branork

Po doplnení zásob v prihraničnom Tašire pokračujeme do Spitaku. Toto 15-tisícové mesto je smutne preslávené zemetrasením, ktoré ho pred skoro tridsiatimi rokmi zrovnalo zo zemou. K zemetraseniu o sile 6,9 stupňa Richterovej škály (údaje o sile sa rôznia, niektoré uvádzajú aj silu 10 stupňov R.š.) došlo 15. decembra 1988 o 11:42 miestneho času, keď pri podzemných otrasoch v priebehu 30 sekúnd zrovnalo Spitak so zemou. Okrem Spitaku, ktoré bolo najbližšie k epicentru zemetrasenia, boli silne poškodené veľké mestá Leninakan (Gyumri) a Kirovakan (Vanadzor). Celkovo zasiahnuté bolo 40% arménskeho územia a vyžiadalo si 50-ticíc obetí a materiálne škody sa vyšplhali na 14 miliónov USD. Jedná sa o jedno z najväčších zaznamenaných zemetrasení v histórií a najväčšiu katastrofu v histórii ZSSR, ktorá predčila aj Černobyľ. Dokonca existujú názory, podľa ktorých sa hora Ararat pri ňom zdvihla o celý meter. Vtedajší prezident M. Gorbačov bol vtedy na návšteve USA, ktorú z dôvodu spomínaných udalostí prerušil, aby navštívil dotknuté územia. Rozsah tragédie bol tak zničujúci, že sovietska vláda prvýkrát v histórií požiadala o zahraničnú pomoc a pozvala zahraničných odborníkov a pracovníkov humanitárnej pomoci zo zahraničia (vrátane USA) do krajiny. Pri záchranných a odpratávacích prácach sa zistili obrovské nedostatky pri stavbe a konštrukcií budov, kedy sa šetrilo na materiáli. Oblasť totiž bola mylne označená ako oblasť málo náchylná na zemetrasenia. V dôsledku zemetrasenia boli štátne orgány nútené prehodnotiť stavebné postupy, ale aj organizáciu záchranných zložiek. Na dlhú dobu bola uzavretá aj jadrová elektráreň v Metsamore.
V súčasnosti aj vďaka zahraničnej pomoci bol Spitak opätovne vystavaný, síce na inom mieste ako pred zemetrasením. Mesto pôsobí pokojným a ospalým dojmom. Návštevníka okrem kostola Zmŕtvychvstania Pána zaujme aj centrálne námestie ozdobené obrovskými skulptúrami a kolonádami z červenej žuly s fontánou. Naše kroky však vedú trochu ďalej k neďalekému sídlisku, kde okrem nízkych bytoviek sa nachádzajú pamätníky na zemetrasenie. Pred štvorposchodovými panelákmi sa nachádzal trávnik so štýlovými lavičkami, na ktorých oddychovala miestna mládež. Na trávniku sa týčia pomníky obetiam zemetrasenia. Jedná sa o pamätníky v rôznych podobách, ktoré tam väčšinou vybudovali predstavitelia cudzích krajín. Najviac sa ma zaujal červený francúzsky a čierny čínsky pamätník. Po pár záberoch za silného dopoludňajšieho slnka nasadáme do auta a vyrážame smerom na Dilijan.
Po pár kilometroch prichádzame do tretieho najväčšieho mesta krajiny – Vanadzoru, ktorým však kvôli nedostatku času len prechádzame. V rýchlosti si všímame miestny trh a chemický kombinát, pri ktorom odbočujeme na cestu M8 a pomaly stúpame do hôr. Po príchode do Dilijanu si dávame krátku prestávku pri jazierku, v ktorom hrdo pláva párik labutí pod chatou s presklenou prednou fasádou. Dilijan je známym arménskym horským letoviskom presláveným svojou architektúrou. Zaujímavé dreveno-kamenné horské domčeky vidno už od cesty. Nielen domčeky, ale aj bohatá vegetácia a lesy ostro kontrastujú so stepnou arménskou krajinou, ktorú sme mali možnosť poznať doteraz. Aspoň na krátky čas som sa cítil ako na Slovensku. Po pár záberoch v peknom osviežujúcom prostredí pokračujeme v ceste ďalej. Cesta M 4 je v dobrom stave a pripomína našu cestu prvej triedy. V Arménsku podobne ako u nás platí na cestách objektívna zodpovednosť. Popri cestách sú inštalované kamery, ktoré snímajú ŠPZ auta a počítač porovnáva údaje v centrálnej databáze. Teda v prípade neuhradenia poplatku za užívanie ciest alebo priestupku (prekročenie rýchlosti), previnilec môže čakať, že ho zastavia pri najbližšej (alebo aj inej) policajnej stanici. Pri najhoršom pokutu zaplatí na hraniciach. Pokuty sú v Arménsku mastné a môžu sa vyšplhať až do výšky 1 milión Dramov (1800 Eur)! Na tento fakt nás upozorňovali Gruzínci, že v Arménsku sa policajti snažia každého „zdrať z kože“. Avšak pri spätnom pohľade na gruzínsky štýl jazdy nás to ani neprekvapilo. Disciplínovanosť arménskych vodičov je v porovnaní s tureckými a gruzínskymi neporovnateľne vyššia. Okrem hrozby vysokej pokuty a aj inej kultúry šoférovania, má na tom podiel aj nižší počet automobilov na cestách. Arménsko je chudobná krajina a vlastné auto si nemôže dovoliť každý.
To už stúpame po zákrutách do hôr. Za každou zákrutou zvykne stať predajca kukurice s veľkým hrncom na piecke. Každý sa snaží privyrobiť si ako sa dá. Po pár serpentínach vchádzame do tunela, na ktorého druhom konci sa začínajú ukazovať prvé siluety arménskeho mora – jazera Sevan, ktoré je naším ďalším cieľom. Najznámejšou turistickou atrakciou pri jazere je rovnomenný kláštor na Sevanskom ostrove. Názov Sevanský ostrov dnes už nezodpovedá realite, ale reflektuje zašlú slávu nielen ostrova, ale aj celého jazera. V 30-tych rokoch 20. soročia sa začala masívne odčerpávať voda z jazera za účelom zavlažovania polí a hydroenergetiky. To malo za následok dramatický pokles hladiny jazera o 20 metrov, čím sa z ostrova Sevan stal polostrov a zostal ním dodnes. Odčerpávanie vody bolo tak intenzívne, že hrozilo rozdelenie jazera na dva menšie. Na základe intervencie zo 60-tych rokov minulého storočia bola elektráreň premiestnená a pomocou 50 km dlhého tunela z rieky Arpa bola privádzaná voda, až bola hladina stabilizovaná na dnešnú úroveň. V súčasnosti má jazero rozlohu 1262 km² s priemernou hĺbkou 28 m a maximálnou 86 m. Nachádza sa v nadmorskej výške takmer 2000 m, čím sa zaraďuje medzi najvyššie položené horské jazerá.
Auto parkujeme na neďalekom parkovisku a vyrážame ku kláštornému komplexu. Kláštor pozostáva z dvoch kostolov Sv. Apoštolov a Sv. Matky Božej. História celého komplexu sa datuje do 9. storočia nášho letopočtu, kedy bol založený princeznou Mariam. Oba kostoly sú postavené v typickom arménskom štýle a patria medzi najnavštevovanejšie pamiatky krajiny. Okrem kláštora sa na ostrove nachádzajú aj pozostatky vojenskej základne, ktorá je dodnes oplotená. Nielen fotografi si prídu na svoje vďaka pekným výhľadom na jazero obklopené nádhernými kopcami Malého Kaukazu. Pre tých lenivejších turistov je tu možnosť okúpať sa na pieskovej pláži pod kláštorným vrchom, kde sa okrem iného nachádza mnoho reštaurácií, športovísk a hotelov. Kto má záujem, môže využiť plavbu loďou po jazere, či vyskúšať niečo z bohatej ponuky vodných športov. Pokročilá hodina nás opäť inšpirovala k nášmu „obľúbenému“ športu – hľadanie ubytovania. Po nákupe magnetiek na pamiatku v jednom zo stánkov, nasadáme do auta a vyrážame na cestu okolo jazera. Ponuka ubytovania je relatívne bohatá, len treba dôkladnejšie hľadať (opäť slabé značenie). Cena v lepších hoteloch vychádza na 20 Eur/osobu. Po pár pokusoch sme našli ubytovanie podľa nášho gusta. Bolo to v kempignovom komplexe pozostávajúceho z reštaurácie, v ktorej prebiehala svadobná hostina a menšej zástavbe výletných chatiek. Nášmu pohľadu neuniklo bojové vozidlo BMD. Prevádzkar sa dal s nami s radosťou do rečí a ochotne nám ponúkol ubytovanie v jednej z nich rovno na brehu jazera za bezkonkurenčnú cenu 8 Eur/osobu. Okamžite sme si tľapli a po ubytovaní sa v bungalove, kde nič potrebné nechýbalo sa časť partie vybrala k ďalšej ikonickej pamiatke – kláštoru Hayravank.
Po ceste lemujúcej jazero sme si okrem riešenia problému, kde nakúpime proviant na večer, všímali aj okolitú krajinu zaliatu zapadajúcim slnkom. Okrem množstva reštaurácií a pohostinstiev najrôznejšieho typu, ktoré rastú na pobreží ako huby po daždi nás zaujalo aj súsošie rodiny týčiace sa na kopci. Súsošie bolo súčasťou pamätníka obetiam vojny o Náhorný Karabach, ktorá vypukla medzi Arménskom a susedným Azerbajdžanom v roku 1988 a vyžiadala si tisíce obetí na oboch stranách (o tom v nasledujúcej kapitole). Súsošie pozostáva z matky, otca – vojaka držiaceho syna s krížom, ako symbolu budúcnosti v Arménsku (Arméni sú kresťania, Azeri moslimovia). Po pár záberoch nasadáme do auta a pokračujeme k Hayravanku.
Kláštor Hayravank pochádza z obdobia medzi 9 – 13. storočím a nachádza sa na vyvýšenine neďaleko rovnomennej dediny. Poloha pri Sevane s typickými arménskymi náhrobnými kameňmi, ktoré ho obklopujú z neho robia vyhľadávaný cieľ turistov. Po tradičnom zapálení sviečky za niekoho blízkeho som ešte šiel nafotiť okolie kláštora, kde sa mi ponúkla príjemná príležitosť pekného záberu. Miestna kráska sa nečakane ukázala medzi dvoma väčšími kameňmi a zapózovala pre svojho priateľa, ktorý sedel za jedným z nich. Mal som asi 2 sekundy na to, aby som stihol vytiahnuť fotoaparát a zmačknúť spúšť. Podarilo sa! A tak s pekným záberom na pamäťovej karte som sa pobral so zvyškom partie nakúpiť spomínaný proviant. Pri výjazde od kláštora sme si všimli aj negatívnu stránku opätovného vzostupu hladiny – zatopené základy rozostavaného hotela. Koordinácia súdruhov v minulosti opäť zlyhala.
Autom pokračujeme na juh po ceste H39 do univerzitného mesta Gavar. Cesta je v katastrofálnom stave plná jám a výtlkov. Ani pekné pohľady na okolitú prírodu nám na nálade nepridávajú. Nakoniec prichádzame do mesta, kde v najbližšom magazíne nakupujeme zásoby – pivo a legendárny arménsky koňak. Obe komodity majú rovnaký názov – Ararat. Po celodennej jazde dostávame hlad, tak hľadáme reštauráciu. Na prieskum jedinej, ktorú sme našli sme poslali Ľuba, ale ten svojimi slovami zhodnotil, že „hygienicky nevyhovuje“, tak sme sa vrátili späť k Sevanu, kde nám jedna padla do oka. Bola postavená v hrazdenom štýle (nie však v saskom ako poznáme z našich končín, ale v orientálnom) tesne nad jazerom. Po zaparkovaní nás privítal čašník a po kladnej odpovedi na otázku či ešte varia (už bolo tesne pred 22:00) mu Ľubo podal ruku na znamenie, že ho to teší a usadili sme sa v štýlovej reštaurácii. V komornej atmosfére sme si hneď objednali pivo. V ponuke bola aj miestna špecialita – sevanský pstruh, vyskytujúci sa len v Sevanskom jazere, ktorému neodolala Danka s Mirom. Ja som sa ryby jesť nenaučil, tak som uprednostil kraba zavinutého v ceste a Ľubo arménsky šašlik. Okrem toho ma v menu zaujal aj vývar z konského chvosta, ale čakať 40 minút na jeho prípravu sa mi už nechcelo. Samozrejme v žiadom jedle nechýbala „zázračná bylina“ – koriander. Kto si na túto bylinu nezvykne, ako ja, tak má na Kaukaze „gastronomickú smolu“, lebo je súčasťou väčšiny pokrmov.
Po skvelej večeri sa vraciame do bungalovu, kde nás už čaká Slavo. Hneď sa nám pochválil, ako sa fajne vykúpal v jazere a že sa rozprával s prevádzkarom. Ten mu prezdradil, že obrnené vozidlo BMD stojace v kempe vedľa Antonova je z vojny o Náhorný Karabach, v ktorej bojoval. V Arménsku sú spomienky na spomínanú vojnu stále živé a veterána z nej stretnete na každom kroku. Po sprche a „likvidácii“ proviantu sme sa pobrali spať, lebo na druhý deň nás čakal opäť náročný deň – návšteva Náhorného Karabachu.