branork

Do Tartu prichádzame asi okolo ôsmej ráno a parkujeme tesne vedľa univerzity v centre. Po zaplatení parkovného 1Euro/hod. vyrážame na prehliadku mesta. Prvým cieľom je historické jadro mesta. Prvou pamiatkou je Kostol sv. Jána. Je to evanjelický kostol zo 14. storočia postavený v gotickom tehlovom štýle, typickom pre severnú Európu a Pobaltie. Je obklopený dvoj- až trojpodlažnými historickými budovami švédskeho, ruského a nemeckého výzoru podobne ako ostatné pobaltské mestá. Dominantou tejto časti je však klasicistická budova miestnej univerzity, ktorá bola založená v roku 1632 švédskym kráľom Gustávom Adolfom II. Dnes je považovaná za najprestížnejšiu estónsku univerzitu. Aj na prvom estónskom satelite ESTCube -1 majú najväčšiu zásluhu študenti práve z tejto univerzity.
Od univerzity sa pomaly uličkami presúvame na hlavné námestie, ktorému dominuje budova radnice pochádzajúca z 18. storočia. Bola vybudovaná v neoklasickom štýle s prvkami baroka a rokoka. Pri pohľade na jej vežičku sa mi vynára spomienka na radnicu v Narve, s ktorou má veľa podobných čŕt. Rovno pred ňou sa rozprestiera priestranné Radničné námestie s množstvom reštaurácií a kaviarní. V jednej z nich si dávame raňajky. Pri raňajkách môže byť trochu problém s otváracími hodinami, ktoré sú pravdepodobne prispôsobené študentskému životu v meste. Väčšina z nich otvára po deviatej. To sa však netýka kaviarní na Radničnom námestí. Po talianskej omelete sa vraciam k autu doplatiť parkovné ešte na hodinu a naša exkurzia pokračuje na most ponad rieku Emajõgi (rieka Matka), z ktorého sa ponúka najkrajší pohľad na námestie. Trošku rušivo pôsobí hrubý žltý rám na začiatku námestia, ktorý kontrastuje s peknými historickými budovami, ale napriek tomu dojem moc nekazí.
Kúsok ďalej po prúde rieky sa pred nami vynára trochu iné Tartu – obchodná štvrť. Moderné presklené budovy nákupného Emajõe centra, spoza ktorých vytŕča biely mrakodrap Tigutorn tower. So svojou výškou 89 m je najvyššou budovou mesta. V obchodnom centre nakupujeme suveníry a cez pešiu zónu Küüni, na ktorej sa nachádzajú menšie obchody šachovnicovo striedané s parkami, sa vraciame k autu. Tartu sa okrem titulu univerzitného mesta môže pochváliť aj bohatou výsadbou zelene. Svedčia o tom rozsiahle parky, z ktorých je najznámejší Toomemägi, hneď za univerzitou a obklopuje rovnomenný kopec, na ktorom sa nachádza observatórium patriace univerzite. Po prejazde oblúkovým Mostom slobody prechádzame cez obytnú štvrť s typickými estónskymi drevenými domčekmi a smerujeme k nášmu poslednému estónskemu cieľu, k Piuse.
Z Tartu smerujeme po vedľajších cestách na juhovýchod k dedinke Piusa, kde sa nachádzajú bývalé pieskovcové bane. Pekné slnečné počasie nám vytvára okrem dobrej nálady aj pekné motívy juhoestónskej rovinatej krajiny posiatej žltými kvetmi repky olejnej, v ktorej vynikajú biele domčeky s červenými tehlovými strechami. Obzvlášť pekným motívom bol práve rekonštruovaný veterný mlyn. Okrem sledovania krajiny nás zamestnáva aj orientácia v teréne. Pri používanie vedľajších ciest v Estónsku odporúčam používať navigáciu. Aj keď dopravné značenie je na dobrej úrovni, nie vždy je možné sa pomocou neho dostať k cieľu. A to najmä v odľahlých oblastiach mimo hlavných ciest. Ďalším dôvodom pre používanie navigácie je rozsiahla rekonštrukcia a výstavba nových ciest v Estónsku, čo má za následok množstvo obchádzok po cestách rôznej kvality. Cesty sa opravujú aj v niekoľko desiatok kilometrových úsekoch. Okrem výrazného časového zdržania na semaforoch (v prípade zvolenia zlej obchádzky nehovoriac) hrozí aj poškodenie auta pri prejazde nespevnenou cestou. Však motoristi to poznáte. Preto pred návštevou krajiny nezabudnúť aktualizovať mapu v GPS navigácii.
Asi po vyše hodine prichádzame do Piusy. Je to malá dedinka neďaleko ruskej hranice. Najväčšou atrakciou je spomínaná pieskovcová baňa a pieskové duny v jej blízkosti. Po zaparkovaní auta vchádzame do budovy, kde sa okrem pokladní nachádza aj reštaurácia a exhibícia týkajúca sa bane. Po prezretí si plastických modelov objektu si kupujeme lístky za 4 Eurá/osobu. Sympatická predavačka nám pri vydávaní lístkov oznamuje „radostnú novinu“, že sprístupnená časť pieskovcových štôlní je len 20 m. Sympatie voči plavej dievčine zrazu prudko klesajú, ale nakoniec po peknom úsmeve a milom správaní sa opätovne stúpajú na predošlú úroveň. Čakanie na exkurziu si krátime na interaktívnom panely s dotykovou obrazovkou, kde sa možno niečo dozvedieť o histórii, geológii a ťažbe. Po chvíli vychádzame na exkurziu, najprv do štôlní.
Štôlne sú tvorené vysokými úzkymi tunelmi zakončenými oblúkovou klenbou. Sprístupnená časť je dreveným zábradlím oddelená od zvyšku bane. Ako sme sa neskôr dozvedeli, je to kvôli bezpečnosti. Nestabilné pieskové podložie by mohlo spôsobiť zosuv pieskovca, čo by určite malo tragické následky. Minimálne fotografi si prídu na svoje, lebo celá baňa je pekne svetelne nasvietená, čo vytvára v kombinácii s bielym pieskovcom pekné motívy. Aj napriek krátkej sprístupnenej trase odporúčam bane navštíviť.
Okrem podzemných baní možno v Piuse navštíviť aj povrchovú baňu s pieskovými dunami pripomínajúcimi Saharu. Od štôlní sa tam prechádza cez borovicový les pripomínajúci baltické pobrežie. Po pár metroch sa pred nami vynára pieskovcový lom so žltkastým pieskom. Pozadie dotvára všadeprítomný borovicový les. Pekná púštna krajinka však pomaly ustupuje boroviciam a vegetácii, najmä v dolnej časti. Po pár záberoch sa vraciame do Lotyšska.
Po prekročení lotyšskej hranice sa v mestečku Alūksne, kde si dávame v šalátovom bare obed. Po parížskych rezňoch si v rýchlosti dávame exkurziu železničnej stanice. Stanička na jednej z najdlhších úzkorozchodných tratí v Európe pozostáva z dvoch jednopodlažných tehlových budov a trojkoľajného koľajiska. Na najbližší vlak by sme museli čakať dve hodiny, čo neprichádza do úvahy kvôli času. Ako cena útechy je starý železničný vagón. Po pár záberoch pokračujeme do druhého najväčšieho mesta Daugavpils. Cesta je dosť monotónna a rovná, čo je dosť únavné nielen pre vodiča, preto si ju krátime pozeraním South Parku na Mirovom smartfóne. Okrem pozerania vtipného animovaného filmu si všímame aj tabule po ľavej strane cesty upozorňujúce na pohraničné pásmo schengenského priestoru s Ruskom.
Po nekonečnom prejazde východným Lotyšskom prichádzame večer do Daugavpilsu, kde sa ubytovávame v hoteli Dinaburg (nemecký názov mesta). Cena je podobná ako v predchádzajúcich hoteloch 80 Eur/noc, v našom prípade 27 Eur/osobu vrátane raňajok. Kvôli únave si exkurziu nechávame na nasledujúci deň. Hneď ráno si dávame raňajky, ktoré sú vo forme švédskych stolov a po nich si dávame exkurziu mesta. Ako nadšenca železníc ma hneď upútali zaujímavé električky so širokým rozchodom koľajníc. Mesto má podobne ako Narva ruský charakter. Ruská menšina dosahuje 51% oproti 18% Lotyšov a 14% Poliakov. Narozdiel od Narvy je mesto upravené, najmä centrum, ktorému dominuje budova miestnej univerzity s námestím. Okrem univerzity sa tu nachádzajú kostoly. Chrám svätých Borisa a Gleba a Chrám sv. Alexandra Nevského sú pravoslávne, Kostol Nepoškvrneného Počatia Panny Márie a Chrám sv. Petra sú katolícke. Nachádza sa tu aj evanjelický kostol a chrám staroobradníkov. Po krátkych nákupoch suvenírov a zásob v centre, v ktoré je pekne vydlaždené pokračujeme k najväčšej atrakcií mesta, vojenskej pevnosti z 18. storočia.
Zo začiatku sme mali aj napriek použitiu navigácie nájsť vjazd do pevnosti, ale nakoniec sa nám to podarilo. Vchody do pevnosti nie sú nijako kontrolované a pevnosť miestami pôsobí ako uzavreté sídlisko. Dokladá to pár panelákov z brežnevovskej éry zakomponovaných do pôvodnej klasicistickej zástavby. Pevnosť založil cár Alexander I. v 18. storočí, kvôli napoleónskym vojnám bola dokončená až koncom 19. storočia. S meniacou sa dobou sa menil aj účel. Najprv bola hraničnou pevnosťou ruského impéria, neskôr sídlom lotyšskej armády, počas druhej svetovej vojny zajateckým táborom, počas sovietskej éry tam sídlila vyššia škola leteckého inžinierstva. Dnes je málo využívaná, o čom svedčí rôzna kvalita údržby budov. Jej osud zatiaľ nie je úplne jasný. Celkovo však pôsobí udržiavaným dojmom. Po krátkom prejazde pevnosťou pokračuje smerom na Vilnius, ktorý je jedným z posledných cieľov nášho výletu.