branork

V Stepanakerte sa prebúdzame do horúceho rána a presúvame sa do jedálne hotela na raňajky. Po pár sústach chleba s mäkkým kaukazským syrom, omelete a pár dúškoch čaju vyrážame na prehliadku mesta. Tú začíname pri súsoší „My a naše hory“, pozostávajúceho z tvár staršieho muža a ženy z tufu, ktoré dokončil sochár Sargis Baghdasaryan v roku 1967. Súsošie symbolizuje ľudí Náhorného Karabachu (NK) žijúceho v horách. Je to jedna z ikonických stavieb krajiny. Po pár záberoch sa ponáhľame do mesta na Ministerstvo zahraničných vecí (MZV), aby sme vybavili víza. Debata na túto tému však nebola definitívne uzavretá, tak sme ešte debatovali počas nákupu potravín. Nakoniec sme sa však uzniesli na tom, že víza vybaviť treba, lebo hrozilo, že nás z arménskej hranice vrátia 50 km nazad do Stepanakertu. Vízový režim s Arménskom je trochu odlišný od výkladu prevádzkára – veterána. Pri vstupe z Arménska do NK kontroly nie sú, proste sa len prejde. Avšak pri opustení NK sa treba preukázať platným vízom, lebo bez neho krajinu nemožno opustiť. Je to pravdepodobne kvôli tomu, aby sa zabránilo prieniku z Azerbajdžanu do Arménska cez NK. Obe krajiny sú stále vo vojnovom stave.
Po príchode na MZV NK nám strážnik vydal akreditačné karty na vyplnenie. Okrem osobných údajov treba uviesť aj plánované miesta návštevy, účel návštevy, či nie ste členmi nejakej organizácie a pod. Rámček na fotku tam síce je, ale nikto ju nežiada. Procedúra prebehla rýchlo. Slavo ešte poprosil, či by nám víza nevydali formou samostatného dokladu namiesto pečiatky do pasu. Colník bez problémov vyhovel a mohli sme pokračovať ďalej. Tento postup sa oplatí ak plánujete návštevu Azerbajdžanu. Ak by vám totiž azerbajdžanskí colníci našli pečiatku NK v pase, tak vás do krajiny nepustia. Ak by vám zistili a dokázali návštevu NK na území Azerbajdžanu, tak máte isté väzenie, kvôli neoprávnenému vstupu na územie Azerbajdžanu. Baku považuje NK za svoje územie. Pri vybavovaní víz do Azerbajdžanu je toto jedna z otázok v žiadosti. Tu som si uvedomil paradoxnú situáciu, v ktorej som sa s partiou ocitol. Vlastne vstupom do NK sme sa de-jure stali personami non-grata na území krajiny (Azerbajdžanu, ktorému NK podľa medzinárodného práva patrí), v ktorej sme sa ocitli.
Po vybavení formalít sme sa vybrali navštíviť Múzeum NK. Po ceste si časť partie išla zameniť peniaze (ofiaciálnou menou je arménsky dram) do banky. So Slavom sme zatiaľ čakali na námestí, keď sa nám prihovoril starší pán. Ako sme si predtým všimli, každý ho úctivo pozdravil. Predstavil sa nám ako sovietsky veterán z Vietnamskej vojny. Nechcelo sa mi to veriť, ale okamžite nám ukázal vojenskú knižku, kde to stálo čierne na bielom, generál – poručík. Aj keď sa sovietske vojská výraznejšie nezapojili do konfliktu medzi vietnamskymi komunistickými silami a juhovietnamskou armádou, výrazne ich podporovali nielen materiálne, ale aj vo forme vojenských inštruktorov a poradcov. Tento pán bol pravdepodobne jedným z nich. Okrem iného nám prezradil, že pochádza z Gruzínska a chodí tu každý rok na dovolenku. My sme mu prezradili, že sme z „Česko-Slovenska“ a Slavo sa mu pochválil, že slúžil v „Čechoslovakijskej armiji“. Hneď sme si potriasli rukami a rozlúčili sme sa.
Menej príjemné už bolo hľadanie spomínaného múzea, ktoré sme našli asi po polhodine. Vstupné sa nevyberá a o prehliadku sa starajú dve sprievodkyne. Samozrejme, kto nemá záujem alebo čas môže si dať voľný okruh. Múzeum je malé, ale zároveň dostatočne veľké na to, aby sa tam zmestilo všetko dôležité o krajine. Sú tam exponáty z ranného osídlenia krajiny, z čias perzskych, arménskych, ale aj ruských. Okrem remeselných a umeleckých artefaktov sú tam aj technické. Po prehliadke smerujeme k autu na námestí vedľa reštaurácie, kde sme včera večerali. Z okna nám zakýva majiteľ. Po nástupe do auta smerujeme k Lačinskému koridoru. Cestou sa nám ponúkajú krásne panorámy na slnkom zaliaty Stepanakert, čo aj využívame. Táto cesta je v dobrom stave a odporúčam ju použiť ak chcete pohodlne navštíviť krajinu. Asi do hodiny sa ocitáme na hranici, kde nám colník kontroluje pasy a víza. Po rýchlej kontrole nám zaželá šťastnú cestu a my opäť nastupávame do kopca, kde sa nám ukazujú krásne panorámy karabašských hôr.
Po pár záberoch pokračujeme na Goris. Tesne pred ním nás zaujmú menšie skalné mestá, podobné ako naše Súľovské skaly. Štíhle skalné ihly zasadené v strmom kopci vyzerajú veľkolepo. To sa už ponáhľame k iným skalným útvarom – k megalitom pri Sisiane. Cestu nám spríjemňujú pastieri s kozami a ovcami, ktoré pekne blokujú dopravu. My sme to brali športovo, narozdiel od jedného miestneho, ktorý mal zrejme naponáhlo. Pri stáde zastalo auto s vlečkou na ktorej sedelo pár starších mužov. Jeden z nich náhle zoskočil dole a skoro zmlátil palicou mladého pastiera sediaceho na poníkovi. Čo ho tak vytočilo, neviem.
Po krátkom ovčom divadielku pokračujeme ďalej a po ľavej strane už vidno pohraničné hrebene s azerbajdžanským Nachičevanom (azerbajdžanská exkláva na juhozápade Arménska). Po pár desiatkach km sa nám v relatívne rýchlom čase darí nájsť sisianské megality. Nachádzajú sa asi pol kilometra od hlavnej cesty. Zorats Karer, ako sa toto miesto nazýva, je arménskou obdobou anglického Stonehenge z prelomu doby bronzovej a železnej. Slúžilo údajne ako kultovné miesto a zároveň ako kalendár. Svedčia o tom diery v jednotlivých megalitoch, cez ktoré prechádzal slnečný lúč. Kamene majú výšku od 0,5 do 3 m a rozkladajú sa na ploche 7 ha. Od originálov, ktoré pôsobia trochu chaoticky je neďaleko zrekonštruovaný kruhový kamenný kalendár, pripomínajúci známejší anglický náprotivok. Krásu kameňov zvýrazňuje krásne horské prostredie náhornej plošiny. Po pár fotkách nakupujeme suvenýri a pokračujeme na Jerevan. S myšlienkou, že tam dorazíme ešte toho dňa sme sa rýchlo rozlúčili.
Cesta cez hory bola zaujímavá, ale po čase začala byť celkovo monotónna. Cestu sme si spestrili akurát v motoreste, kde sme sa prvýkrát stretli s temperamentnou arménskou povahou. Po dlhej ceste sme zastavili pred motorestom-fastfoodom, kde tesne nad vchodom bola obrázková ponuka jedla. Ponuka bola lákavá, akurát chýbali cenovky. Temperamentná vedúca v najlepších rokoch nás privítala a hneď som sa jej spýtal na cenu. Hneď po mne vyletela, že čo hneď hovorím o peniazoch a vyzeralo, že sa ju to dotklo. Chvíľu sme všetci ostali neveriacky stáť, ale nakoniec som to zobral ako humor typický pre temperamentných ľudí. Keď sme sa usadili a objednali si, všimli sme si, že vedúca sa háda so svojou dcérou, ktorá začala byť tiež temperamentá. Tej to narozdiel od matky jej na kráse pridávalo:) Ako sme si tak krátili chvíľu sledovaním “rodinného divadielka” (ktoré si nikto z miestnych už nevšímal), dobehol Slavo, ktorý nám zreferoval debatu s dvoma miestnymi na tému “Akí sú Turci zlí”. Medzitým dobehla vedúca s jedlom a Mirovi hneď matersky naložila po rukách, keď si nimi kotroloval zápal na nohe. V reštaurácií sa to nepatrí. Škodoradostne sme v duchu zasmiali a pustili sa do jedla. Grilované mäso zabalené v tenkom arménskom chlebe nemalo chybu. Po zaplatení (cena nás našťastie neprekvapila) pokračujeme na západ.
Počasie sa umúdrilo a pred nami sa rozprestiera horúca stepná oblasť Vajots Dzor. Slnko sa pomaly dostalo nad horizont a začalo sa rituálne hľadanie ubytovania. Ešte predtým nás zajujala turistická tabula upozorňujúca na kostol Tanahati nad mestom. Je to kostol z 9. storočia, v ktorého blízkosti sa nachádza rozsiahlejší cintorín. Pri pohľade na západ sa pred nami v diaľke prvýkrát ukazuje biblický Ararat. Zapadajúce slnko, ktoré ho pekne osvetlilo nás núti vrátiť sa do Jegegnadzoru, kde relatívne rýchlo nachádzame ubytovanie na v rodinnom penzióniku. Pýtame sa na ubytovanie pre 5 ľudí. Pani domáca sa nachvíľu zamyslí a vzápätí nás pozve ďalej. Pri ukážke izby nám je chvíľkové zaváhanie jasné. Ubytovacie kapacity boli kvôli hosťom z Francúzska už obsadené, tak nás ubytovala priamo v ich dome. Po dlhej ceste sme vysmädli, tak sme si išli do miestneho obchodu dokúpiť proviant pre večerné posedenie. Čo nás v obchode prekvapilo boli nízke ceny alkoholu. Liter piva vyšiel na 1 Euro a trojdecovka vodky tiež. Všetci sme preklínali colné bariéry. Slavo si ako suvenýr odfotil ceny a po nákupe sme sa vrátili do penzionu, kde sme si posedeli príjemnom prostredí na dvore v altánku. Pani domáca sa spýtala či sme hladní. Poďakovali sme sa, ale ešte posilnení olovrantom z motorestu sme si vyžiadali len poháre. Ako tak popíjame, predsalen to pani domáca nevydržala a doniesla nám na tanieri opekané mäso s typickým chlebom, že k pivu sa to hodí. Arménska pohostinnosť je ukážková. Z altánku bolo cez malé okno vidno do kuchynky, kde sa matka z dcérami nezastavili počas celého večera. Život je tu ťažký a každý sa snaží uživiť sa ako sa dá. Po príjemnom posedení sme sa pobrali na spánok, na ďalší deň nás čaká Jerevan.