branork

Rysy (2503 m n.m.) sa môžu pochváliť hneď niekoľkými prvenstvami. Okrem faktu, že sa jedná o najvyšší vrch Poľska a tým aj najvyššie položený hraničný priechod, sú Rysy aj najvyšším vrchom v Tatrách, na ktorý sa môže bežný turista dostať poctivo po vlastných bez použitia lanovky, či horského vodcu. Práve skutočnosť, že ide o najvyšší vrch Poľska ma inšpiroval k výstupu naň zo severnej strany. Prvý krát som sa pokúsil zdolať Rysy v roku 2001 vrámci školského výletu. Čas však vtedy hral proti nám. Podarilo sa nám vystúpiť len na Chatu pod Rysmi. Prvý úspešný pokus som absolvoval s bratom o sedem rokov neskôr. Pohľad z vrcholu na poľskú stranu ma uchvátil. Strmý svah s Čiernym plesom a Morským Okom v údolí sa stali pre mňa motiváciou, že Rysy musím zdolať aj chodníkmi našich severných susedov. Príležitosť sa naskytla o ďalšie tri roky neskôr.

Jedného júlového dňa ma kamarát Roman oslovil, že by už rád konečne navštívil Tatry. Navrhol som mu výstup na Rysy z Poľska. Súhlasil a večer pred výstupom sme prebrali plán. Z Ružomberka sme vyrazili autobusom do Popradu o štvrtej ráno. V Poprade sme prestúpili na autobus do Lysej Poľany, kde sme vystúpili na konečnej – parkovisku tesne pred hranicou, čo je najvýhodnejší východiskový bod túry. Po krátkej debate so šoférom prekračujeme hranicu na moste ponad Bielu vodu a pokračujeme rovnomennou dolinou po asfaltke hore. Asi po kilometri prichádzame na parkovisko Pálenica Bialčianska, kde je konečná nielen pre osobné autá, ale aj pre autobusy ktoré sem non-stop prichádzajú a odchádzajú do Zakopaného. Kto má peniaze a chuť, môže využiť možnosť previezť sa na konskom záprahu až Wlosienicu poľanu vzdialenú dva kilometre od Morského Oka. Po zaplatení vstupného 4 Zlotých na osobu do národného parku pokračujeme ďalej po asfaltke hore. Cesta je celkovo monotónna a okrem smrekov riadne obrastených lišajníkmi tu zatiaľ nie je toho veľa na obdivovanie. Približne po troch kilometroch prichádzame k Vodopádom Mickieviča (Wodogrzmoty Mickiewicza), kde ponad potok Ráztoka (Roztoka) pritekajúceho z bočnej rovnomennej doliny stojí most. Je z neho pekný výhľad na spomínané vodopády, ktoré skôr ako vodopády pripomínajú prudší tok horskej bystriny. Na kráse im to však neuberá. Kto má záujem, tak si v neďalekej drevenici môže pozrieť expozíciu o Morskom Oku (pastierstvo, spor o Morské Oko a pod.) a jeho okolí, prípadne dokúpiť zásoby. Vstup je voľný. Zároveň sa tu nacháza aj rázcestie chodníkov. Z červeného chodníka (Zakopané – Morské Oko) tu vybočuje zelený chodník cez Dolinu Ráztoky do Doliny piatich poľských plies.

My pokračujeme ďalej po červenom chodníku do Doliny Rybieho potoka, ktorý až na pár krátkych úsekov kopíruje asfaltovú cestu. Spoločnosť nám okrem konských záprahov robia aj prvé krajšie výhľady na okolité hory. Po troch kilometroch prichádzame na Wlosienicu poľanu, kde je konečná pre konské záprahy a turisti pokračujú pešo. Nachádza sa tu bufet a horolezecký tábor. K Morskému Oku je to však ešte 2 kilometre. Po ich absolvovaní sa konečne ocitáme pri Chate pri Morskom Oku. Chaty sú tu dve. Pôvodná menšia je turistom neprístupná, novšia väčšia im naopak ponúka okrem občerstvenia aj ubytovanie. Oba objekty sú postavené v typickom zakopanskom štýle a sú pamiatkovo chránené. Turisti, ktorí nemajú záujem o výstup na Rysy môžu použiť modrý alebo náročnejší žltý chodník na prechod cez hrebeň do vedľajšej doliny k poľským plesám.

Ostatní ďalej pokračujú po červenom chodníku. Ten lemuje Morské Oko, najväčšie tatranské pleso po oboch stranách (jeho okraje sú priam pravítkovo zarovnané), stačí si len vybrať. Po krátkej desiatovej prestávke spestrenej kŕmením prstuhov a kačiek kúskami chleba, pokračujeme z nášho pohľadu po ľavom brehu a pol hodinu máme možnosť obdivovať krásu nielen tohto modrého jazera, ale aj okolitých štítov, z ktorých vyniká najmä Veľký Mengusovský štít, Hrubý štít a Mních (ktorý svojím tvarom siluletu mnícha aj pripomína). Po pol hodine sa ocitáme pod morénou Čierneho plesa (Czarny Staw pod Rysami). Tu sa začína prvý väčší výšľap. K Čiernemu plesu je to 20 minút intenzívneho stúpania. Námaha je kompenzovaná peknými výhľadmi na Morské Oko a vodopády Rybieho potoka. Po dosiahnutí Čierneho plesa je nám jasný pôvod jeho mena. Je to hnedočiernym sfarbením spôsobeným špecifickým druhom riasy vyskytujúcej sa v tomto plese. Tmavá farba je viditeľná najmä po plytkých okrajoch jazera v strede je krásne azúrovo modré. Okrem krásy jazera náš pohľad zamestnáva aj cieľ našej túry – Rysy. Pri pohľade na strmý svah okolitých štítov chápeme, prečo je na mape dĺžka výstupu tri a pol hodiny. Roman s Mirom, ktorí majú v Tatrách premiéru na chvíľu vážne zvažujú, že sa vrátia naspäť. Nakoniec po obede a pár fotkách sa púšťame do hlavnej bitky s horou.

Spočiatku je stúpanie okolo Čierneho plesa zanedbateľné. Ideálny čas aj miesto pre fotky jazera s okolitými bralami v pozadí. Po chvíľke sa začína ozajstná túra. Prevýšenie 900 metrov na kilometri dáva riadne zabrať. Tu vidíme ako sila ľadovca v minulosti zmenila charakter oboch strán Tatier. Zatiaľ čo na našej strane je svah relatívne mierny, na poľskej miestami pripomína horolezeckú stenu. Krátku skepsu mojich kamarátov narušujú vracajúci sa turisti z radov dôchodcov a malých detí s rodičmi, však keď to zvládli oni, prečo nie my? Prudké prevýšenie chodníka je kompenzované serpentínami, ktorými sa kľukatí až na vrchol. V najprudších úsekoch sú nainštalované reťaze. Tých so stúpajúcou nadmorskou výškou pribúda. Námaha je bohato odmenená nezabudnuteľnými výhľadmi na okolité štíty, panorámu neustále skrášľujú už spomínané plesá (oba sú väčšie ako Veľké Hincovo pleso). Zaujímavosťou je vodopád nachádzajúci sa nad Čiernym plesom, ktorého slabý prietok spôsobuje, že pri silnejšom vetre mizne vo vzduchu. Chodník má stále vynikajúcu kvalitu. Ani ona však nezabránila poraneniu členka kamaráta Mira tesne pod vrcholom, keď sa mu šmykla noha. Našťastie sa nejednalo o nič vážne a s menším oneskorením to zvládol. Pár desiatok metrov pod vrcholom sa ukazuje odvrátená stránka poľských Tatier – dlhé rady pri reťaziach. Najdlhší rad tesne pred lávkou pod vrcholom nás zdržal 10 minút. Využili sme ho na oddych. Po dosiahnutí lávky sa ocitáme na hraničnom úseku, kde sa naskytá pohľad na Zmrzlé a České pleso skrášlené krásnou dolinou v pozadí. Pri spätnom pohľade do Poľska sa naskytá zaujímavý pohľad na zhustené davy turistov pripomínajúcich mravce lezúce po tenkom konári.

Po vystúpení na vrchol dávame spoločnú fotografiu, chvíľu oddych a klesáme na Chatu pod Rysmi. Tam si dávame klasiku: halušky z bryndzou, maďarský guláš a samozrejme pivo 🙂 Po krátkom občerstvení dávame pečiatku chaty na mapu ako dôkaz pre ďalšie generácie a hnaní časom pokračujeme dolu. Miernejšie klesanie oceňujú najmä naše kolená a Mirov členok. S poslednými lúčmi slnka si vychutnávame pohľad na Žabie plesá a Mengusovskú dolinu, ktorej pri pohľade zdola dominuje Mengusovský Volovec nápadne pripomínajúci alpský Matterhorn. Po prechode posledných úsekov obdivujúc zapadajúcim slnkom osvetlené vrcholky tatranských končiarov prichádzame k Popradskému plesu. Na Chate pri Popradskom plese nad posledným pivom zvažujeme dopravné možnosti do Ružomberka. Konštalácia hviezd (resp. vlakov) nakoniec bola taká, že po príchode na Štrbské Pleso sme sa električkou zviezli do Popradu a polnočným rýchlikom do Ružomberka.

Prechod Rysmi z oboch strán okrem nádherného zážitku z túry a výhľadov ponúka aj pohľad na odlišný život na oboch stranách našich spoločných veľhôr. Obe majú turistovi čo ponúknuť. Poliaci nám môžu závidieť bohatšie možnosti horskej túry na početných chodníkoch, ktoré nie sú preplnené a ponúkajú zážitok v tichosti hôr. Poliakom môžeme závidieť najmä služby a bohatší spoločenský život a to najmä v Zakopanom. Škoda však slabej spolupráce v oblasti dopravy, čo komplikuje možnosti návštevy „jednodňovým“ turistom.