branork

Ako nadšenca železníc ma v kalendári železničnej nostalgie zaujala akcia prehliadky tunelov na nevybudovanej trati Slavošovce – Lubeník spojenou s jazdou historického motorového vozňa typu M 131 železničiarskou verejnosťou známeho pod prezývkou Hurvínek. Jazda motorovým vláčikom ma síce lákala, ale skoro ráno vstávať na vlak do Košíc (odkiaľ Hurvínek vychádzal) sa mi nechcelo, tak som zvolil pohodlnejšiu variantu a s kamarátom Mirom sme vyrazili z Ružomberka na aute.

M131 v stanici Slavošovce

Cesta autom ubiehala rýchlo a asi po vyše dvoch hodinách cesty sme sa ocitli na Gemeri. Hnedé tabule nás okrem jaskýň v neďalekom Slovenskom krase upozorňovali aj na náš cieľ cesty – Slavošovské tunely. Po príjazde do Slavošoviec nás na železničnom priecestí zastavilo červené svetlo a o necelú minútu sa popred nás prehnala nádherná vynovená červená súprava Gemerského expresu pozostávajúca z hnacieho voza M 131 a dvoch prípojných vozňov. Dobre načasované, akurát ma mrzelo, že sa mi kvôli okolitým stromom nepodarilo súpravu odfotiť. Druhá príležitosť sa naskytla o pár minút po príchode na miestnu železničnú stanicu, kde už prebiehal kultúrny program v plnom prúde. To malo za následok, že kvôli veľkému počtu návštevníkov obliehajúcim vlak bolo treba dlhšie hľadať miesto na fotenie. Ideálne miesto sa naskytlo z nákladnej rampy. Po pár „preľudnených“ záberoch, prejave starostu a za rytmu dychovky nás jeden z usporiadateľov informoval, že kto má záujem, môže sa zviezť v Hurvínku na zastávku Slavošovce – obec, odkiaľ sa bude pešo alebo na tatrovke pokračovať k tunelom, kde sa začne exkurzia.

Priepust v násype

Vstup do Slavošovského tunela

S Mirom sme nastúpili do auta a pokračovali na miesto. Pri spomínanej železničnej zastávke sme však nevedeli nájsť správnu odbočku k tunelom. Za rýchlej inštrukcie miestnej rodáčky sme za železničným priecestím prudko vystúpali do kopca po pár desiatkach metrov sa nám začali ukazovať prvé indície v podobe priepustu na zarastenom násype nedokončenej trate, ktorý rezal horizont. Asi po 200 m prichádzame ku kusu panelu slúžiaceho ako infotabuľa. Okrem faktu, že k prvému tunelu je to ešte 750 m sa dozvedáme aj fakty o jeho šírke, dĺžke a výške. Vychutnávanie peknej scenérie nám kazí prudký zápach kalov z miestnej papierne vyhodených na neďalekej menšej skládke. Po prekonaní posledného úseku sa ocitáme pri vstupe do tunela obklopeného oddychovým areálom pozostávajúcim z altánkov, pódia, náučných tabúľ, či atrakcií pre deti.

V Slavošovskom tunely

Z návštevníkov sme jednými s prvých a tak máme chvíľu príležitosť sledovať prípravy. Po pár minútach prichádza starosta a prvá várka návštevníkov na korbe tatrovky. Asi po trištvrte hodine už všetci netrpezlivo stojíme zoradení pred Slavošovským tunelom (alebo aj tunel pod Homôlkou). Po krátkych bezpečnostných a organizačných pokynoch schádzame po drevenom schodisku do tunela. Za pútavého výkladu jedného z pamätníkov výstavby si prezeráme interiér tunela. Okrem čistoty ma zaujala nádherná 6 m vysoká a 5 m široká klenba, ale aj betónové bloky oddelené úzkymi medzerami ústiacimi do väčšieho kanála pozdĺžne pretínajúceho tunel v celej jeho dĺžke 2400 m. Ich prítomnosť mi obzvlášťpripomínajú cyklisti (teleso trate slúži dnes ako cyklotrasa), ktorých bicykle sa v pravidelných intervaloch na nich natriasajú – dobrý test odpruženia 🙂

Pohľad zo Slavošovského tunela

Slavošovský tunel je najdlhší tunel na nevybudovanej trati Slavošovce – Chyžnianska Voda, ako jednej z troch projektovaných „gemerských spojok“. Po Viedenskej arbitráži (1938) muselo odstúpiť Slovensko svoje južné územia (10 390 km²) Maďarsku, čím vznikla na gemerských lokálkach zložitá situácia. Ich východiskové stanice (Plešivec, Rožňava) sa ocitli na maďarskom území a lokálky zostali izolované, čo komplikovalo dopravu (hlavne nákladnú do Slavošovských papierní). Prax bola taká, že vlak (napr. z Revúcej do Slavošoviec) prechádzajúci cez Maďarsko bol pri hraničnom vstupe zapečatený a v doprovode dvoch maďarských úradníkov prešiel Maďarskom, aby pri hraničnom výstupe bol opäť „odpečatený“ a pokračoval v jazde na Slovensku. Keď sa situácia medzi oboma krajinami nevyriešila navrhla vtedajšia slovenská vláda výstavbu troch prepojovacích tratí Zbojská – Revúca, Slavošovce – Chyžnianska Voda a Štítnik – Nižná Slaná, ktoré mali napojiť spomínané lokálky na vtedajšiu slovenskú železničnú sieť. Oficiálne práce na prvej spojke Zbojská – Revúca sa začali dňa 10.11. 1940 slávnostným otvorením v Tisovci. Práce však prebiehali dosť pomaly a aj po zásahoch Nemecka, ktoré tlačilo na zvýšenie priepustnosti hlavných tratí a výstavba spojok sa čoraz viac dostávala do úzadia. Posledný klinec do rakvy pre výstavbu znamenalo SNP. Po kapitulácii Maďarska boli anektované územia opäť navrátené Československu a dostavba spojok stratila zmysel a doprava sa vrátila na staro-nové trate. Po vzniku SR sa rokovalo o obnove dostavby tratí, ale investičné náklady vo výške 627 mil. Kčs a ročnej údržby 42 mil. Kčs sa od tejto myšlienky upustilo.

Vstup do Koprášskeho tunela

My zatiaľ ďalej pokračujeme exkurziou v tunely počúvanie výkladu si krátim snahou urobiť pár záberov. Akútny nedostatok svetla robí problém mojej zrkadlovke, ktorá má problém kvôli zaostreniu urobiť čo i len jeden záber. Našťastie roztrúsená skupina návštevníkov sa pomaly začína viac koncentrovať a svetlá z ich bateriek čiastočne riešia problém s mojím fotoaparátom a vznikajú prvé zábery. Po druhej zákrute (tunel je v tvare serpentíny kvôli prekonaniu výškového rozdielu) sa pred nami začína objavovať svetlo z druhej strany tunela. Dostatočne vymrznutí ešte prekonávame mláku pri portáli a zo zárezu vo svahu, ktorým mala železnica pokračovať ďalej, vychádzam drevenými schodíkmi. Na neďalekej besiedke pripravili organizátori v spolupráci so starostami okolitých obcí a primátorom mesta Jelšava posedenie pre návštevníkov, medzi ktorými spoznávam veľa známych tvárí zo železničných nostalgických akcií z celého Slovenska. Pri ovčom syre, žinčici, malinovkách, ale aj niečom ostrejšom (čo dobre padne na zahriatie po vyše dvojkilometrovom prechode chladným tunelom 🙂 ) sa okrem zaujímavých vecí o celej stavbe dozvedáme aj o menej veselých faktoch ako je nezamestnanosť v regióne. Práve projekt vybudovania náučnej trasy má pomôcť prilákať viac turistov do regiónu a pomôcť mu zlepšiť momentálnu situáciu, ktorá trápi aj ostatné regióny.

V Koprášskom tunely

Po krátkom občerstvení, kto má záujem môže pokračovať k druhému tunelu na tejto spojke – Koprášskemu. Ten sa nacházda o kúsok ďalej po turistickej značke. Cestou sa nám ponúka pohľad na obec Kopráš, ktorá dala tunelu meno. Po pár zákrutách prichádzame k portálu Koprášskeho tunela a zdiaľky sa nám naskytá trochu znepokojujúci pohľad na zamurovaný vstup do tunela. Sprievodca nás upokojuje a ubezpečuje nás, že v murovanej stene je dostatočne veľká diera pre vstup, o čom sme sa za krátky moment aj presvedčili. Po vstupe do tunela na nás zasvietilo svetlo z opačného vstupu. Tento tunel je oproti tomu Slavošovskému neporovnateľne kratší, má dĺžku len 245 m, ale má podobne krásnu klenbu ako jeho „väčší brat“.

Koprášsky viadukt

Najžiarivejšia hviezda trate sa nachádza hneď za tunelom. Je ňou 120 m dlhý a 36 m vysoký oceľovo-betónový Koprášsky (alebo aj Mníšanský) viadukt. Je tvorený jednou dlhou klenbou a pripomína menší viadukt pri Telgárte alebo Uľanský viadukt. Okrem toho, že je naozaj krásny, je z neho aj krásny výhľad nielen na magnezitové závody v Jelšave, ale aj na Magnezitové skaly týčiace sa nad magnezitovým lomom. Slnko prudko svieti a s Mirom sa vyberáme nafotiť viadukt zdola. Z južnej strany nám v tom bráni bohatá vegetácia, tak prechádzame na severnú stranu, kde z neďalekej pekne vykosenej lúky sa nám naskytá skutočne nádherný pohľad na viadukt pretínajúci dolinu. Trochu ma zamrzelo, že ním nikdy neprejde vlak a koľko prostriedkov a úsilia vyšlo nazmar. Po pár záberoch sa vraciame tou istou trasou. V Slavošovciach si ešte musím splniť povinnosť a nafotiť mašinky na stanici, ktoré som mal iba pre seba 🙂

Aj keď na trati nikdy neboli položené koľajnice a nikdy ňou neprešiel vlak, tak doprave predsa len slúži. Teleso trate je dnes cyklotrasou a okrem bicyklov slúži aj peším. Je vítanou skratkou pre ľudí z oboch strán kopca. Aj keď tunely nikdy neboli osvetlené reflektormi lokomotívy, sú osvetľované baterkami návštevníkov, ba dokonca sa tu konal aj koncert. To je len pár z mnohých malých satisfakcií. Napriek všetkému sú tunely a viadukt unikátnymi technickými pamiatkami, ktoré sa oplatí navštíviť kedykoľvek. Všetky spojky boli budované v ťažkých podmienkach a v ťažkom horskom teréne, čo im pridáva na zaujímavosti a ich návšteva poteší nielen nadšencov dopravy a architektúry, ale aj každého človeka, ktorý chce spoznať niečo nové, zaujímavé. Aj keď nakoniec zložitá politická situácia a záujmy iných im nedopriali plniť svoj účel, môžu pomôcť regiónu pri rozvoji cestovného ruchu. Preto ak budete mať možnosť alebo len cestu okolo a viac času, určite sa tu oplatí zastaviť sa.