branork

Keď sa povie Východné Prusko, väčšine z nás príde na um ruská exkláva Kaliningrad zakliesnená medzi Poľskom a Litvou. Kaliningradská oblasť bola v časoch ZSSR strategickou baltickou námornou základňou, ktorá bola pre cudzincov uzavretá. Aj po rozpade Sovietskeho zväzu sa dlhú dobu bolo problém na určité miesta dostať. Dnes sa táto oblasť snaží prilákať turistov a má im čo ponúknuť. Východné Prusko ako bývalá nemecká provincia nezahŕňala len spomínanú ruskú exklávu, ale aj poľskú jazernú oblasť Mazury. Celá oblasť je bohatá nielen na prírodné krásy, ale hlavne bohatú kultúru formovanú jej pestrou históriou. Týmto lákadlám sme neodolali ani my a jedneho júnového dňa sme opäť v dvojčlennej zostave vyrazili smerom na sever.

Ešte pred odchodom sme si museli vybaviť turistické víza do Ruska. Aby sme sa vyhli zdĺhavým procedúram a návštevám inštitúcií, rozhodli sme sa za mierny poplatok využiť služby jedného z vízových centier, ktoré za nás náležité formality vybavilo. Keď sme víza mali nalepené v pasoch už nám nič nebránilo v ceste. Pre tranzit Poľskom sme sa aj na základe skúseností z návštevy Pobaltia rozhodli použiť cestu E77. Prvou chybou, čo sme sa dopustili bola, že sme si neaktualizovali mapy v GPS alebo aspoň nekúpili aktuálnu automapu Poľska. Vypomstilo sa nám to pred Varšavou. Naši severní susedia intenzívne budujú svoju cestnú sieť. Pri Varšave pribudlo niekoľko nových obchvatov a zjazdov, v dôsledku čoho sme poblúdili. Iróniou však bolo, že sme po troch rokoch od poslednej návštevy netrafili hlavný objazd a vošli sme do hlavného koridoru do centra mesta. Premávka bola našťastie relatívne plynulá, ale aj tak nás to stálo minimálne hodinu. Aspoň sme si pozreli stavebný ruch v meste. Na siluete finančnej štvrte pribudlo zopár mrakodrapov.

Po vyslobodení sa z obchvatových spárov Varšavy sme upustili od plánu pokračovať popri Visle na Toruň a zabočili sme rovno k Mazúrskym jazerám. Sen o návšteve Kopernikovho múzea sa teda rozplynul. Pri prejazde Mazovským vojvodstvom nás sprevádzal silný bočný vietor a spoločnosť nám robili popadané stromy po nedávnej búrke. K Mazúrskym jazerám sme dorazili podvečer za dažďa a uzimení sme hľadali ubytovanie. Všetky motely a priváty boli buď plne obsadené alebo zatvorené. Nakoniec sme úspech slávili až v Ostróde v jednom penzióne. Aj keď bolo už niečo po ôsmej večer, upustil som od zvyku neprejedať sa pred spaním a doprial som si poriadnu večeru o dvoch chodoch. Prvým bola krvavá polievka pripomínajúca náš ovar so sušenými čerešňami a haluškami, druhým pirohy plnené krúpami. Miro zase uprednostnil pstruha z blízkeho jazera.

Na druhý deň sa prebúdzame do síce slnečného rána, ale s prognózou nestáleho počasia. Po raňajkách vyrážame hľadať prvý cieľ našej cesty – Elblaský kanál.

Zbežné naplánovanie trasy v kombinácií s rýchlou výstavbou ciest v oblasti mala za následok opäť blúdenie v oblasti plnej lesov popretkávanou hustou sieťou vodných kanálov. Na Mazurách sa nachádza vyše 2000 jazier rôznej veľkosti. V minulosti, podobne ako dnes, neslúžili len ako zdroj obživy, ale zároveň aj ako dopravný koridor. Aby bola vodná doprava možná sú nevyhnutné kanály spájajúce jazerá. Jedným z najznámejších je práve už spomínaný Elblaský kanál, ktorý svojou dlĺžkou 80,5 km spája jazerá cez rieku Elblag s Vislianskym zálivom v Baltskom mori. Dnes je tento kanál unikátnou technickou pamiatkou a svedkom šikovného umu jeho strojcov. Medzi ústím rieky Elblag pri rovnomennom meste a jazerom Drużno je výškový rozdiel sto metrov (výška veže elblaskej katedrály). Väčšinou sa takýto problém rieši vybudovaním plavebných komôr aké sú napríklad v Augustove v juhovýchodnej oblasti jazier. Tu však geografické podmienky takéto riešenie vylučujú, kvôli vysokému prevýšeniu medzi jednotlivými kaskádami. Preto sa inžinier Georg Steenke inšpirovaný vodnou lanovkou na kanadských jazerách pustil do projektovania obdobného projektu aj tu. Medzi štyrmi kaskádami mali byť vybudované páry rovnobežných koľajových zvrškov o rozchode 3270 mm s dvoma závesnými vagónovými plošinami. Tie by za pomoci ťažných lán a hriadeľov na oboch koncoch dráhy boli ťahané súčasne vo vzájomne opačných smeroch pomocou gravitácie a parného stroja medzi oboma úrovňami. Na vagónových plošinách by sa takto prevážali lode. Je to podobný princíp ako pozemná lanovka v Tatrách na Hrebienku, s tým rozdielom, že vagóny na Mazurách sú lanami upevnené na oboch koncoch, pretože najvyššie miesto trate sa nenachádza v hornom jazere ale na násype nad nim. Tak sa začala realizácia tohto projektu v roku 1844 a bola dokončená v roku 1860. Na kanály sa nachádza celkovo päť takýchto „pozemných lanoviek“.

Asi po hodine blúdenia, pri ktorom sme si stihli pozrieť staré pruské dedinky s typickou tehlovou architektúrou obohatenú o modernú zástavbu s krikľavými fasádami sme nakoniec dorazili k zdvíhadlu Buczyniec. Okrem samotného technického diela je tu aj múzeum, v ktorom nám premietli krátky dokumentárny film o kanáli. Po prezretí expozície múzea sme sa išli pozrieť k vodnému dielu. Výletná loď, ktorá tu vozí turistov bola zatiaľ v nedohľadne a čakať na ňu sme si nemohli dovoliť, tak sme si pozreli zariadenia v statickej forme. Prevýšenie medzi jazerami bolo na krátku vzdialenosť vysoké. Ale predsa sa mechanizmus dal do pohybu, hoci bez lode. Bol to pútavý pohľad ako sa kovová vagónová plošina za dunenia neďalekej strojovne vnára do vôd horného jazera. Nie náhodou sa Elblaský kanál radí medzi sedem zázrakov Poľska.

Po pár záberoch nasadáme do auta a pokračujeme do mesta Elblag. Pri prejazde obchvatom mesta sa Elblag na prvý pohľad nelíši od ostatných miest. Typické panelákové sídliská „prehlušuje“ len veža gotickej Katedrály sv. Mikuláša. Pri vjazde do centra mesta sa nám už ukazuje iný Elblag: historický, vznešený. Vynovené historické centrum s typickými hanzovnými budovami s pastelovými fasádami v kombinácií s uvoľnenou víkendovou atmosférou vyvolávalo príjemné dojmy, ktoré boli narušované premenlivým počasím. Keď sme začínali exkurziu bolo krásne slnečno. Po prejdení popri katedrále k zdvíhaciemu mostu už výdatne pršalo. Rozdiel slabých 300 metrov. Od zdvíhacieho mosta, ktorý sa podobne ako väčšina ostatných v okolí zdvíha v presne stanovenú dobu je pekný výhľad na hlavné námestie a spomínanú katedrálu. Za dažďa sme rýchlo prebehli ku katedrále, kde sme sa schovali. Vo vchode katedrály sme si všimli ceduľu „Vyhliadka na vežu“. Viac nám nebolo treba a pustili sme sa do zdolávania schodov. Po pár metroch nás však zastavila červená páska. Vrátili sme sa dole a pýtali sme sa pracovníčky, v čom je problém. Tá na nás nechápavo pozrela a ukázala nám, aby sme to skúsili ešte raz. Tak sme to skúsili ešte raz a podarilo sa. Pri druhom pokuse sme si všimli, že chodby sú v tejto oblasti rozvetvené a bolo treba nájsť len tú pravú. Tak po zdolaní pár desiatok schodov sme sa zadychčaní ocitli na vyhliadkovej terase 97 m vysokej veže (to sme ešte netušili, že to nie je dnes naša posledná veža). Počasie sa medzitým opäť umúdrilo a naskytol sa nám nádherný výhľad. Sivé nebo v kombinácií so sýtozelenými parkami a historickou zástavbou mesta s prevažne tehlovými strechami, tak to bol pohľad na nezaplatenie. Po pár záberoch sme zišli opäť do vstupnej haly tohto kostola z 13. storočia. Trochu ma prekvapilo, že za výstup na vežu sa nevyberalo vstupné. V Talline a Gdaňsku bola cena dve eurá.

Po návšteve kostola sme sa ešte vybrali prezrieť si zvyšok starého mesta. Dopoludňajšie neustále premiestňovanie sa z miesta na miesto a hlavne „beh do vrchu v katedrále“ nám prebudil žalúdky. Rozmýšľali sme, že sa najeme v Gdansku, ale ceduľa s nápisom „Propaganda – restauracja w stylu PRL“ zmenila náš názor. Jednalo sa o reštauráciu v štýle komunistického Poľska, ktorá sa nachádzala v suteréne. Tešil som sa na typickú reštauráciu môjho ranného detstva, ale jednalo sa skôr o štýlovku. Na druhej strane sa majitelia snažili a niektoré prvky boli ako za budovateľských čias, ako napríklad typické obrusy alebo trojdecové sýto farebné malinovky v sklených fľaškách. Zaujímavé boli aj reprodukované socialistické plagáty, či staré fotografie s typickými výjavmi ako dlhý zástup ľudí čakajúcich pred stánkom na pivo. O nič menej zaujímavý nebol ani jedálny lístok s priam poetickými názvami jedál. Z tých najzaujímavejších spomeniem: komunistický pokus, cenzúra, bolševík, jedlo kulaka, bezpečnosť, fewex (poľská obdoba tuzexu) a iné. Mňa zaujali opäť pirohy, tentokrát pierogi PGR. Uprednostnil som ich pred pirohmi ZSSR, čo boli mäsové, narozdiel od mojich tvarohovo-špenátových. Pýtal som sa servírky, čo znamená skratka PGR. Spočiatku som si myslel, že je to nejaká krajina, ale ani ona mi nevedela povedať (akurát povedala, že sú plnené tvarohom a špenátom). Neskôr mi jeden pán povedal, že je to JRD. Zatiaľ čo si Miro pochutnával na jedle chlapa, čo bol rezeň s opekanými zemiakmi, ja som si čítal staré noviny, kde bolo niečo o súdruhoch Jaruzelskom a Brežnevovi.

Po zaujímavej gastro-kultúrnej vložke sme sa presunuli k ďalšej miestnej atrakcií – Trhovej bráne. Je to tehlová veža, ktorá slúži ako vyhliadková. Okrem vyhliadky je tam aj malá kaviarnička a informačné centrum. Z hornej vyhliadky je typický výhľad na staré mesto s katedrálou v pozadí. Po kúpení pár magnetiek a historickej reprodukovanej mapy sme sa vrátili k autu a pokračovali k ďalšiemu cieľu – Gdansku.