V Mcchete sa prebúdzame do slnečného rána a po zbalení kufrov si dávame raňajky, pri ktorých nám robia spoločnosť domáci. Vzhľadom na to, že je deň parlamentných volieb, tak okrem tradičných tém sa preberá aj politika, resp. geopolitika. Teda nepreberali sa voľby, ale bolestivá téma Abchádzsko a Južné Osetsko. Obe autonómne republiky síce formálne patria Gruzínsku, ale plnú kontrolu nad nimi má susedné Rusko, ktoré tam má umiestnené mierové jednotky od roku 1992 (na základe dohody s Gruzínskom). V roku 2008 sa Gruzínsko snažilo obnoviť kontrolu nad oboma autonómnymi republikami a vyslalo tam svoje vojská. Ruské jednotky útok nieležne odrazili, ale prenikli na gruzínske územie a obsadili mesto Gori (odkiaľ sa po podpise mierovej zmluvy následne stiahli). Konflikt Gruzínsku nijako nepomohol, ba dokonca ešte viac oslabil jeho postavenie v oboch autonómnych republikách. Toto Gruzínci berú ako obrovskú krivdu. Pocit krivdy sa niesol počas celej debaty medzi pánom domácim a Slavom, ktorá nakoniec vyvrcholila tým, že nám prezradil taktický plán: „Najprv počkáme na ďalší ozbrojený konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach. My vrámci toho nabehneme do Abchádzska a Osetska so samopalmi a urobíme tam konečne poriadok“. Všetci (aj pani domáca) sme to zobrali športovo, akurát Miro keby nemal plné ústa omelety, tak asi vybuchne od smiechu.
Aj keď nám sa to zdalo možno komické, v skutočnosti je to veľmi smutné a do istej miery to odzrkadľuje súčasnú „kaukazskú povahu“. Zlá ekonomická situácia má za následok, že krivdy z minulosti sa dostávajú do popredia hodnôt miestnych obyvateľov, na úkor vzájomnej spolupráce a rozvoja regiónu. Najhoršie sa to prejavuje v susednom Arménsku, ale o tom v ďalšej kapitole. Debata sa našťastie z rusko-gruzínskych vzťahov obracia k príjemnejšej téme, vzťahom gruzínsko-slovenským. Predmetom debaty bol spoločný film Rača, láska moja. Je to film na vinársku tématiku, lebo víno je jednou z vecí, ktoré máme s Gruzínskom spoločné. Dve dediny s rovnakým názvom začnú medzi sebou spolupracovať v oblasti pestovania viniča a nezaobišlo sa to bez romance medzi Slovenkou a Gruzíncom. Naši hostitelia pri názve filmu okamžite ožili a hneď mali lepší obraz odkiaľ pochádzame. Aj napriek veľkému záujmu sme museli srdečnú debatu ukončiť a posunúť sa k ďalšiemu cieľu – k chrámu Džvari, nachádzajúceho sa nad mestom. Po tradičnej fotografii s domácimi, ktorí nám ešte prezradili, že ich príbuzní žijú na Morave sa Slavo ponúkol, že ich navštívi a osobne odovzdá pozdrav. Domáci sa potešili a na kúsku papiera mu dali adresu.
Z Mcchety vychádzame na diaľnicu a po pár kilometroch odbočujeme do kopca k chrámu. Auto parkujeme pod stromom moruše, z ktorej s ostatnými návštevníkmi koštujeme biele plody, inak nazývané aj drevené maliny. Od koštovky sa presúvame k chrámu zo 6. storočia. Vstupné sa podobne ako pri väčšine pamiatok nevyberá. Prvé, čo návštevníka upúta je nádherný výhľad na mesto Mccheta na sútoku riek Mtkvari a Aragvi. Interiéru dominuje veľký drevený kríž (ktorý dal meno chrámu). Po pár fotkách a tradičného zapálenia sviečky pokračujeme k hlavnému cieľu dňa – do hlavného mesta Tbilisi.
Po vjazde do hlavného mesta sa snažíme nájsť železničnú stanicu. Po pár omyloch sa nám to v relatívne krátkom čase darí a v zápätí hľadáme vstup do metra. Vzhľadom na problémy s parkovaním a už spomínanú povahu gruzínskych vodičov je lepšie spoznávať mesto metrom. Metro v Tbilisi funguje tak, že si zakúpite kartu a nabijete kredit a pri turnikete aj za asistencie zamestnancov metra si kúpite lístok (nielen pre seba, ale aj spolucestujúcich). Naša cesta metrom je krátka a vystupujeme na druhej zastávke „Námestie Slobody“. Odtiaľ sa presúvame do neďalekého Puškinovho parku odkiaľ je pekný výhľad na spomínané námestie, v ktorého strede sa týči 35 metrov vysoký Pamätník slobody v podobe žulového obelisku, na vrchole ktorého sa nachádza zlatá skulptúra sv. Juraja (patróna Gruzínska) ako zabíja draka. Námestie je obklopené neoklasickými a modernými budovami, z ktorých vyniká budova mestskej rady. Slnko pripeká čoraz viac a v zákryte stromov Puškinovho parku v informačnom centre zisťujeme adresu nášho veľvyslanectva. Nezvyčajný nápad navštíviť novootvorené veľvyslanectvo sa zrodil v hlavách Slava a Mira, ktorí ako dôvod uviedli, že by sa to patrilo pozrieť. Po získaní informácií sme sa ešte odfotili pod sochou Puškina, vedľa ktorej sa nachádza štýlová bronzová fontána. Naše ďalšie kroky smerujú do starého mesta, kde sa nachádzajú staré orientálne domy. Pôsobia celkom zanedbaným dojmom a trocha pripomínajú chudinskú štvrť, ale na romantike to rozhodne neuberá. Úzke uličky s nízkymi budovami s balkónikmi tesne nad hlavou, ktorým nechýba bohatá ornamentálna výzdoba by určite pri návšteve Tbilisi nemala zostať opovrhnutá. Po pár záberoch, keď nás hostia z neďalekej terasy pomýlili s Nemcami, prechádzame popod historické hradby a ocitáme sa na brehu rieky Mtkvari, kde pri súsoší tanečníkov tancujúcich dokola rozmýšľame, kam ďalej. Slavo sa rozhodol pre návštevu centra mesta, ktorému dominuje Kostol sv. Trojice a pevnosť, ku ktorej sa dá dostať na lanovke. Zvyšok partie sme sa rozhodli ísť k vysielaču, ku ktorému vedie pozemná lanovka. Že to v danej chvíli nebol najlepší nápad sme zistili za pár minút.
Po príchode k údolnej stanici lanovky som chcel kúpiť lístok, ale predavačka mi neverbálne niečo naznačovala. Medzitým sa pred budovou zhromaždil väčší počet mužov v oblekoch s vysielačkami. Ako tak nechápavo pozeráme, tak jeden zo spomínaných mužov – ochrankár nám lámavou angličtinou prezradil, že za 40 minút príde premiér na lanovke, že mu je ľúto, ale musíme počkať. Tak sklamaní sme išli do neďalekej krčmy na pivo. Obojstranná chabá znalosť angličtiny sa nám vypomstila po 40 minútach, kedy som prišiel na to, že premiér nepríde lanovkou zhora nadol, ale že len príde navštíviť vysielač. Zrazu pred budovou zastala limuzína a v obklopení ochranky z nej nevyšiel len gruzínsky premiér, ale aj náš európsky – José Manuel Barroso. Rýchlo tasíme fotoaparáty, ale okrem ochranky sa nám toho veľa odfotiť nepodarilo. Sklamaní a mierne vytočení sa vyberáme hľadať naše veľvyslanectvo. Metrom sa vezieme na stanicu Marjanišvili, kde podľa mapy získanej v infocentre ako poklad hľadáme veľvyslanectvo. Prvý problém bol, že dotyčnú adresu sa nám nedarilo nájsť. Aspoň sme pri blúdení natrafili na stánok, kde sme si dali miestne vyprážané pečivo – prirôžky plnené mäsom. Po kalorickej nádielke a asi hodine hľadania sme adresu našli. Háčik bol v tom, že sa jednalo (ako inak) o slovinskú ambasádu. Nálada bola na bode mrazu, tak sme sa presunuli späť na hlavnú stanicu, kde sme sa mali stretnúť so Slavom.
Na stanici som počas čakania na Slava mal možnosť venovať sa môjmu koníčku – foteniu vlakov. Okrem pár ruských dízlov a odstavených vagónov, tam najväčšou hviezdou bol československý „čmeliak“, ktorý s gruzínskou vlajkou vpredu a vzadu posunoval. To už volá Slavo, že je na mieste. Po zvítaní sa nám ukázal nádherné zábery z centra a pri jeho otázke ako sme sa mali my, sme len smutne pozreli po sebe. Slavo však nelenil a zistil skutočnú adresu veľvyslanectva. To sa už trápime v premávke hlavného mesta, kde odbočujeme do štvrte s úzkymi uličkami. Okrem toho, že sa nám to opäť nedarí nájsť, tak sa kľukatíme úzkymi uličkami a čakáme, ktorý dom sa na laku auta ako prvý „podpíše“. Nakoniec Slavo išiel na peší prieskum a po 10-tich minútach sa vrátil s radostnou novinou, že ambasádu našiel. Po prekľukatení sa cez posledný úsek úzkych uličiek, keď asistoval aj malý miestny „džigit“ parkujeme pred veľkou budovou, ktorej pred ktorou hrdo vanie nielen vlajka EU, ale aj tá naša slovenská. Prebiehajúce voľby a návšteva predsedu Európskej komisie mala za následok, že pán veľvyslanec mal pracovné povinnosti a nemohol nás prijať. Prijala nás pani Mgr. Dana Kurišová, ktorá na veľvyslanectve pracuje ako hospodárka, čím sa jej chcem touto cestou poďakovať. Po bezpečnostnej kontrole nás zaviedla na „kúsok Slovenska“, ktorý sa zatiaľ nachádza len v jednej kancelárií. V budúcnosti sa plánuje rozšíriť pôsobnosť aj o susedné štáty Arménsko a Azerbajdžan (zatiaľ ich zastupuje naše veľvyslanectvo v Moskve). Okrem pár praktických informácií, ktoré nám pani hospodárka poskytla, nám prezradila, že sme prví Slováci – turisti, ktorých stretla, že sem pricestovali na vlastnom aute. Turisti sem väčšinou cestujú lietadlom. Po príjemnom rozhovore sme sa ešte na pamiatku všetci spolu odfotili a pokračovali sme do Arménska.
Opustiť mesto sme sa rozhodli v tom najhoršom čase, keď sa všetci vracali z práce domov. Cesty boli plné a neskoré zaradenie sa do správneho pruhu spôsobilo, že sme sa dostali na opačný výjazd z mesta ako sme chceli. Rozhodli sme sa preto do mesta nevracať a obísť ho obchvatom. Však obchvaty zvyknú bývať kvalitné. Omyl! Východný obchvat bol v rekonštrukcií, tak sme jazdili po prašnej ceste plnej výtlkov. Okrem nadávania sme si jazdu krátili aj sledovaním okolitej prírody, ktorá pozostávala zo krásne zelenej stepi, ktorú často prerušovali zlomy. Región Kaukazu je seizmicky veľmi aktívny a zemetrasenia nie sú výnimočné. Nakoniec pri prvej križovatke uvažujeme, či pokračovať obchvatom (už po normálnej ceste) na juh alebo odbočiť do mesta a tak pokračovať. Nakoniec sme sa rozhodli vrátiť do Tbilisi, lebo to bola rýchlejšia alternatíva a po pár kilometroch sme sa ocitli na tej istej križovatke, kde sme zle odbočili. Z auta sme v rýchlosti pofotili atrakcie, ktoré sme nestihli pozrieť ako Most priateľstva, kaňon, či starú pevnosť.
Pri výjazde z mesta odbočujeme na Patara Dmanisi v mylnej predstave, že do Arménska prejdeme cez Alaverdi. Keď sme si svoj omyl uvedomili, tak sme boli už ďaleko. Kláštor v Alaverdi ostáva v pláne nabudúce. Po ceste sme si dali pauzu pri minerálnych prameňoch Rachisubari, kde sme sa osviežili miestnou minerálkou a začali sme intenzívne rozmýšľať kde budeme spať. Nakoniec sme to potiahli skoro na hranice, kde sme sa v miestnej policajnej stanici službukonajúceho opýtali na ubytovanie. Možnosť rozložiť stan v záhrade policajnej stanici okamžite zamietol, ale poradil nám, že v neďalekej obci Patara Dmanisi je privát. Relatívne rýchlo sa nám ho podarilo nájsť a po ubytovaní v mierne sparťanských podmienkach (bez teplej vody s vybitými oknami na izbe) nám pani domáca prezradila, že pracovala ako učiteľka nemčiny, tak som si aj trochu pošprechoval. Po vybalení sa sme si ešte stihli kúpiť pivo (pani domáca prevádzkuje aj obecný obchod), ktoré bolo po záruke (hlavne v odľahlejších častiach si na potraviny treba dať pozor) sme sa pobrali spať. Na druhý deň na nás čakal prejazd do Arménska.
Aký je ten svet malý, tak oni majú ...
Nechápem, prečo sa rozčuľuješ, ...
Pocuj Lado, ty si fakt expert na vsetko ...
Takže v pravom pruhu zásadne nejazdiť... ...
Šoférovanie v Tbilisi: Pravidlá ...
Celá debata | RSS tejto debaty