branork

Po krátkej návšteve Haapsalu pokračujeme po hlavnej ceste č. 9 do Tallinu. Že Tallin je rýchlo rozvíjajúce sa mesto je všeobecne známe. Sídlia tu známe IT spoločnosti, z ktorých je najznámejšou Skype. Prvým symbolom rýchleho technického rozvoja mesta je mestský pútač v podobe vysokého elektronického panela, na ktorom okrem loga mesta môžeme vyčítať informácie o teplote vzduchu v meste, aktuálnom počasí a podobne. Oproti ostatným betónovým je to trochu rozdiel. Na periférii mesta sa jeho vzhľad moc nelíši od iných pobaltských miest. Ako sa však pomaly sa blížime do centra mesta, začína pribúdať moderných budov a zvyšuje sa aj jeho čistota. Na hlavnom vjazde nám opäť robia spoločnosť električky, prevažne českej výroby. Po krátkej chvíli parkujeme vedľa historického jadra obohnaného hradbami. Hradby sú z polovice zachované a pochádzajú z 13. – 15. storočia. Ich kamenné vežičky s tehlovými strechami pekne dopĺňajú panorámu mesta. Tú sme si dopriali z veže Kostola sv. Olafa. S celkovou výškou 124 m je to najvyšší kostol v Talline a na prelome 16. a 17. storočia bol najvyššou stavbou sveta. Pochádza z 12. storočia. Počas svojej existencie bol katolícky, po reformácií luteránsky a nakoniec baptistický a je ním dodnes. Jeho výška neunikla ani KGB, ktorá ho používala do roku 1991 ako vysielač. Po zaplatení 2 Eur vstupného sme po úzkom točiacom sa schodisku vystúpali až na vyhliadkovú plošinu. Odtiaľ sa nám naskytá pohľad na celé mesto. Pekne vidno historické centrum s návrším, rozsiahle parky, prístav, hlavnú železničnú stanicu, finančnú štvrť s mrakodrapmi. Trochu ďalej aj typické sídliská a televízny vysielač. Vyhliadková plošina je dosť úzka, preto treba väčšiu dávku trpezlivosti a solidarity s ostatnými turistami, ktorí si chcú dlhšie vychutnať pohľad z jedného miesta. Obiehať sa kvôli šikmej streche veže moc nedá. Kvôli početným vežiam sa Tallin zvykne nazývať aj Praha severu. Cítiť tu silný nemecký vplyv v architektúre, čo má na svedomí jeho hanzovná minulosť a prítomnosť nemeckých rytierov. Okrem nemeckého sú tu znaky škandinávskeho a ruského vplyvu. Územie Estónska ovládali v minulosti Švédi a dlhú dobu bol súčasťou ruského impéria.

Ďalším bodom návštevy je námestie pred parlamentom. Nachádza sa na vršku. Cestou si prezeráme historické budovy. Okrem obytných domov sa jedná o úrady, galérie, múzeá, reštaurácie s terasami a obchodíky. Asi po 15 minútach sa ocitáme na pred ružovou budovou parlamentu, ktorá je ako na potvoru v rekonštrukcii. Oproti nej sa nachádza pravoslávny chrám Alexandra Nevského. V tejto časti sa nachádzajú vládne budovy, ktorých zhluk pripomína hrad. Po krátkom okruhu schádzame na Radničné námestie. Tallinská radnica je gotická budova z 13. storočia s tenkou 60 m vysokou vežou. Je postavená z vápenca a zaujímavosťou je východná stena je skoro o jeden meter vyššia ako západná. Je zapísaná v UNESCO. Hneď vedľa na námestí sa organizujú trhy. Väčšinu predávaných artiklov tvoria suveníry ako napríklad výrobky z kožušiny, drevené hračky, magnetky a pod. Po pár záberoch sa pomaly cez park obklopujúci historické jadro vraciame k autu.

Po príchode nahadzujeme do navigácie najbližší cieľ – vodopády na rieke Jägala. Po ceste č. 1 vyrážame na východ. Cesta pripomína diaľnicu. Po 30 kilometroch znej schádzame do dediny Jägala a márne hľadáme informačnú tabuľu. Až jeden domáci mi lámavou angličtinou vysvetľuje cestu. Držíme sa jeho rady a vraciame sa na späť. Vodopády sa nachádzajú na opačnej strane od diaľnice. Nakoniec ich nachádzame o 5 km ďalej. Je to 8 m vysoký vodopád so šírkou 50 m. Horná etáž vodopádu vytvára polkruh, čo pripomína Niagarské vodopády v menšej mierke. Voda však väčšinou zaberá len polovicu šírky. Na zaujímavosti im to však neuberá. Dá sa k nim priblížiť zdola, čo mnohí návštevníci využívajú na kúpanie. Kto si ich chce odfotiť zhora môže sa kľudne prejsť po hornej etáži, tok rieky je slabý. Napriek tomu treba byť opatrný a zachovať bezpečný odstup, lebo hrozí šmyk.

Ďalším cieľom sú haldy pri Kivioli vzdialené 180 km na východ. Počas sovietskej éry boli v oblasti vybudované závody na ťažbu a spracovanie horľavých bridlíc. To malo okrem negatívneho dopadu na ovzdušie za následok aj vznik početných háld popola, ktoré ako hory dominujú okolitej rovinatej krajine. Dve najväčšie dosahujú výšku vyše 100 m. V súčasnosti tu prebieha rekultivácia háld výsadbou zelene, ba dokonca na jednu je vybudovaný lyžiarsky vlek. Aspoň malé zadosťučinenie. Závody však naďalej pracujú, ale v o čosi úspornejšom režime.

Ako sa blížime k ruskej hranici, pribúda aj ruského obyvateľstva. Centrum ruskej komunity je neďaleké mesto Narva. Je tretím najväčším mestom Estónska. Rusky hovoriace obyvateľstvo tu má jednoznačnú väčšinu. Má to na svedomí sovietska politika, ktorá podporovala ruskú imigráciu do mesta a zabránila estónskym utečencom z druhej svetovej vojny vrátiť sa domov. Pravdepodobne kvôli plánovanej tajnej továrni na spracovanie uránu. Estóncom Rusi asi moc neverili.

Po príchode parkujeme na nádvorí panelákov. Po vystúpení z auta sa nestačíme čudovať. Nad dverami jedného z panelákov sa nachádza typická česká tabuľa s nápisom „STAROPRAMEN, Smíchov – Praha 5“ a pod ňou pamätná tabuľa s vojakom Švejkom. Tabuľa je v skutočnosti venovaná jeho autorovi Karlovi Haškovi, ktorý mesto počas vojenskej služby navštívil. Vchádzame dnu a v suteréne si sadáme k stolu. Čítam menu a okrem českého piva sú v ponuke aj Švejkove párky. My sa však držíme tradície jesť jedlá miestnej kuchyne. Preto si dávame soljanku (ruská polievka z údeného mäsa, uhoriek a olív) a pelmene (mäsové pirohy), ktoré ma obzvlášť potešili, lebo boli konečne poriadne pripravené. Mali správnu veľkosť a podávali sa s kyslou smotanou, maslom a kôprom ako sa patrí. Na Ukrajine bývajú malé a poliate iba maslom. Iný kraj, iný mrav. Po občerstvení prichádzame do neďalekej Hermanovej pevnosti zo 14. storočia založenej nemeckými rytiermi. Hneď spoza nej vyčnieva Ivangorodská pevnosť, ktorá sa už nachádza na druhom brehu rieky Narvy, v ruskom Ivangorode. Smutne sa pozeráme na hraničný most a ruskú pevnosť. Uvedomujeme si smutnú skutočnosť, že Petrohrad je vzdialený len 150 km, ale bez víz v pase si môžeme dať len prehliadku Narvy. Čo aj robíme. Mesto má výrazný ruský charakter, čo dokladá architektúra socialistického realizmu. Oproti ostatným estónskym mestám je dosť zanedbané. Napriek tomu tu nechýba nič pre život. Možno občianstvo pre príslušníkov ruskej menšiny, čo je však problém na celom Pobaltí. Dlhé roky sovietskej nadvlády si vyžiadali krutú daň najprv na estónskych a teraz paradoxne na ruských občanoch, čo zvyšuje národnostné napätie. Smutná ukážka toho ako dlho môže nesprávne politické rozhodnutie zanechávať následky.

Ďalšou dominantou mesta je radnica, pekná baroková budova zo 17. storočia. Dnes je zanedbaná. Okrem nej a pevnosti tu nie je toho veľa na obdivovanie. Možno tak sídliská sovietskeho typu. Za spomenutie ešte stoja vodopády na rieke Narva, ktoré po vybudovaní priehrady stratili vodu z prirodzeného koryta. Občas pri silnejších dažďoch však voda pretečie z priehrady a aspoň na chvíľu sa ukážu v svojej zabudnutej kráse. Slnko je ešte vysoko, pekne hreje a po kalorickej večeri mierime do litovského supermarketu, kde si kupujem anglický cider, vyrobený v Estónsku, aby som ho v eurách zaplatil ruskej predavačke Nadežde a osviežený so svojimi slovenskými kamarátmi naplánoval zajtrajší príjazd do Lotyšska. Pekná globalizácia 🙂

Po osviežení sa vyrážame z mesta smerom na juh k Čudskému jazeru. Prechádzame typickou severskou krajinou po hlavnej ceste č. 3, ktorú nám spríjemňuje už známy borovicovo-brezový les sa snažíme nájsť miesto na stanovanie. Je tu však podobný problém ako na západnom pobreží, po celej dĺžke je prírodná rezervácia a stanovať sa dá iba v campoch. Rýchlo nejaký hľadáme, ten sa nám darí nájsť tesne pred zotmením. Na vrátnici nikoho niet, avizované vstupné 7 Eur/osobu nikto nepýta, tak vchádzame dnu. Stany s karavanmi roztrúsenými medzi stromami ako hríby s veselými obyvateľmi, pekná táborová idylka. Po nájdení miesta rozkladáme stany a všímame si veľkú vodnú plochu presvitajúcu spoza stromov – Čudské jazero. Napriek pokročilej večernej hodine obliekame plavky, berieme osušky a vchádzame do vody, ktorá už nebola tak teplá ako Baltské more, ale napriek tomu príjemná. Okrem krásnej čistej pieskovej pláže ma prekvapila plytkosť jazera, ktorá dosahuje maximálnu hĺbku 15 m, čím trochu pripomína Balaton. Svojou rozlohou 3 555 km² je piatym najväčším jazerom Európy. Asi po 20 minútach kúpania ideme spať. Studený vietor vejúci od jazera mi dlho nedal spať. Môj spacák naň tentokrát nestačil. Napriek tomu som sa ráno zobudil zdravý a po pobalení stanov a pár záberoch na Čudské jazero pripomínajúce more opúšťame camp. Na vrátnici opäť nikto nie je, tak 7 Eur máme ušetrených. S dobrým pocitom vyrážame do ďalšieho cieľa – univerzitného mesta Tartu.