Tatranská magistrála je svojou dĺžkou 72 km najdlhšou trasou Tatier. V rámci tréningu na hrebene ukrajinských Polonín sme sa rozhodli s kamarátmi Mirom a Ľubom jedného júlového večera dohodli na väčšiu túru po tejto trase z Tatranskej Kotliny do Starého Smokovca.
Hneď na druhý deň sme sadli do Mirovho auta a vyrazili smer – Starý Smokovec. Tam sme odparkovali na parkovisku a prestúpili na autobus do Tatranskej Kotliny. Cestou autobusom sme si obzerali trasu. Chodník zarezávajúci sa striedavo do kosodreviny a so porastu alpínskej lúky pod patronátom okolitých štítov sľuboval vynikajúci zážitok. Po nekonečných minútach autobus zastal pred Tatranskou Kotlinou. Pred najbližším smerovníkom sme sa zorientovali a vyrazili po zelenom chodníku k prvému cieľu – chate Plesnivec (1290). Asi po kilometri sa nám v diaľke zjavila a bolo nám jasné, že výšľap k nej budeme mať namiesto rannej rozcvičky. Tak sme sa pustili do prudkého stúpania lesom. Po jeho prekonaní sa nám ponúka nezvyčajný výhľad na Lomnický štít z opačnej strany. Po pár záberoch pokračujeme ďalej až sa pred nami ukazuje chata Plesnivec, jediná chata Belianskych Tatier. Ideálny čas na občerstvenie pred dlhou cestou. Aby nám cesta lepšie ubiehala, dávame si pohárik horca. Miro, ktorý má vo zvyku nosiť ruskú uniformu s plnou poľnou výbavou sa postaral o prvý zábavný moment, keď si po vyhadzovaní poľnej fľaše nad stolom vylial horec. Po krátkom škodoradostnom smiechu sme mu s Ľubom kolegiálne odliali zo svojích pohárikov a vybrali sa ďalej.
Chodník nad Plesnivcom prudšie naberá na výške a v pozadí sa objavujú typické vápencové útvary Belianskych Tatier. Jedná sa o vápencové steny na Bujačom vrchu (1946), ktoré pripomínajú útesy. My pokračujeme cez les na kvetmi obrastenú Rakúsku poľanu a odtiaľ k Veľkému Bielemu plesu. Cestou možno pozorovať na pravej strane Beliansku kopu a na ľavej hrebeň Kežmarského štítu. Po krátkej serpentíne sa ocitáme pri Veľkom Bielom plese, kde sa Tatranská magistrála začína. Po Mirovom zvyku prejsť sa bosý po každom plese vyrážame po červenej značke popri Trojbokom plese traverzom popod Kozí štít (2111) k Zelenému plesu. Po zákrute sa pred nami vynára Jastrabia veža (2137), ktorá monumentálne dominuje výhľadu s Kolovým štítom (2418) v pozadí. Pomaly klesáme k Chate pri Zelenom plese (1551). Tu sa ponúkajú vynikajúce zábery na Veľkú Svišťovku (2037), spomínanú Jastrabiu vežu (kde vedie žltý chodník) a Medený vodopád (vodopádov je tam viac, ťažko je určiť o ktorý sa konkrétne jedná). Výhľady od plesa nám spríjemňuje rodinka kačiek, ktorá veselo brázdi okolo brehu. Plán je nabitý, tak pokračujeme po červenej na Veľkú Svišťovku.
Po miernom stúpaní cez kosodrevinu popri Čiernom plese sa chodník prudko zatáča na západ a serpentínovito nastupáva na Svišťovky. Serpentíny sú zo začiatku dlhé, ale postupne so stúpajúcou výškou sa skracujú. Prudké stúpanie si spríjemňujeme spätným pohľadom na Košiare (2012) v Belianskych Tatrách, Zelené pleso, či Kežmarský a Huncovský štít. Postupne prechádzame reťazovými úsekmi, kde stretávame manželov so spoločníkom psom, ktorý zápasí s kaňonovitým charakterom úseku. Tesne pod vrcholom sa ukazujú skalné ihly, ktoré vďačne slúžia ako piedestál pre fotenie sa turistov. Nakoniec dosahujeme najvyšší bod túry – Veľkú Svišťovku. Po krátom a suchom obede, pár záberoch najmä na dvojicu Huncovského (2362) a Kežmarského štítu (2556), Popradskú kotlinu, či pár skalných ihiel na južnom svahu pomaly schádzame k Skalnatému plesu (1756). Tesne pod Veľkou Svišťovkou nám dvojica starších manželov posunkami naznačuje, aby sme boli potichu. Nechápavo po nich pozeráme, ale po obídení skaly nám je všetko jasné. Je tam párik kamzíkov. Samec sa k nám pomaly približuje a zastaví sa necelých 20 m pred nami. Zrazu začína pomaly výstražne hrabať prednou labou. Všetci turisti nadšene cvakajú foťákmi, len žena vedľa prepadá panike, akoby stál pred ňou medveď. Po bohate nafotenej kamzíčej sérii sa presúvame ďalej.
Počasie sa zlepšuje a asi po polhodine sa pred nami vynára veža hvezdárne Encián na Skalnatom plese. Slnko perfektne nasvecuje aj ostatné budovy vrátane stanice lanovky a observatória na Lomnickom štíte (2633). Pomaly po serpentínach teraz klesáme k stanici lanovky a ja si krátim čas fotením lanovky pendlujúcej na Lomnický štít a späť. Popri železničnej dráhe slúžiacej na prepravu zásob na Encián klesáme k stanici lanovky. Po pár záberoch na lanovky so slnkom zaliatu krajinku v okolí Tatranskej Lomnice pokračujeme po vrstevnici smerom k Hrebienku (1285). Chodník je v dobrom stave a zanedbateľne klesá k Lomnickej vyhliadke (1529), odkiaľ je pekný výhľad na Hrebienok. Tam sa prudko stáča na sever a klesá k Zamkovského chate. Čas ako vždy hrá proti nám, tak pridávame do kroku. Menšiu zastávku si neodpustíme pred Obrovským vodopádom a pri Rainerovej chate odbočujeme na zelený chodník, ktorým pokračujeme k poslednej atrakcii – Vodopádom Studeného potoka a Dlhému vodopádu. Po krátkom fotení zeleným chodníkom smerujeme na Bilíkovu chatu, kde sme pivom urobili bodku za dnešným výletom.
Pivná bodka sa nám však trocha vypomstila. Pri posledných dúškoch sme si všimli prichádzajúcu búrku od západu. Okamžite sme sa pozbierali a popri dráhe pozemnej lanovky sme upaľovali do Starého Smokovca na parkovisko. Spočiatku to vyzeralo, že vyviazneme suchí, ale nakoniec preteky s búrkou sme prehrali necelých sto metrov pred autom. Tomu sa hovorí smola! Avšak pri prejazde Podbanským sme kľučkovali popri čerstvo popadaných smrekoch, ktoré často siahali až do polovice cesty. Keby sme boli o čosi rýchlejší, stromy mohli padať rovno nás. Nakoniec sme boli spokojní nielen so šťastím, ale aj s celým výletom.
Celá debata | RSS tejto debaty