Pieniny – Z Troch Korún na Sokolicu

Jedného novembrového večera som dostal chuť vyjsť si na hory a pofotiť posledné zlatisté motívy prírody. Voľba padla rýchlo na poľský „Kriváň“ – Giewont a následná túra po hraničnom hrebeni Červených vrchov (ktoré sú na jeseň naozaj červené) smerom na Kasprov vrch. Predpoveď počasia hlásila jesenné hmly, čo sľubovalo pekné inverzné zábery. Na ponuku zareagovali kamaráti Miro a Martin. Dohodli sme sa, že o siedmej ráno musíme najneskôr vyraziť z Ružomberka. Realita bola nakoniec taká, že po lenivom vyliezaní z postelí a následnom nákupe jedla sme vyrazili až o ôsmej. Pri prechádzaní cez sedlo Holica pri Hutách ma pri pohľade na Tatry znepokojili oblaky prichádzajúce zo severnej strany. Po tomto zistení nálada v aute poklesla, ale dohodli sme sa, že sa zariadime podľa situácie po príchode do Zakopaného. Na oravskej strane bola oblačnosť väčsia, čo náladu ešte viac oslabilo. Pri prechode hraničným priechodom v Suchej Hore nebolo zo severnej strany Tatry kvôli hmle vidieť a všade prítomná vlhkosť typická pre počasie po daždi neveštila nič dobrého. Po príchode do Zakopaného sa situácia nezlepšila a zvažovali sme risknúť túru na Giewont (kde sa môžu v prípade šťastia naskytnúť pekné inverzie), prípadne vsadiť to na istotu a dať plán B – Pieniny. Kamaráti sa nevedeli rozhodnúť, tak som rozhodol za nich a vybrali sme sa smerom na východ.

Po asi hodinovej ceste, počas ktorej sa nám v diaľke neustále objavoval cieľ – Tri Koruny sme dorazili na parkovisko do Červeného Kláštora. Po zaplatení parkovného sme dostali lístok so zľavovým kupónom na občerstvenie v neďalekej reštaurácii. Na obed bol síce ideálny čas, ale 12:00 pre začiatok túry bol hrozivý. Napriek tomu sme sa rýchlo prezliekli do turistického odevu a vyrazili sme po visutej lávke ponad Dunajec na poľskú stranu. Mali sme problém nájsť žltý chodník, ale nakoniec sme šli za nosom smerom k Trom Korunám, ktoré sa majestátne týčili nad dedinou Sromowce Nizne a napojili sme sa naň. Po lúke sme vyšli k Chate pod Troma Korunami, kde nás lákal jedálny lístok s ponukou dňa. Miestne špeciality v podobe pirohov, červeného boršču, rezňov, či kapustnice sme museli kvôli neskorému príchodu ohrdnúť. Ďalšou zaujímavosťou bola koliba tesne pod lesom. Miestny bača oblečený v goralskom kroji tam pobehoval s vedrami a namiesto ochutnávky syra sme si vychutnali pohľad na budovu Červeného kláštora, ktorý sa nám vynáral v diaľke ponad vrcholky jesenných stromov. Po pár metroch vstupujeme do nádherného jesenného listnatého lesa v objatí pieninských brál. Tu sa chodník začína stáčať hlbšie do lesa a prudko stúpa nahor. Prijemne nás prekvapuje stav chodníka, ktorý je riadne zboku podopretý. Po pár serpentínach stretáme symbol týchto hôr – salamandru škvrnitú, ktorá svojím sfarbením pekne kontrastuje na červených bukových listoch. Po niekoľko sto metroch sa dostávame na prvú horskú lúku. Početné zástupy turistov smerujúcich opačným smerom nám pripomínajú, že treba pridať do kroku. Po pár metroch sa ocitáme v sedle Szopka, kde sa stretajú chodníky z oboch strán a pokračujú na Tri Koruny. Po krátkom občerstvení pokračujeme opäť cez les. Chodník zapadnutý bukovým lístím vytvára pri prenikajúcom slnečnom svetle nádherné scenérie, ktoré nás sprevádzajú až na vrchol. Na vrchole víta vrcholová značka „Tri Koruny“. Vzniku panoramatickej fotky bránia všadeprítomné stromy, na to treba vyjsť na vyhliadku na „najvyššiu korunu“. Hneď vedľa sa nachádza vstup na železný chodník, kde od nás pokladník pýta štyri zloté. Zloté sme si však zabudli zmeniť, tak sa pýtame, či je možné platiť aj v eurách. Pokladník sa pousmial a povedal, že problém to nie je a vypýtal euro na osobu a dodal, že tento v cene je aj vyhliadka zo Sokolice. Zaplatili sme mu a po kovovom chodníku sme vyšli na vrchol. Z plošiny sme si vychutnávali nádherné výhľady na Dunajec, Červený Kláštor a nádherný pieninský jesenný les odetý do tých najkrajších farieb. Pohľad som zamieril aj na neďaleké Tatry, ktoré však boli v hmle. Nakoniec sme skonštatovali, že ísť do Pienin bola najlepšia možnosť. Podľa nepísanej tradície sme na vrchole otvorili plechovku piva a občerstvili sa. Okrem občerstvenia sme však museli prehodnotiť, čo ďalej. Či sa vrátiť alebo pokračovať po hrebeni (modrá značka) smerom na Sokolicu. Hodinky ukazovali pol druhej. Odpoveď ostala opäť na mne a navrhol som pokračovať ďalej po hrebeni. Zbalili sme si veci a pokračovali sme ďalej. Okrem bukového lesa nám robili spoločnosť aj turisti a štýlové drevené značky, ktoré sa nachádzali pri každej odbočke z chodníka.

Ďalšou atrakciou boli ruiny bývalého Pieninského zámku. Zachovali sa z neho iba základy a cisterna na vodu. V jeho tesnej blízkosti sa nachádza do skaly vytesaná kaplnka Svätej Kingy, manželky poľského kráľa Boleslava Hanblivého, ktorá na hrade kedysi prebývala. Chodník má ďalej striedavý charakter. Širšie úseky, hlavne na početných poľanách sú striedané úzkymi hlavne v lese. Poľských susedov však treba pochváliť za kvalitu chodníkov, ktoré sú kvalitne značené, udržiavané a v ťažších úsekoch sú podporené kovovými plošinami a schodíkmi. Tie sú časté v poslednom úseku pred Sokolicou, ktorá sa začína čoraz častejšie vynímať z lesa. V týchto miestach sa chodník približuje bližšie bralám nad Dunajcom a objavujú sa aj prvé výhľady na rieku. Čas však neúprosne beží a nás okrem výstupu na Sokolicu čaká dlhá pešia túra popri Dunajci späť k autu. Dostávame sa pod Sokolicu, kde začína chodník prudko serpentínovom stúpať nahor. Po pár minútach sa dostávame ďalšej pokladni na dnešnej túre. Z vrecka vyberám lístok, ale zbytočne. Pokladníkovi sa skončila služba. Pri posledných slnečných lúčoch vychádzame na Sokolicu a vychutnávame si pohľad na meandre Dunajca, Lesnicu, Szczawnicu. Martin, ktorý sa vrátil z dovolenky v Chorvátsku nás ponúkol vynikajúcou rakijou, ktorou sme symbolicky zakončili túto peknú jesennú túru. Po pár záberoch na okolitú krajinu, ale aj na už povinný záber na borovicu horizontálne vyrastajúcu zo skaly, ktorá nechýba na žiadnom bedekery pomaly zostupujeme po prudkom serpentínovom chodníku pripomínajúcom schodisko smerom k Dunajcu. Po príchode na breh ma zarazila jedna skutočnosť, ktorú som si neuvedomil. Chýba tam most. Na mape je síce modrý chodník vyznačený ako pretína rieku, ale most žiadny. Hneď som si spomenul na minuloročný splav Dunajca a najbližší most sa nachádza v Kroscienku nad Dunajcom asi 10 km po prúde rieky. Moje obavy sa rozplynuli pri pohľade na krojovaného pltníka plávajúceho k nám z opačného brehu. Nasadli sme na plť a do troch minút sme boli na druhom brehu. Zaplatili sme každý po päťdesiat centov, rozlúčili sme sa s pltníkmi a vydali sa na dlhú večernú prechádzku popri Dunajci späť do Červeného Kláštora. Aj keď sme mali naponáhlo, na pivo po túre sme si čas našli. Krčma na nádvorí kláštora, kde je štýlovo zariadený interiér so starými lavicami a zadymenými stenami vytvárala peknú historickú atmosféru, pri ktorej pivo po namáhavej, ale krásnej túre chutilo o to viac.