Pieniny, krásny kraj rozprestierajúci sa na oboch brehoch Dunajca. Kraj, ktorý ponúka návštevníkovi nezabudnuteľnú plavbu plťami, neopakovateľný turistický zážitok v horách. Malú rozlohu tohto rázovitého goralského kraja kompenzuje množstvo prírodných a kultúrnych zaujímavostí, ktoré sú na dosah ruky.
Prvý krát som sa o Pieninách dopočul na vlastivede v štvrtom ročníku základnej školy. Bol som uchvátený výkladom o prielome rieky Dunajec, Červenom Kláštore a mníchovi Cypriánovi (autorovi prvého slovenského herbáru), splavu na pltiach, o majestátnych Troch Korunách a iných atrakciách. Vtedy vznikla túžba tento región navštíviť. Túžba rokmi rástla prezeraním fotografií a nachádzaním turistických materiálov, ale povinnosti jej naplnenie odďaľovali. Až po štrnástich rokoch sa naskytla prvá príležitosť.
Brat dostal možnosť rekreácie v poľskom Zakopanom s možnosťou priviezť si aj rodinných príslušníkov. Ideálna príležitosť navštíviť naše najkrajšie hory z pohľadu našich severných susedov. Ponuku som prijal a rozhodol som sa stráviť v centre poľskej turistiky dva dni. Prvý deň po príchode sme navštívili poľské Tatry s ich najväčším jazerom – Morským Okom (o tom však nabudúce). Druhý deň boli v ponuke poznávacie zájazdy do goralskej obce Chocholów, dolín poľských Tatier, ale aj splav Dunajca. Voľba padla na poslednú možnosť.
Na druhý deň, hneď po raňajkách sme nastúpili do poľského minibusu a vyrazili sme smerom na Nový Targ popri Czostynskom a Nedzieckom jazere (priehradách na Dunajci) do Sromowiec Wyznych. Po mierne adrenalínovej jazde sme zastavili neďaleko prístavu pre poľské plte. Po vybavení formalít a krátkej expozícii o Pieninách nasadáme do plte. Plť pozostáva z piatich „vaničiek“ pospájaných vedľa seba. Dvaja pltníci nás poučujú o základnom pravidle v prípade nehody: Pasažieri v prvej vaničke vylievajú vedrom vodu a ich spolucestujúci s druhej im pritom spievajú, aby sa im lepšie pracovalo. Podľa aktuálneho zasadacieho poriadku, brat mal teda povinnosť vylievať a ja spievať, čo ma v celku desilo, lebo talentom na spev som obdarený nebol. Po krátkom úvode vyrážame a asi po sto metroch na prvej zákrute nás na horizonte fotí fotograf z pozorovacej búdky. Záujemca o fotografiu si ju môže zakúpiť v cieľovom prístave. Asi po jednom kilometri dosahujeme úsek Dunajca pred Červeným Kláštorom, kde sa nachádza prístav pre slovenské plte. Pltník nás upozorňuje na zaujímavosť v podobe vŕby, z ktorej vyrastá borovica. Pri pohľade na skúsených, v krojoch oblečených, licencovaných poľských pltníkov a slovenských mladých brigádnikoch si uvedomujem rozdiely medzi turistickým biznisom na oboch stranách rieky. Zatiaľ, čo poľskí pltníci nás neustále zabávajú výkladom, tak spomínaní brigádnici sa po nevinnej narážke jednej našej spolucestujúcej, že sú pomalší len „diplomaticky“ usmievajú. To sa už plavíme popod štýlovú visutú lávku, spájajúce oba brehy a za najbližšou zákrutou sa ukazuje najkrajší záber na najvyšší vrch Pienin – Tri Koruny, ktoré slúžia ako vstupná brána do kaňonu na Dunajci. Tu sa začína skutočná nádhera Pienin. Na našej strane sa nad nami týčia skalné bralá – Sedem Mníchov. Podľa povesti sa jedná o sedem zakliatych mníchov, ktorí boli takto potrestaní za hriešne zakrádanie sa k mníške a pri zbere bylín boli premenení na skalné bralá. V skutočnosti je ich viac ako sedem a dosahujú výšku až 80 m a pokorne dotvárajú panorámu Troch Korún. Po celom úseku prielomu, početné meandre so zalesneným alebo skalnatým pozadím okolitých hôr nútia turistu namáhať fotoaparát. Nezabudnuteľné sú aj zábery na ostatné plte plávajúce popri nás. Kto fotoaparát nemá, ten sa môže zapojiť do súťaže organizovanej hlavným pltníkom: Hádanie do ktorej strany sa bude zatáčať Dunajec po najbližšej zákrute. Pozor, pravidlo, že do opačnej ako pri tej predchádzajúcej zákrute tu nie vždy platí! Na slovenskej strane sú svahy trochu menej strmé a celou plavbou nám robia spoločnosť turisti a cyklisti na cyklotrase vedúcej z Červeného Kláštora do Szczawnice. Pohľad na tieto atrakcie núti človeka vrátiť sa do tohto krásneho kraja a spoznávať to ďalej aj z bicykla alebo z okolitých hôr po oboch stranách rieky.
Asi po vyše hodine plavby prichádzame na miesto, kde sa štátna hranica v strede koryta Dunajca lomí, a pokračuje horským hrebeňom smerom na juh. Tesne pred ňou sa nachádza pláž, kde sa končí plavebná trasa pre slovenské plte, ktoré sa nákladným autom prepravujú odtiaľto späť do Červeného Kláštora. My však pokračujeme ďalej. Vychutnávame si pohľad na Sokolicu, čo je druhé najvýznamnejšie vyhliadkové bralo na poľskej strane. Ďalej sa už tok Dunajca stáva pokojnejším a po pár kilometroch dochádzame do poľského kúpeľného mestečka Szczawnica, kde sa nachádza cieľový prístav pre poľské plte. Plavba bola prijemná a spevom som brata pri vylievaní vody z vaničiek povzbudzovať nemusel. Po rozlúčke s pltníkmi nasleduje krátka prehliadka mesta a cesta minibusmi späť do Zakopaného.
Návšteva Pienín je jednou z mnohých ukážok krás slovenskej prírody – ako sa na malom území dokáže koncentrovať ohromné množstvo prírodných krás. Nasledujúci rok som sa do Pienin vrátil opäť, tentokrát na horskú turistiku hrebeňom Tri Koruny – Sokolica. O tom však nabudúce.
Celá debata | RSS tejto debaty