branork

V Kutaisi sa prebúdzame do daždivého rána. Po raňajkách za výdatného dažďa nasadáme do auta a pokračujeme smerom na východ. Nádrž je takmer prázdna, preto treba natankovať. Z rutinnej operácie sa zrazu stáva obrovský problém. Tankovacie pištole majú v Gruzínsku užší priemer ako tie európske, čo spôsobuje, že bezpečnostný systém ju nedovolí zasunúťdo nádrže. Chvíľu rozmýšľame ako to vyriešiť, ale nakoniec najvýhodnejšia možnosť bola zasunúť pištoľ pokiaľ sa dá a veľmi pomaly tankovať.
Po natankovaní pokračujeme cez horské priesmyky na Gori. Počasie sa pomaly umúdruje a okrem pekných horských scenérií si popri ceste všímame aj mnoho stánkov. Spočiatku to boli najmä predajcovia typickej keramiky z červenej pálenej hliny, neskôr zase tradičného chleba. Tradičná keramika je pekný suvenír a láka nás kúpiť zopár kúskov. Medzi najviac predávané artikle patria malé misky a keramické rohy. Pred sebou máme ešte cestu do Arménska, tak aby sme to zbytočne neprevážali, rozhodli sme sa kúpiť ich pri ceste späť, ktorú sme však absolvovali inou trasou, tak keramika ostala v stánkoch. Typickému chlebu sme však už neodolali a zjedli sme ho len tak na sucho. To už schádzame z hôr a pred nami sa ukazuje náš prvý cieľ cesty – mesto Gori. Okrem známej pevnosti, ktorej pozostatky sa týčia nad ním je toto mesto známe ako rodisko Josifa Vissarionoviča Džugašviliho, známeho pod pseudonymom Stalin.
Do Gori odbočujeme z hlavnej cesty a kvôli zorientovaniu sa zastavujeme pred budovou kde sa usilovne promenáduje ozbrojený strážnik. V mape sa snažíme nájsť centrum mesta, ale nedarí sa nám. Medzitým k nám prišiel spomínaný strážnik a vysvetľuje nám, že tu nesmieme stáť. Pri tej príležitosti sa ho pýtame na cestu a on nám rukou ukazuje smer. Po príchode do mesta si všímame miestny trh, ktorý pôsobí dosť zanedbaným dojmom. Po druhej strane na kopci sa vypína obrovská zrúcanina pevnosti. Parkujeme pri tržnici a Slavo pre istotu dáva miestnemu pár Lari, aby postrážil auto. My smerujeme k miestnej pevnosti týčiacej sa nad mestom. Prvá zmienka o pevnosti je z 13. storočia. Jej účelom bolo strážiť strategickú obchodnú cestu. Počas svojej histórie sa dostala do perzskych, osmanských a nakoniec ruských rúk. Dnešnú podobu získala v 17. storočí a bola zničená zemetrasením v roku 1920. Dá sa k nej dostať kameňmi vydláždeným chodníkom, z ktorého sa ukazujú pekné výhľady na historické centrum mesta, ktorému dominuje miestna katedrála s nádvorím. Pekný výhľad je aj smerom nahor, kde sa z múrov pevnosti začína ukazovať vchod s typickým orientálnym oblúkom. Nádvorie pevnosti je trochu fádne a okrem prekrásnych okolitých múrov ho ešte „skrášľuje“ presklená policajná unimobunka s vetrami ošľahanou štátnou vlajkou. Policajti v nej dozerajú na poriadok a bezpečnosť návštevníkov, ktorí si návštevu spestrujú postávaním na hradbách, čo v prípade pádu na nesprávnu stranu bude isto smrteľné. V takomto prípade službukonajúci taktne upozorní návštevníka, aby si vychutnával pohľad na mesto z bezpečia nádvoria, nie múrov. Výhľad na mesto je odtiaľto úžasný nakoľko je v centre mesta. Obzvlášť pekný je na historické centrum mesta, ktorému dominuje okrem spomínanej katedrály aj ďalšia atrakcia – Stalinovo múzeum.
Z pevnosti schádzame po tom istom chodníčku a do mesta prechádzame cez zrekonštruovanú historickú štvrť s typickými dvojposchodovými orientálnymi domčekmi, ktoré sú poprepletané dlaždenými uličkami. Po pár metroch sa pred nami okrem štýlového pohľadu na pevnosť ukazuje aj námestie s obrovskou budovou v pozadí. Je ňou Múzeum J. V. Stalina. Múzeum pozostáva z niekoľkých expozícií. Okrem tej vnútornej v hlavnej budove sa tam nachádza aj vonkajšia pozostávajúca z diplomatického železničného vagóna a rodného domu. Po zakúpení lístkov v hlavnej budove nám sprievodca ukázal Stalinov rodný dom nachádzajúci sa pred hlavnou budovou múzea chránený stavbou v antickom štýle pripomínajúcou aténsky Partenón na Akropole. Rodný dom je zrekonštruovaný a pozostáva z dvoch miestností. Jednou je skromne zariadená pamätná izba, druhá má hospodársky charakter (nachádza sa v nej asi sklad). O čosi lepši zariadený je šesťnápravový osobný vagón, v ktorom Stalin cestoval po zahraničných cestách a konferenciách. Okrem kuchyne, splálne a elektrocentrály zahŕňa aj kúpeľnu a pracovňu.
Teraz sa už presúvame do hlavnej budovy múzea, kde návštevníka upúta bohatá orientálna výzdoba. Expozícia pozostáva okrem dobových fotografií a kníh najmä z osobných vecí generalissima. Okrem osobnej uniformy, či šachových figuriek je tu aj množstvo zahraničných darov. Z vtedajších československých možno spomenúť dve porcelánové vázy a taniere. Zaujímavým artefaktom je aj posmrtná maska, či zrekonštruovaná miestnosť na vypočúvanie väzňov nachádzajúca sa na prízemí múzea. Po prehliadke múzea si dávame obed v jednej z reštaurácií, kde si objednávame gruzínske národné jedlo – šašlík (kaukazský špíz), ktorý mal rád aj Stalin.
Po výdatnom obede pokračujeme po betónovej diaľnici k ďaľšiemu cieľu – historickému mestu Mccheta. Tesne pred mestom nás „víta“ pevnosť Bebristikhe, z ktorej je pekný výhľad na mesto s jej tromi kláštormi. Po pár záberoch nasadáme do auta a smerujeme k prvému z nich. Je ním kláštor Samtavro. Kláštorný komplex bol vybudovaný ibérskym kráľom Mirianom III. (ktorý je tu aj pochovaný) v 4 storočí a prestvaný bol v 11. storočí. Pozostáva z kostola Premenenia Pána a ženského kláštora Sv. Kristíny. Klášor patrí medzi najväčšie pútnické miesta v krajine, čo si zasluhuje úctu minimálne v podobe, že návštevník by nemal vstupovať do kostola v krátkych nohaviciach, ale miestni si na to už moc nepotrpia. Po zapálení tenkej sviečky za niekoho blízkeho a kúpení ikony, pokračujeme ďalej do hôr. V horách nad mestom sa nachádza mnoho malých kostolíkov. Medzi najznámejšie patrí kostol Kaloubani, ku ktorému vedie štrková cesta. Tesne pod ním je parkovisko a ďalej pokračujeme pešo. Okrem pekného výhľadu do údolia, najmä na miestnu železničnú stanicu nás udivuje aj silný vietor. Kostolík je zavretý, tak po pár fotkách sa vraciame naspäť.
Čas opäť pokročil a večerné lúče pekne osvetľujúce toto historické mesto s jeho kláštormi nám prezrádza, že treba hľadať ubytovanie. Dopravná situácia v centre je komplikovaná a v úzkych uličkách (s častými slepými uličkami a jednosmerkami) sa človek ťažko orientuje. Situáciu komplikuje aj hustá premávka podporovaná agitárormi na autách, ktorí vytvárajú kolóny. Nakoniec sme si pri prejazde zaregistrovali hotel v centre a na najbližšom parkovisku parkujeme auto a ideme zistiť možnosti ubytovania. Na zvonček domáci nereagujú, našťastie rodinná známa idúca okolo na nich zakričí do záhrady. Domáca pani nás srdečne príjme a ukazuje nám izby. Cena vychádza na 12 Eur/osobu, tak ideme po zvyšok partie a po zhodení batohov ideme na návštevu historického centra. Dominantou je ďalší kláštor Svetitskhoveli s obrovskou katedrálou uprostred. Kláštor pochádza tiež z o 4. storočia, kedy tu bol vybudovaný kostol. V 10. storočí bola prestavená architektom Arsakidzem spomínaná katedrála a dlhú dobu slúžila ako korunovačné miesto gruzínskych kráľov. Mccheta bola totiž dlhú dobu hlavným mestom krajiny. Dnes je sídlom arcibiskupa z Mcchety a Tbilisi, ktorý je zároveň patriarchom miestnych katolíkov. Podobne ako všetky kláštory v meste je zapísaný do UNESCO. My sme mali pri návšteve problém, lebo sme prišli neskoro a miestny monach (mních) nás taktne poslal von. Stihol som urobiť aspoň pár záberov námestia.
Mccheta však okrem nádherných sakrálnych stavieb ponúka aj krásne historické centrum pozostávajúce z nízkych dvojposchodových budov v typickom kaukazskom štýle, ktoré pôsobia s okolitými horami v pozadí malebne. Pokojnú idylku (ako aj celú návštevu krajiny) trochu komplikovala vrcholiaca politická kampaň pred parlamentnými, takže na námestiach bolo veselo. Inak to nebolo ani v Mcchete, kde jeden z kandidátov obklopený sympatizantami rečnil. My sme sa zatiaľ prechádzali uličkami, kde sme opäť trochu budili pozornosť, ale už nie takú ako v príhraničnej oblasti. Najviac sa mi páčilo námestie v okolí kláštorných múrov Sveitskhoveli, ktoré boli pekne osvetlené. Námestiu dominuje veža nad vstupnou bránou do kláštora, kde vo večernom svetle pekne vidno silueta zvonov. Hneď oproti stojí budova múzea a informačného strediska v antickom štýle. Pekný pohľad z úzkych uličiek je na katedrálu Zahesi – Džvari, týčiacu sa nad mestom (tá je na programe zajtra). Námestie sa postupne vyľudňuje a my po nákupe v miestom supermarkete sa vraciame na hotel.
V hoteli (alebo skôr v rodinnom penzióniku) si na chodbe z nakúpených zásob robíme malý banket. Pani domáca nám priniesla nakrájaný miestny syr (dosť pripomína náš ovčí, akurát má silnejšiu chuť a je viac nasolený), tak sme ju ponúkli koňakom a pripila si s nami. O pár minút neskôr prišiel aj pán domáci, ktorý sa srdečne dal s nami do reči a ponúkol nám vodku vlastnej výroby. Nechceli sme byť všeteční, ale uraziť sme nechceli ani naše chuťové bunky, ani pána domáceho. Pojem vodka sa tu neberie ako u nás, že je to čistý destilát z obilnín alebo zemiakov, ale skôr ako pálenka. Neskôr aj povedal, že je to šnaps. S domácim syrom bol vynikájúci (aj v kombinácií s už pár vypitými pohárikmi miestneho koňaku). Medzitým sa prišli ubytovať ďalší hostia, ktorých reč sa nám zdala známa. Boli to Poliaci, ale boli strohí a do debaty sa s nami moc nedávali (ráno sme sa dozvedeli, že to bola rodina poľského diplomata). My sme ešte hodinu posedeli a potom sme sa pobrali spať, lebo na druhý deň nás čakal náročný deň v Tbilisi.