrum. Najkrajší bol pohľad na Dlhý Trh so spomínanou budovou radnice a radom farebných tehlových renesančných budov. Rovnako pekný pohľad bol aj dopredu na bývalé sklady s vyhliadkovým kolesom, kde výhľadu nič nebránilo (ak nerátam drobné vežičky na priečelí kostola, ktoré pekne dopĺňali obraz.

Po pár záberoch sa vraciame do centra mesta, kde brázdime bočné uličky. Asi po hodine prehliadky kupujeme mapu a pokračujeme do ďalšieho cieľa, na kosu Hel.

Z Gdansku vyrážame po obchvate tzv. Trojmestia, čo je súmestie Gdansku, Gdyne a Sopotu. Asi po necelej hodine prichádzame do mesta Wladyslawowo, čo je východiskovým mestečkom na najsevernejšiu poľskú kosu (najsevernejší bod Poľska sa nachádza asi 10 km severne). Slnko začalo pomaly klesať nad obzor, preto sme začali hľadať ubytovanie. Ponuka bola bohatá, privát sa nachádzal takmer v každom druhom dome. Tak zvoníme v prvom. Domáci hneď chceli vedieť koľko nocí sa zdržíme. Po odpovedi, že len jednu sme dostali zamietavú odpoveď. S Mirom pozeráme po sebe a šťastie skúšame hneď v ďalšom dome. Situácia sa opakovala. Na tretí pokus sme s odretými ušami ubytovanie dostali. Hneď som sa pani domácej spýtal, prečo ubytovávanie turistov na jednu noc tu nie je tak populárne. Bolo nám to vysvetlené tak, že prezliekať periny a vymieňať posteľné prádlo sa im každý deň nechce. Zaujímavé. Ja si skôr myslím, že domáci uprednostňujú viacdňových turistov kvôli garancii vyššieho príjmu (však za štyri noci dostanú viac zlotých ako za jednu). Prijatím jednodňového riskujú, že im za 10 minút môže zazvoniť štvordňový, ktorého budú musieť odmietnuť, čím sa pripravia o vyšší zisk.

Po vybalení sa s nami dal do reči pán domáci, ktorý bol zvedavý odkiaľ sme a kam cestujeme. Po krátkej debate nám odporučil, aby sme na Hel teraz nejazdili kvôli možným zápcham, lebo všetci turisti sa budú na autách vracať na priváty. Miro bol však pevne rozhodnutý, že tam ideme teraz a hneď vytiahol mapu a poprosil domáceho, aby nám ukázal nejaké atrakcie v okolí. Hneď nám povedal o pieskových dunách vo vyše hodinu vzdialenom Slowinskom národnom parku. Tam som mal pre zmenu chuť ísť hneď ja. Hneď som bol upozornený, že park je už v tejto hodine uzavretý, tak sme hneď vyrazili na kosu. Katastrofické scenáre o doprave sa našťastie nepotvrdili, lebo väčšina turistov už bola zalezená v privátoch a reštauráciách, ktorých je na kose neúrekom. Po dvojprúdovke sme rýchlo prefrčali zalesneným polostrovom a po 35 km sme sa ocitli na východnom myse do osady Hel. Po zaparkovaní na platenom parkovisku sme sa vybrali do miestneho rybárskeho prístavu, z ktorého je výhľad na Gdanskú zátoku. Po pár záberoch pokračujeme pozdĺž pobrežia popri vojenskej základni smerom na východ. Popri pobreží vedie vyvýšený náučný chodník s náučnými tabulami. Okrem náučných tabúľ zahŕňa aj gumovú protišmykovú podlahu, čo má tú nevýhodu, že po pár krokoch sa človek nabije statickou elektrinou, ktorú vybije, keď sa oprie o kovové zábradlie, čo nemusí byť vždy príjemné. Príjemný je však pohľad na západ slnka, či večerné motívy plachetníc na Balte.

Na svoje si prídu aj milovníci vojenskej histórie. Hel má oddávna vojenský význam, čo dokladuje prítomnosť viacerých menších vojenských základní. Pobrežie lemuje množstvo starých vojenských bunkrov, či guľometných hniezd (alebo čo z nich ostalo). Obzvlášť zaujímavé sú vraky drevených lodí, ktoré slúžia dnes ako pamätníky. Mňa obzvlášť zaujala zaujímavá sieť úzkorozchodných železníc nachádzajúcich sa približne v strede polostrova. Pri ceste späť sme sa pri jednej zastavili a chvíľu sme išli pozdĺž nej až pokým nás nezastavila tabuľa upozorňujúca na vojenský objekt. Na priváte som sa z netu dozvedel, že sa jedná o trať na prepravu vojenskej techniky a munície do jednotlivých základní. Dnes na nej premávajú aj turistické vláčiky. Po pár záberoch sa vraciame do Wladyslawowa. Ešte na záver sme sa zastavili na večeru v jednej z dediniek, lebo naposledy sme jedli v komunistickej reštaurácii Elblagu a odvtedy ubehlo veľa času 🙂 V ponuke boli klasické poľské jedlá, ale vzhľadom na neskorú hodinu a skutočnosť, že sme obklopení morom sme si vybrali polievku z lososa. Bola výborná a chuťovo pripomínala niečo medzi ruskou soljankou a maďarským halaszle. Hel ma príjemne prekvapil, lebo na to, že sa jedná o jednu z najvýznamnejších poľských letných destinácií, pôsobí celkovo komorným dojmom a predsa sa tam človek nenudí.

Po príchode na privát sme deň zakončili pohárikom likéru pre našinca nie najvábnejším názvom Soplica. Našťastie s nosnými hlienmi nemá nič spoločné. Jedná sa o sladký likér s príchuťou lieskových orieškov. Chuťovo pripomína jednu našu orieškovú dobošku. Po naplánovaní zajtrajšieho programu sme sa pobrali spať, lebo na ďalší deň nás čaká príjazd do Ruska.