branork

Po prebudení sa v hoteli vo Feodózii, následnom zaplatení a obdržaní balíka propagačných letákov priamo od pani majiteľky sadáme do auta a vyrážame smerom do Jalty. Pri nahadzovaní batožiny do kufra som zistil, že moja karimatka bola darovaná sovietskemu ľudu, teda že som ju zabudol na pláži. Po opustení mesta pokračujeme po R 29 smerom na južné pobrežie. Po pár km cesta prekonáva východné výbežky Krymských hôr a začína sa pekne kľukatiť. Pomaly sa začínajú ukazovať prvé pekné horské scenérie pozostávajúce zo zaujímavo tvarovaných skalných štítov obrastených prevažne borovicovými lesmi. Fotozastávky si dávame skoro pri každej vyhliadke. Cesta je vo dobrom stave ako sa na letovisko patrí. Našim pohľadom neunikol zakrivený skalný štít pripomínajúci náš Kriváň, ktorý dominoval šíremu horizontu. Stúpania a následné klesania ponúkajú rôzne motívy prímorskej krajiny. Táto oblasť je známa aj svojimi vinicami, ktoré pekne dotvárajú krajinu.

Prvý zaujímavejší morský motív sa nám naskytol pri mestečku Maloričenskje, ktorému dominuje zaujímavo postavený Kostol sv. Mikuláša, ktorý nápadne pripomína maják. Hneď za ním sa nachádza vyhliadka pripomínajúca svojou konštrukciou starú loď. Na jej stožiari viala vlajka s modrým odrejským krížom, čo vlajkou ruského námorníctva. Ruský vplyv je na Kryme značný. Okrem väčšinového ruského obyvateľstva o tom svedčia aj ruské námorné základne. Krym bol až za Chruščovovej vlády pričlenený k Ukrajine, ale pre Rusko má strategický význam, preto má dnes status autonómnej oblasti. Po krátkej prehliadke kostola a zapálení sviečky prichádza čas desiaty. Tú si dávame v neďalekom stánku, kde nám učarovali pirôžky (vďačné menu raňajok). Predávačka sa nám ospravedlnila a požiadala nás o chviľku strpenia, že treba pripraviť cesto. Čakanie na to, kým cesto vykysne sme si krátili popíjaním kvasu, ktorý ponúkali naraz traja súkromníci. Kvas a pirôžky sú tradičným obľúbeným rýchlym občerstvením v krajinách bývalého ZSSR. Po dopečení som sa do pirôžka nadšene zahryzol až horúci olej mi vyšplechol na kraťasy. Rozčuľovať v takýto krásny deň som nemal v pláne, tak po občerstvení pokračujeme do Alušty.

Alušta je kúpeľné mesto na trolejbusovej trase medzi Simferopoľom a Jaltou. Áno, na trolejbusovej. S touto krymskou zaujímavosťou som sa mal možnosť zoznámiť pri inej návšteve, kde sme na juh cestovali cez Simferopoľ, kde sa trolejbusová linka začína. Pri výjazde z metropoly Krymu sme si všimli, že trolej za mestom nekončí, ale pokračuje až k moru do Alušty. To je však len zastávka a troleje vedú až do Jalty. S celkovou dĺžkou 86 km je najdlhšou trolejbusovou trasou na svete. S jej výstavbou sa začalo v roku 1959 a prvý trolejbus tu prešiel v roku 1961. Cesta do Alušty trvá 1,5 hodiny a do Jalty o hodinu dlhšie a stojí 15 hrivien. Pri prvej ceste bola Alušta naším domovom na dve noci. Ale teraz je to len krátka obedňajšia zastávka. Rozdiel medzi návštevou letoviska v sezóne a mimo nej je evidentný, keď v hoteli je problém počas sezóny nájsť voľnú izbu. Podobná situácia bola aj v osvedčenom šalátovom bare, kde teraz máme problém nájsť voľné miesto na sedenie. Našťastie stravníci sú ohľaduplní a snažia sa zjesť svoj obed čo najrýchlejšie, aby nezdržovali ostatných, tak plné tácky nedržíme v rukách dlho. Pri jedení obeda si čas krátime doberaním Mira, ktorý sa stal obeťou optického klamu pri objednávaní kurčaťa, keď si myslel, že si objednáva dva kuracie stehná. Pri vybratí dvoch celých menších kurčiat z precízne natlačeného boxu ostal prekvapený a z dvojitou porciou trochu zmätene pokračoval k stolu. Samozrejme ako správni kamaráti sme ho v tom nenechali a neskôr sme mu pomohli druhé kurča zjesť v rámci olovrantu 🙂 Obeťou sa stal zákusok z piškótového cesta, ktorý ostal ohrdnutý 🙁 Okrem toho som pohľadom hľadal recepčnú zo spomínaného hotela, ktorá tu zvykla chodiť na obed. Svojím výzorom pripomínala peknú morskú vílu, s tým rozdielom, že namiesto rybieho chvosta mala pekné štíhle nohy. Hľadal som ju však zbytočne, asi mala veľa práce počas sezóny. Tak po dojedení posledného kúska medového rezu nasadáme do auta a pokračujeme po M18 smerom do Jalty.

Tu odbočím od aktuálnej návštevy a vrátim sa k tej prvej spred roka. Alušta má veľa zaujímavostí, nie je to však len architektonický výtvor v podobe domu obohnaného o pilier nadjazdu mesta, ale Národný park Krymské hory s najvyšším vrchom Roman Koš (1541). Pri prvom pokuse nás na ceste zastavila brána do národného parku, kde nám bolo povedané, že sa máme vrátiť do Alušty a objednať si vodcu. Na Kryme je s fakultatívnymi výletmi problém. Prvým momentom sú značky upozorňujúce na turistické atrakcie, ktoré sú pri cestách vzácnosťou. Presvedčili sme sa o tom pri prvej návšteve, keď sme sa chceli dostať na horu Ai Petri a po pár km sme sa ocitli pred Sevastopoľom. Pri spiatočnej ceste sme si všimli ponad cestu káble, ktoré sme považovali za elektrické vedenie. Keby po nich náhodou v tom čase neprešla ponad cestu kabína lanovky, tak o nej dodnes nevieme. Individuálne cestovanie nie je dostatočne rozvinuté a najčastejšou praxou je objednať si zájazd v cestovnej kancelárii. Funguje to tak, že na námestiach v letoviskách je stánok, v ktorom sa nachádza informačný panel, na ktorom sa nachádzajú ponuky a stačí si len vybrať. Pripomína to trochu predaj pohľadníc v trafike, ale funguje to. Po zaplatení poplatku Vám babuška všetko vysvetlí a dohodne podmienky. My sme na to nemali náladu a po zaplatení poplatku na správe parku sme sa dohodli, že pôjdeme na vlastnom aute. Akurát nám pribalili sprievodcu. Cesta parkom kopíruje cestu R 34, ktorá sa kľukatí cez hory (oproti M18, ktorá ide popri pobreží).

Exkurziu začíname pri priesmyku Kebit-Bagaz (590 m), kde stojí pamätník padlým vojakom z druhej svetovej vojny. Sprievodca nám povedal, že v oblasti operovali rumunské vojská, ktoré bolo už z diaľky rozoznať podľa nepretržitej streľby. Neďaleko sa nachádza ďalší cieľ – sústava rybníkov, ktoré tu boli vybudované ešte za dôb cárov. Sprievodca nám ochotne ukazuje chovné jazierka, v ktorých blízkosti sa nachádza altánok, v ktorom sedel Putin. Po vzore ruského prezidenta sme si v ňom posedeli aj my v rámci prestávky. Po krátkom oddychu pokračujeme k ďalšej zastávke – Kostolu sv. Kozmu a Damiána. V skutočnosti sa jedná o pútnické miesto, kde sa nachádza liečivý prameň. Po prechode bránou nás sprievodca vedie do prvej kaplnky, kde pred nami zapaľuje sviečku za blízkeho a vzápätí sa prežehná, hoci ako neskôr podotkol, že nie je veriaci. My jeho príklad nasledujeme a zapaľujeme sviečky, ktoré sa dajú v každom kostole kúpiť za cenu od 1 do 4 hrivien. Tu sa začína aj našej praktizovanie tejto tradície. Prvé, čo ma zaujalo boli ikony na stene, preto vyťahujem fotoaparát, ale službukonajúci mních ma prosí, aby som tu nefotil, že sa to nepatrí. Hoci sám som veriaci, toto sa mi zdalo trochu prehnané. Nakoniec som si na pamiatku kúpil 2 ikony po 3 Eurá a naposledy som ho poprosil, či by som si nemohol urobiť fotku. Nakoniec predsa súhlasil a rýchlo som decentne nacvakal pár záberov. Hneď na to pokračujeme k ďalšej kaplnke, kde už s fotografovaním interiéru nie je problém a babuška nám ponúka obrázky sv. Kozmu a Damiána, patrónov tohto miesta. Kupujem 5 kusov pre kamarátov a po nafotení pekných zvonov pred kaplnkou pokračujeme vyššie do hôr.

Po pár kilometroch vychádzame z lesa na poľanu tesne pod Roman Košom. Sprievodca nám oznamuje zlú správu, že kvôli akcii proti pytliakom na vrchol nemôžme vystúpiť. Zostali sme veľmi sklamaní, obzvlášť Jožo, pre ktorého zdolávanie najvyšších vrcholov je absolútnou prioritou. No čo už, okolnosti dokážu byť niekedy nevyspytateľné! Ako tak stúpame k najvyššej vyhliadke na trase, všímame si dvoch cyklistov. Ako nám sprievodca vysvetľuje, cyklistika je v tomto úseku zakázaná a prosí nás, aby sme zastavili. Ukazuje nám pekný výhľad na Čierne more, ktoré si môžeme vyfotiť, kým si on podá spomínaných cyklistov. Po pár fotkách sa sprievodca vracia a namiesto očakávaného pojednania o vine a treste sme sa dozvedeli, že cyklisti pochádzajú z Kyjeva. To sa už ale nachádzame na vrchole cesty, na ktorom sa nachádza vyhliadková rotunda v byzantskom štýle, odkiaľ je pekný výhľad na Aluštu a okolité pobrežie. Okrem výhľadu dole možno obdivovať aj krásnu okolitú stepnú krasovú krajinu obrastenú borovicovými lesmi pripomínajúcu Chorvátsko alebo Bosnu a Hercegovinu. Obzvlášť zaujímavé sú obrovské škrapy (zvetraním odkryté vápencové bloky, pod ktorými sa zvykne nachádzať jaskynný systém), medzi ktorými sú pukliny tak veľký, že sa tam zmestí človek. Okrem toho tam možno nájsť aj pozostatky snehu. Po pár fotkách nastupujeme do auta a pokračujeme smerom do Jalty, kde sa lúčime s milým sprievodcom (na meno si už nespomeniem) a tým začína ďalšia etapa výletu.

Fotogaléria k článku:

http://www.panoramio.com/photo_explorer#view=photo&position=4479&with_photo_id=44104594&order=date_desc&user=1054303