branork

Pri cestovaní vlakom zo Žiliny do Ostravy nikomu neunikne stanica Český Těšín umiestnená priamo v centre mesta obklopená historickými budovami. Pre našinca je toto sliezske mesto známe svojimi trhmi konajúcimi sa na druhom brehu rieky Olše alebo z piesní speváka Jarka Nohavicu. Český Těšín však ponúka návštevníkovi viac ako len trhy. Čo ho robí výnimočným je jeho historický odkaz, stelesnený v rieke Olši, ktorá ho rozdeľuje na dve časti. Nielen na pravý a ľavý breh, ale na českú a poľskú časť.Do konca prvej svetovej vojny bolo Těšín jedno mesto nachádzajúce sa v rakúskej časti Rakúsko-Uhorska. Po vojne sa rieka Olše stala hranicou medzi obnoveným Poľskom a vznikajúcim Československom (ČSR). V priebehu medzivojnového obdobia sa viedli početné spory medzi oboma krajinami o územie na ľavom brehu rieky pričlenenú k ČSR za územia na Orave a Spiši. Hneď v roku 1919 vypukla sedemdenná vojna, ktorá skončila československým víťazstvom. Hranica bola definitívne ustálená až v roku 1958 vzájomnou zmluvou medzi oboma štátmi.

Práve skutočnosť mesta rozdeleného medzi dve krajiny sa stala inšpiráciou pre návštevu tohto mesta. A tak jedného januárového dňa s bratom a kamarátom Mišom sme vlakom vyrazili z Ružomberka do Žiliny, kde sme prestúpili do žltého vlaku RegioJet, ktorým sme pokračovali do Českého Těšína. Kultúra cestovania u súkromného prepravcu bola neporovnateľne vyššej úrovni. Asi po hodine jazdy vystupujeme v stanici Český Těšín. Po pár záberoch vlakov vyrážame na prehliadku mesta. Po Hlavnej tříde cvakajúc farebné historické budovy sa približujeme k hraničnému mostu, spoza ktorého sa ukazuje historické centrum Ciezsyna (poľského Těšína). Po prekročení hranice ma neprekvapil ten typický pocit z prekročenia poľskej hranice, kedy sa človek cíti ako v inom svete. Má to na svedomí spoločná minulosť, keď mesto ešte nebolo rozdelené. Naše prvé kroky vedú ku klasicistickému loveckému zámku z druhej polovice 19. storočia, ktorý dal vybudovať Karol Habsburský na mieste starého Piastovského zámku. Z pôvodného zámku sa zachovala Piastovská veža a Rotunda sv. Mikuláša z 11. storočia na hradnom kopci (nachádza sa aj na bankovke 20 Zlotých), z ktorého je pekný výhľad na oba Těšíny. Okrem spomínaných pamiatok sa možno prejsť aj v zámockom parku.

Po krátkej prehliadke exteriéru zámku nepokračujeme do historického centra, ale k železničnému mostu. Ako prechádzame po brehu Olše, po jednej strane súvislo vedie úzky drevom obložený kanál. Chvíľu rozmýšľame nad jeho významom, ale vzápätí nám vysvetlenie ponúka náš čuch. Spočiatku sme cítili zemiaky varené v šupke, neskôr som nachvíľu zacítil jačmenný kvas (dejavu na výlety z Ukrajiny) a nakoniec sme všetci s nadšením vykríkli“ „Pivo!“. Z opačnej strany na úpätí Zámockého vrchu sa nachádza pivovar fungujúci od roku 1846. Skôr ako si dáme pivo nás ešte čaká fotenie železničného hraničného mosta. Z čias nedávno minulých sa zachovala kontrolná veža ponad trať. Vlak na naše sklamanie nešiel, tak pokračujeme k priemyselnej štvrti. Objektov na fotenie v tejto časti bolo málo, tak smerujeme po opačnej strane Zámockého vrchu smerom do historického centra.

Tesne pri železničnom vstupe do miestneho energetického závodu ma upútala nízka priemyselná budova s tabuľkou, na ktorej stálo, že v miestnej budove bolo depo miestnej električky. V Těšíne fungovala električková doprava v rokoch 1911 – 1921 a s dĺžkou 1800 m patrila medzi najkratšie v monarchii. Rozchod bol 1000 mm a spájala železničnú stanicu s centrom, pri zámku sa nachádzala jediná výhybka. Vozový park pozostával zo štyroch vozov, z toho jeden slúžil ako náhradný. Prevádzka sa skončila v roku 1921, kedy mesto bolo rozdelené. Prehliadka pokračuje popri železničnej trati smerom na stanicu v Cieszyne. Po pár minútach na ňu prichádzame. Oproti tej na českej strane je neporovnateľne menšia a uzavretá kvôli rekonštrukcii. Ochranný plot tvorený stĺpmi z drevených hranolov, na ktoré bol namotaný ostnatý drôt pripomínal v mrazivom predpoludní Sibír. Na opustenom nástupisku stojí zmodernizovaný motorový vozeň SA 109. Po chabej železničnej sérii pokračujeme do historického jadra.

Po schodoch a vzápätí ulicou stúpame k Rynku. Hneď za prvou zákrutou sa pred nami objavuje Kostol Bonifrátov. Historické jadro ma prekvapilo veľkým počtom secesných a klasicistických budov. Centrom historického jadra je Rynek – hlavné námestie, ktorému dominuje trojposchodová budova radnice s vysokou vežou. Hneď vedľa stojí biela budova hotela U hnedého jeleňa, pripomínajúca lovecký kaštieľ. V strede námestia sa nachádza fontána so sochou sv. Floriána. Od Rynku k Habsburskému loveckému zámku vedie dlhá ulica Gleboka, na ktorej si všímame zaujímavú zmes architektonických štýlov a cítiť tu značný nemecký vplyv. Po nepretržitej prehliadke sme vysmädli a spomenuli si na zámocký pivovar a rozhodli sme sa miestne pivo ochutnať. Pohostinestiev sa nachádza v meste síce dosť, ale logo miestneho piva sme videli vzácne a keď sme aj nejaké videli, tak krčma bola ešte zatvorená. Nakoniec sa nám jedno podarilo nájsť, ale do otvorenia chýbalo 20 minút. Využili sme ich na prehliadku bočných uličiek. Úzke uličky a oblúkové brány mi pripomínajú Rakúsko. Do reality ma však dostáva neupravená fasáda domov. Na druhej strane však im to pridáva na autenticite a romantike. Času do otvorenia pohostinstva ešte dosť, tak sa vraciame na Gleboku a pokračujeme k zámku. Ako ulica klesá oproti sa čoraz viac vypína Piastovská veža. Nachvíľu si zaspomínam na Vilnius, kde sa z podobnej uličky moja pozornosť upierala na Gediminasovu vežu. Po príchode na rázcestie pred zámkom nás upútala hnedá tabuľa upozorňujúca na ďalšiu těšínsku atrakciu – Těšínske Benátky. Chvíľu rozmýšľame, čo to môže byť, no kanál vedúci do pivovaru nám dáva indíciu. Hneď zabočujeme do uličky a pred nami sa ukazuje zástavba prízemných domčekov, ktorých úzke balkóny prevísajú nad spomínaným kanálom. S historickými lampami a kamennou dlažbou pôsobí ulička romanticky a útulne. Pre nadšencov techniky je tu turbína so stavidlom. Po pár zaujímavých záberoch po schodíkoch opäť stúpame do historického centra, tentokrát z juhozápadnej strany a ocitáme sa pri Múzeu Tešínskeho Sliezska (ako sa zvykne táto oblasť nazývať). Hodinky nás informujú, že pohostinstvo je otvorené, tak sa cez uličky presúvame späť k historickej budove miestneho divadla, pri ktorej sa krčmička nachádza. Pri vstupe do nej ma zaujala fasáda steny, na ktorej sú výstrižky z novín z obdobia minimálne 50 rokov. Pri popíjaní miestneho piva sme sa okrem rozhovoru mohli niečo dočítať aj o súdruhoch Gomulkowi alebo Jaruzelskom.

Po krátkom osviežení sa vraciame na českú stranu. Na hraničnom moste dávame pár fotiek priamo na hraničnej čiare, odkiaľ sa presúvame na Námestie ČSA, čo je centrum Českého Těšína. Český Těšín je oproti svojmu poľskému náprotivku chudobnejší o kultúrne pamiatky. Za čias spoločného mesta sa tu nachádzala priemyselná štvrť Saská Kupa a rozvoj tejto časti nastal až vybudovaním Košicko-bohumínskej železnice. Napriek pričleneniu mesta k ČSR si mesto zanechalo veľa poľských čŕt. Okrem toho, že tu žije silná poľská menšina (Český Těšín je centrom poľskej menšiny v ČR), sídli tu väčšina poľských menšinových organizácií a aj názvy ulíc sú uvádzané dvojjazyčne.

Námestiu dominuje budova radnice z roku 1929. Po pár záberoch námestia pociťujeme hlad (poľské pivo poslúžilo ako dobrý aperitív) a hľadáme vhodnú reštauráciu. Chybou, ktorej sme sa dopustili je, že sme si nezmenili peniaze na české. Spoliehali sme sa, že ak miestni nebudú akceptovať Eurá (čo by v pohraničnom meste mohli), tak bude možné platiť bankomatovou kartou. Toto podcenenie situácie nám predĺžilo hľadanie vhodného stravovacieho zariadenia. Nakoniec sme ho našli oproti stanici, kde nám personál Eurá akceptoval bez problémov. Po segedínskom guláši a sviečkovej nám ostalo ešte 1,5 hodiny času do odchodu vlaku. Brat s Mišom ostali na stanici fotiť vlaky, ja som si dal krátky okruh po meste. Z českotěšínskych pamiatok stojí za zmienku rímsko-katolícky kostol nachádzajúci sa na Masarykových sadoch. Cez leto dobre poslúži na odpočinok park pri rieke Olše, z ktorého je pekný výhľad na poľskú stranu. Pred hraničným mostom na Hlavnej tříde sa nachádza kaviareň Avion, interiérovo vybavená v retroštýle. Architektúra prvej polovice minulého storočia je pre Český Těšín typická a jej milovníci si tu určite prídu na svoje. Po krátkej prehliadke a posedení v staničnom bufete, ktorý pripomína časy nedávno minulé, nastupujeme do vlaku a vraciame sa späť na Slovensko.

Aj keď vstupom do Schengenu rieka Olše prestala byť „železnou oponou“ medzi oboma mestami, obyvatelia z oboch brehov si ešte stále hľadajú cestu k sebe. Dlhé roky vzájomného odlúčenia a možno aj pocitu historickej krivdy majú za následok určitú formu vzájomnej nedôvery. Na druhej strane však badať, že aj keď mestá na oboch brehoch síce žijú vlastnými životmi, pomaly sa čoraz viac ukazujú snahy o vzájomné zblíženie. Aj keď legendárnu těšínsku električku sa už sotva podarí obnoviť, túžba obyvateľov v čo najväčšej miere nadviazať na zašlú slávu jedného Těšína a získať z nej čo najviac je evidentná. Těšínčanom z oboch brehov Olše prajem všetko dobré v rozvíjaní vzájomnej spolupráce a návštevníkom príjemný zážitok.