branork

V Patara Dmanisi sa opäť prebúdzame do slnečného rána a v nádeji na teplú sprchu vchádzam do kúpeľne. Otočením páky v smere na teplú vodu sa všetky nádeje rozplývajú, tak si dávam studenú. Za výdatného spevu sa rýchlo balím do osušky a budím ostatných. Po rýchlom pobalení batožiny ešte čakáme na Slava, ktorý z kapacitných dôvodov prenocoval u majiteľkiných príbuzných niekde v dedine. S Mirom sa vyberáme obzrieť dedinu, ktorá pôsobí celkovo zanedbaným dojmom. Pri prechádzke ospalou dedinou stretávame Slava, ktorý nám hneď referuje poznatky svojho hostiteľa o Arménsku. Okrem toho, že tam chýbajú lesy si treba dávať pozor na policajtov, ktorí sa snažia každého ošklbať. S pozitívnym vyhľadom sa vraciame na privát a lúčime sa s pani domácou. Ešte pred odjazdom si musíme splniť jednu povinnosť a navštíviť kláštor nachádzajúci sa nad dedinou. Po príjazde pred bránu zisťujeme, že je zatvorený. V domienke, že je prázdny preliezame múr a fotíme si ho. Okrem zrúcanín sa tam nachádza aj zachovaná časť, z ktorej vyniká kostol. Ako tak fotíme blízky kaňon, Slavo nás upozorní na prítomného mnícha. Trápny pocit. Slavo sa mu prihovára, či môžeme s niečím pomôcť. Monach nielen, že sa na nás nenahneval, ale dokonca nás pozval dnu. Niečo nám povysvetľoval ohľadom kláštora a medzitým hodil rybičkám do akvária zopár vločiek. Po srdečnej debate sme sa rozlúčili a pokračovali na Gogavan.
Medzinárodná cesta E117 spájajúca ruské Mineralnije Vody s Jerevanom v tomto úseku vyzerá katastrofálne. Okrem havarijnému stavu asfaltu a úzkej šírke v jednotlivých úsekoch je tak naklonená, že pripomína pretekársku dráhu.
Nakoniec však v poriadku prichádzame k hraničnému prechodu. Kontrola na gruzínskej strane je rýchla, iná situácia nastáva na arménskej strane. Najprv nás čaká pasová kontrola, ktorú vykonávajú mladí colníci. Trochu ma prekvapí, že namiesto ruštiny používali angličtinu, ale nevadí. Po rýchlej pasovej kontrole prichádzame k druhej rampe, kde si Mira ako šoféra a Slava ako tlmočníka povolajú do vedľajšej unimobunky na skoro hodinu. Náš zvyšok partie zatiaľ čaká až Ľubo dostane nápad pofotiť si colnicu. Po mojom upozornení, že to nie je zrovna ideálny nápad sa spýtal colníka, či môže. Ten s tým na počudovanie nemal problém a Ľubo začal cvakať. V tom z unimobunky vyšiel starší colník nápadne pripomínajúci ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova (ktorý má zhodou okolností arménske korene) a hneď sa pýta, že čo to má znamenať. Podriadený mu vysvetlil, že mu dovolil a starší colník nám začal vysvetľovať, že colnica sa má prerábať (asi sa hanbil). Prezdradil nám, že na zablatenej ceste, na ktorej momentálne stojíme budú stáť tri pruhy pre výjazd a vedľa budú tiež tri pruhy pre vjazd. Vstupné stanovisko kontroly z arménskej strany som si nevšimol, lebo kvôli polohe colnice vo svahu sa nachádza asi tri metre nižšie. Po krátkom výklade sa opäť vrátil do unimobunky, nad ktorou veselo viala arménska trikolóra.
Po pár desiatkach minút sa vracajú Slavo s Mirom, ktorí mali pestrejšiu debatu. Najprv im bolo povedané, že je treba uhradiť poistenie za auto, lebo Arménsko zelenú kartu neuznáva a poplatok za cestu. To by nebol problém, keby sme mali pri sebe Dramy (arménska mena). Kartou sa platiť nedalo a na Doláre colník povedal, že sú to bezcenné zdrapy papiera a Eurá mu tiež nevoňali. Hrozila situácia, že jeden z nás bude musieť ísť na taxíku zmeniť peniaze do Taširu a vrátiť sa späť, čo by spôsobilo veľké zdržanie. Preto pri vstupe do Arménska si treba zmeniť Eurá na Dramy. Po dlhom naliehaní colník nakoniec akceptoval Eurá, ale ešte bolo potrebné vyrátať kurz. Na mape z domu som poznačil aktuálny kurz podľa NBS, ale colník na to povedal, že iný kurz je v Európe a iný v Arménsku. Na to volal niekde do centrály, alebo banky. Našťastie rozdiel bol minimálny a cena poplatku za cesty vyšla na cca 47 Eur. Slavo mu chcel dávať 5-eurové bankovky, ale to odmietol. Tak sme sa mu dali 50-eurovku – a teda 3 € tringelt, čo značne urýchlilo vybavenie 🙂 Po podaní 50 eurovej bankovky ju ešte colník chvíľu skúmal (takú zrejme ešte nevidel, ale ubezpečili sme ho, že sú to peniaze, ktoré sa používajú u nás v „Česko-Slovensku“) a nakoniec dal Mirovi podpísať zopár dokumentov, samozrejme v arménčine, teda Miro nevedel čo podpisuje (a má z toho hrôzu dodnes). Celú kopu podpísaných papierov si zobral colník k sebe a nechal nám len jeden. Poistka sa vyriešila tak, že iný colník zavolal do Taširu do poisťovne a objednal nás tam, že si to máme hneď vybaviť. Cez hranicu už vraj na aute prešli Belgičania, Taliani a a už videl aj Nemcov a Francúzov. No Čechov a Slovákov ešte nie. Aspoň vtedy, keď on mal službu. V družnej debate pri vypisovaní papierov sa nám colník pochválil, že už bol v Československu na dovolenke. Poznal Prahu, Brno, Bratislavu a Františkove Lázne, že sa mu páčilo. Podla mňa bol skôr u nás na vojne. Na to mu Slavo povedal, že tak isto chceme spoznať aj my Arménsko. Na to sme dostali na posledný papier veľkú okrúhlu pečiatku a otvorili nám rampu a mohli sme fičať ďalej.
Po prekročení hranice sa naplnila predpoveď, že lesov v Armnénsku niet. Gruzínske lesy vystriedali sýtozelené pasienky a v pozadí sa začali ukazovať prvé hory. Po pár príhraničných záberoch sme ešte zakývali deťom – pastierom cez dolinu na stráň protiľahlého kopca a po ceste plnej výmoľov sme pokračovali do Taširu.
Po príjazde do mesta sme auto odparkovali v centre vedľa modernej budovy nákupného centra, ktorá kontrastovala s okolitými budovami sovietskeho typu a opäť sme vzbudili pozornosť miestnych. Ak sme v Gruzínsku boli hviezdami, tak tu sme boli superstar 🙂 A hneď sa dal s nami do reči jeden starší pán, ktorého zaujala truhlica na streche nášho auta. Myslel si, že je to loďka. Keď sme mu všetci vysvetlili, že je to na batožinu, tak iba stále s pohľadom vynálezcu s čerstvým nápadom v hlave na ňu pozeral. My sme si museli splniť ešte povinnosť zaplatiť poistku za auto. Miestni nám ochotne poradili a v neďalekej budove sme to začali vybavovať. Milá poisťováčka začala nahadzovať informácie do počítača a pomedzi to kanceláriu začali navštevovať aj iní klienti a zamestnanci, aby sa s nami porozprávali. Obzvlášť ma zaujal jeden chlap pripomínajúci bývalého iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadinedžáda, ktorého jedna z prvých otázok bola, či žijú u nás Turci. Už som vedel, že hrozí plamenný výklad. Ľubo mu však „hrdelným“ gestom vysvetlil, že nakoniec sme ich „donútili našu krajinu opustiť po bitke pri Viedni (1683)“ a miestnemu sa na tvári vyčaril výraz spokojnosti a pocitu zadosťučinenia. Sutočnosť, že naši predkovia v spomínanej vojne možno pozabíjali aj pár jeho predkov slúžiacich v osmanských vojskách bolo už vedľajšie.
Arménsko-turecké vzťahy sú už vyše sto rokov na bode mrazu kvôli Genocíde Arménov Turkami na začiatku minulého storočia. Počas prvej svetovej vojny boli osmanskí Arméni pod zámienkou kolaborácie s cárskym Ruskom násilne presídlovaní z východných provincií do táborov v sýrskom Aleppo. Väčšina transport neprežila a tí čo prežili boli zavedení do sýrskej púšte, kde boli systematicky masakrovaní. Po prvej svetovej vojne boli hlavní aktéri v neprítomnosti osmanským súdom odsúdení na trest smrti v neprítomnosti za zločin proti ľudskosti. Nakoniec boli v exile vypátraní a vzápätí zabití arménskymi atentátnikmi. Táto trestná výprava bola pomenovaná operáciou Nemesis (podľa gréckej bohyne odplaty). Najznámejší incident sa odohral v Berlíne v máji 1921, kedy bol na ulici zastrelený strelou do hlavy Talaat Paša (osmanský minister vnútra) atentátnikom Soghomonom Tehlirianom. Nemecký súd atentátnika aj vzhľadom na spomínané udalosti v Sýrii omilostil. Dodnes sa vedú medzi Tureckom a Arménskom spory o to, či sa jednalo o genocídu. Arméni tvrdia, že sa jednalo, Turci tvrdia, že to bol zločin proti ľudskosti, nie genocída. V 70. rokoch minulého storočia vznikla teroristická organizácia ASALA, ktorá sa snažila atentátmi prinútiť Turkov genocídu uznať, ale po zavraždení asi tridsiatich tureckých diplomatov svoje aktivity pozastavila, lebo to vrhalo zlé svetlo na uznanie genocídy ostatnými krajinami. Arménsko, narozdiel od susedného Gruzínska sa kvôli konfliktom v minulosti (hlavne tomu o Náhorný Karabach s Azerbajdžanom) dostalo do akejsi izolácie, keď Turecko a Azerbajdžan uzavreli hranice, čo obmedzuje možnosti obchodovania. Arménsko má spojenie so svetom buď cez Irán na juhu alebo Gruzínsko na severe. Narozdiel od svojich post-sovietskych susedov, ktorý sa snažia zbližovať so Západom, tak pre Arménsko je silne naviazané na Rusko, čo je spôsobené aj históriou, keď sa po obsadení východnej časti Arménska (dnešné územie Arménskej republiky) cárskym Ruskom začala krajina vyvíjať ako Jerevanská gubernia, kde mali Arméni najviac autonómie a poslúžila ako základ moderného Arménska.
Po zaplatení poplatku 10 Dolárov (Doláre sme použili preto, aby sme sa ich zbavili a bolo to cez ne lacnejšie) za poistku si ideme zmeniť peniaze do zmenárne a následne ideme na obed. Reštaurácia sa nachádza v nákupnom centre, kde si vyberáme z ponuky. Zaujala ma krémová polievka spas a ako druhé opekané mäso. Polievka bola prinesená relatívne rýchlo, mala krémový základ, v ktorom plávali krúpy a dochucovala ju silná aromatická bylina (ktorá nás bude sprevádzať počas celého pobytu v krajine). Za pár minút doniesla čašníčka jedlo aj pre Danku a Ľuba. Po príchode Mira so Slavom, ktorí ešte niečo hľadali po meste sa začali problémy. Letargická čašníčka totálne stratila orientáciu a poplietla objednávky. Slavo svoju pizzu nevidel vôbec a ja som namiesto opekaného mäsa dostal Slavovu pizzu (Slavo si objednal inú ako som ja dostal). Danka nás povzbudila k reklamácií, sledujúc rastúcu letargiu čašníčky som neriskoval, že sa na mojom tanieri znovu objaví niečo, čo som si neobjednal (a možno ani nie je v menu) a kolegiálne som sa o pizzu rozdelil so Slavom. Aspoň, že pivo nepoplietla.
Po dokúpení zásob v supermarkete sme sa pobrali k autu. Pri ňom sme sa s Mirom zahľadeli na ŠPZ aj my na napadlo nám, že modrý pásik by mohol domácich zaujímať aj z iného dôvodu. Podobne ako krajiny EU aj krajiny usilujúce sa o vstup si zvyknú dávať modrý pásik na značku. Jednou z takých krajín je aj Turecko (ktoré na ňom síce nemá hviezdy, ale zdiaľky to nevidno). Vzhľadom na spomínané udalosti spred 100 rokov sa teoreticky mohlo stať, že nejaká horkokrvná miestna duša sa nám minimálne na laku auta mohla „podpísať“. Našťastie nič také sa nestalo a po rozlúčení sa s miestnymi okolostojacimi, ktorí majú s našim kamarátom Slavom spoločné to, že sa dávajú radi s hocikým do reči 🙂 nastupujeme do auta a pokračujem k ďalšiemu cieľu – mestu Spitak a Sevanskému jazeru.