Založ si blog

Na Bielej Rusi – Poľské intro

Bielorusko nepatrí medzi vyhľadávané turistické destinácie. Prevažne rovinatá krajina, ktorá okrem majestátnych hôr postráda aj more. Tejto krajine však prislúchajú i mnohé európske prvenstvá. Prvým prírodným je už spomínaný fakt, že nemá morské pobrežie, teda je rozlohou najväčšou vnútrozemskou krajinou v Európe. V médiách sa v súčasnosti spomína v súvislosti s inými prvenstvami ako posledná európska diktatúra, či posledná krajina v Európe, kde je uzákonený trest smrti. O správach o prezidentovi Lukašenkovi ako poslednom diktátorovi na starom kontinente, ktorý vládne krajine nepretržite od roku 1994 netreba ani hovoriť. Bielorusko má však aj druhú menej spomínanú tvár. Je to dynamická krajina s bohatou kultúrou a históriou, ktorú sa oplatí spoznávať. Spomínané „prvenstvá“ však veľa turistov od návštevy odrádzajú, ale na druhej strane jej dávajú svojské čaro, ktoré sa naopak stáva pre nemálo turistov lákadlom, čo je aj prípad našej partie 🙂

Pred návštevou Bieloruska sme si museli splniť povinné formality okolo vybavenia víz, nakoľko medzi našimi krajinami vízová povinnosť. Aby sme sa vyhli časovo náročným procedúram spojenými s návštevou veľvyslanectva a konzulátu, rozhodli sme sa aj tentokrát za príplatok využiť služby vízovej agentúry, ktorá za nás po zaslaní všetkých podkladov víza vybavila v priebehu necelého mesiaca. A tak s vízami v pasoch sme jedného júnového dňa vyrazili. Cesta do Bielodsc_0007ruska cez Poľsko je relatívne dlhá, preto sa ju oplatí spestriť pár atrakciami u našich severných susedov. Náš výber pozostával z návštevy bývalých sírnych baní v Tarnobrzegu, mesta Lublin a Bielovežského pralesa. Cesta bola relatívne pohodlná najmä po diaľnici od Krakova na Rzeszów. Po pár hodinách jazdy schádzame z diaľnice na Tarnobrzeg a po krátkom obede (klasika pirohy a žurek) sa snažíme nájsť sírne vrty. Pomocou googlemaps sa preháňame po panelových družstevných cestách na východnom okraji mesta. Na družicových snímkach sú ťažobné polia síce dobre viditeľné, problém však robí rekultivácia vrtných polí, ktorá rýchlo prebieha medzi jednotlivými aktualizáciami máp, čo komplikuje hľadanie. Po pár nekonečných desiatkach minút sa nám prvý vrt podarilo nájsť. Nachádza sa pri vojenskom cintoríne z prvej svetovej vojny. Touto oblasťou viedla frontová línia medzi rakúsko-uhorskými a ruskými vojskami, preto takýchto menších cintorínov je v okolí dosť. Nájdené odkalisko bolo už z časti rekultivované. Zašlú slávu ťažby síry pripomína zasolená pôda so skorodovanými vrtnými rúrami a všadeprítomný sírny zápach.

dsc_0017dsc_0020dsc_0009V 40. rokoch minulého storočia boli v okolí objavené bohaté náleziská síry, ktorá bola ťažená klasicky povrchovo, ale neskôr aj podpovrchovo, kedy sa do podzemného vrtu vháňala horúca para (s chémikáliami), ktorá roztopila síru a vzniknutý lúh bol následne potrubím odvedený do bývalého závodu, kde sa síra opätovne extrahovala. K zastaveniu ťažby začalo pomaly dochádzať v priebehu 80. rokov minulého storočia, kedy zásoby síry boli takmer vyčerpané. Definitívny koniec ťažby nastal začiatkom 90. rokov. Dovtedy bol Tarnobrzeg nielen strediskom ťažby síry v Poľsku, ale aj výroby kyseliny sírovej. Dnes sa na pozemkoch bývalého závodu stojí priemyselný park s menšími prevádzkami. Pozostatky ťažby nevidno len v podobe odkalísk a vrtov, ale aj potrubí v okolí, ktoré zub času a podnebia čoraz viac nahlodáva. Rekultivácia prebieha za silnej asistencie priemyselných hnojív, ktoré pomáhajú novému životu na kontaminovanej pôde. Zaujímavosťou je veľké umelé jazero vytvorené pred takmer tridsiatimi rokmi zaplavením najväčšieho povrchového vrtu.

dsc_0025dsc_0047dsc_0039Po pár záberoch „púštnej“ krajiny sa presúvame ďalej na východ. Po príchode do Lublinu už výdatne prší. Ubytovávame sa v príjemnom hotely v severnej časti mesta asi štyri kilometre od miestneho štadióna, kde sa v ten večer odohrával západ medzi našou a domácou futbalovou reprezentáciou do 21 rokov. Lístky na zápas sme nemali kúpené, tak sme dali prednosť posedením v reštaurácii. Miestna špecialita v podobe pikantnej polievky z nakladanej zeleniny s párkami príjemne pošteklil chuťové bunky, ale zaťažil žalúdok. Ako medicína pomohlo miestne pivo a zubrovka 🙂 Na izbe sme ešte naplánovali zajtrajšok, pozreli si futbal, kde sme si zakričali „Gól!“ dvakrát, zatiaľ čo domáci iba raz. Na druhý deň sme si išli prezrieť historické centrum mesta. Prvé čo ma pri prehliadke zaujalo bola nenápadná tabuľa vsadená do chodníka, ktorá vyznačovala hranicu miestneho geta. Lublin sa do začiatku druhej svetovej vojny mohol pochváliť jednou z najväčších židovských populácií v Európe. Židia tvorili tretinu miestnej populácie (v polovici 19. storočia to bolo až 52%), čím sa mesto stalo jedným z európskych centier židovskej kultúry. Počas druhej svetovej vojny boli miestni židia deportovaní do koncentračného tábora Majdánek. Najväčšou atrakciou je Lublinský zámok s románskymi, neogotickými a renesančnými prvkami z 12. storočia. Staré mesto ležiace oproti je vybudované na pahorku, čo mu dodáva atraktívny vzhľad. Do jeho uličiek sa dá dostať cez niekoľko brán, z ktorých je najikonickejšia Krakovská brána. V úzkych uličkách okrem kostolov, ktorých veže vytvárajú príjemnú siluetu mesta, možno nájsť mnoho obchodíkov so suvenýrmi, reštaurácií (kde nechýba ani česko-slovenská) aj múzeá a divadlo. Z histórie mesta treba spomenúť, že Lublin bol krátko po druhej svetovej vojne hlavným mestom krajiny. Dnes je vojvodským (krajským) mestom a kultúrnym centrom. Nachádzajú sa tu štyri univerzity, z ktorých je najznámejšia Katolícka univerzita založená v roku 1918. Okrem kultúry a turizmu miestnu ekonomiku výrazne podporuje farmaceutický priemysel a výroba vrtuľníkov.dsc_0046dsc_0035dsc_0031

 

Po prehliadke centra mesta, kde po včerajšom zápase nechýbalo veľa našich krajanov sadáme do auta a pokračujeme ďalej na sever. Počasie je dosť daždivé, tak sa po ceste moc nezdržujeme. Po pár hodinách sa ocitáme v našom poslednom poľskom cieli – v Bielovižskej oblasti.

Počasie sa začína našťastie umúdrovať. Na neskorý obed sme sa zastavili v meste Hajnówka, kde už cítiť silný bieloruský vplyv. Okrem Múzea bieloruskej kultúry sa tu nachádza aj bieloruská reštaurácia, ktorú sme navštívili. Z menu sme si objednali najtypickejšie bieloruské jedlo, zemiakovú babu. img_20170617_142643Chuťovo sa nelíši od našej baby alebo chudobnice, s tým rozdielom, že táto je ešte plnená mletým mäsom v štýle sendviča. Ako príloha sa podávajú čerstvé nasolené uhorky s kôprom, čo chuťovo pekne ladí. Na celom obede ma teraz mrzí jedna vec, ktorú som vtedy netušil … že babu jem naposledy. Čas pokročil, bolo treba hľadať ubytovanie. Obec Bieloveža sa nachádza o pár kilometrov ďalej a ako významné turistické centrum zaručovalo, že s ubytovaním by nemal byť problém. Našťastie poučení z predošlej dovolenky na polostrove Hel sme nič nenechali na náhodu. Dobre sme urobili, lebo história sa opakovala. Turistická sezóna už bola v plnom prúde, preto sme hneď v piatich privátoch boli odmietnutí kvôli obsadenosti. Pri fakte, že každý druhý dom v Bieloveži je zároveň privátom nám klesala nálada, našťastie dedina je dosť veľká. Asi na šiesty krát sa nám to podarilo. Kým Miro parkoval auto, tak mi sympatická domáca ukázala malú a zároveň poslednú voľnu izbu s komenárom, že nám tu bude dobre. 20170617_163528Pri pohľade na stiesnené priestory podkrovnej izby som to bral ako ironický zmysel o humor. Keď sa s batožinou dotrepal Miro, tak sa pani domáca na chvíľu stratila reč a následne na to sa snažila kútiky na ústach držať pri sebe, čo bolo v celku zábavné. Nakoniec skonštatovala, že do rána to vydržíme. Pointa bola v tom, že keď mi ukazovala izbu, tak si myslela, že som tu so ženou. Preto ten komentár, že na malej posteli budeme mať k sebe bližšie. Nám to nepripadalo ani atraktívne, ani pohodlné. Cena vyšla v prepočte 12 Eur na osobu. Našťastie sa jednalo o nocľah a príležitostí na „poflakovanie sa“ do neskorej noci bolo dosť. Po zhodení batožiny sme vybavili s domácimi nutné formality ohľadom zaplatenia a registrácie (podnikatelia v ubytovacích službách u našich severných susedov si pýtajú od hostí doklady) sme išli spoznávať okolie.

dsc_0048Bielovežsky prales ponúka pre turistov veľa atrakcií. Plán na neskoré popoludnie bolo navštíviť miestny zoopark. K zubrím oborám sme však prišli päť minút po záverečnej, tak sa návšteva presunula na ďalší deň. Obloha sa vyjasnila, tak sme hľadali náhradný program. V návšteve infocentra sme si kúpili mapu a zisťovali najatraktívnejšiu trasu. Nakoniec sme si dopriali výhľad z veže infocentra na celý prales. Mňa zaujala sieť úzkorozchodiek v okolí. Ako sme sa dozvedeli, tak železnička slúžila nielen na odvoz dreva z lesa, ale hlavne na údržbu unikátneho európskeho pralesa. V súčasnosti slúži na prepravu turistov. Preto sme ju zaradili do zajtrajšieho programu. Po dlhej jazde sme toho mali už dosť a po krátkej fotopromenáde v miestom parku, pozostávajúceho z aleje plnej malých žiab, ktoré návštevníci (tí ohľaduplnejší) starostlivo prekračovali, sme sa vybrali do reštaurácie v cárskom štýle sídliacej v drevenej staničnej budove už nefunkčnej železnice.

dsc_0070dsc_0074dsc_0063Čo ma milo prekvapilo bol relatívne bohatý strojový park pozostávajúci z parných lokomotív, jedej malej dízlovej lokomotívy a zopár drezín. Odstavené osobné vagóny slúžili ako ubytovanie. Reštaurácia bola plne obsadená, našťastie vedúci so starým dobrým taktom a rovnošatou našiel pre nás miesto. Menu vo formáte A3 s fotografiou posledného cárskeho páru na prednej strane pôsobilo štýlovo. To sa dá povedať aj o cenách. 20170617_183220Tanier soljanky vyšiel v prepočte na 5 Eur a porcie boli viac degustačné ako keby mali zasýtiť. Na druhej strane musím priznať, že kuchári sa premohli. Pri platení kartou sa vedúci bez toho, aby sa nás pýtal odkiaľa me s nami rozlúčil s pozdravom „Na shledanou!“ Po krátkej prehliadke okolia sme nakúpili zásoby na izbu, aby nám „sardínkový“ nocľah rýchlejšie ubehol a za spoločnosti komárov sme zaspali.dsc_0120

Na druhý deň sa prebúdzame do horúceho rána, vraciame kľúč a vyrážame na prehliadku obory. Miestny zverinec je pre našinca zaujímavý. Pre začiatok črieda jeleňov, o kúsok ďalej párik vlkov, ktoré by sa možno aj rady nechali pohladiť (čomu zabraňuje dvojitý plot). Zaujímavý exponát je ďalej v podobe stáda koňov Tarpanov, resp. ich napodobnenín, lebo pôvodné boli vyhubené v 18. storočí. Počas druhej svetovej vojny nemeckí vedci sa tu snažili spätne vyšľachtiť už vyhynuté zvieratá. Reálne to však nie je možné, preto sa im podarilo krížením rôznych druhov „napodobniť“ niektoré živočíchy ako napríklad pratura alebo spomínaného Tarpana. Keď tieto zvery začali napádať návštevníkov, tak v experimentoch poľavili.Expozícia pokračuje prehliadkou sŕn, divých svíň, losa s mláďaťom až nakoniec prichádzame k stádu zubrov európskych, maskotov parku. Zubry sa vyskytujú aj voľne v celom národnom parku, preto pri návšteve treba byť opatrný. Po prehliadke sa v infocentre dozvedáme, že miestny hraničný priechod s Bieloruskom nemôžeme prekročiť, lebo tam platí iba lokálny cezhraničný turistický režim. Medzi Bieloruskom a Poľskom existuje dohoda o lokálnom cezhraničnom režime v oblasti Bielovežskeho pralesa a Augustovského kanála, kde je možné v rámci organizovaného zájazdu prekročiť hranice bez víz s tým, že sa na území jedného zo štátov možno zdržať iba vrámci zájazdu.

dsc_0140dsc_0127dsc_0137Toto poriadne otriaslo našími plánmi, lebo najbližšie hraničné priechody sú vzdialené 60 km. Turistickú trasu sme vymenili za návštevu najprísnejšie chránenej časti parku. Bielovežsky park je rozdelený do jednotlivých zón, v ktorých sa možno voľne pohybovať. Výnimku tvorí najprísnejšie chránená, kde je možný vstup len so sprievodcom. Po zakúpení lístkov sme mali asi 10 minút času, ktorý sme využili na občerstvenie jačmenným kvasom. Potom si nás prebrala sprievodkyňa a asi 3-hodinová exkurzia zachovalým pralesom sa mohla začať. Počas exkurzie kedy sprievodkyňa nadšene nonstop vysvetľovala fakty o rastlinách, živočíchoch, histórie parku nás rovnako zanietene štípali komáre. Z obsiahleho výkladu spomeniem len, že park bol zapísaný v roku 1979 do UNESCO. Jeho vznik bol podmienený pre ochranu ekosystému lesa a nie zubrov ako sa mnoho ľudí mylne domnieva. Niektoré stromy majú stovky rokov, iné zase impozantnú výšku. Zaujímavé je tiež sledovať rozklad uhynutých stromov na substrát. Celkovo návšteva pralesa pôsobí ako návšteva do dávnej minulosti a na svoje si prídu nielen milovníci botaniky a lesa. Zaujímavým spestrením prehliadky je pozorovanie vedcov pri práci. Po dlhej túre dobre padne obed. V Bieloveži je mnoho menších reštaurácií, kde sa varí domáce poctivé jedlo, ktoré urobí správnu kulinársku bodku za túrou. Voľba padla na tradičné kartacze, čo sú zemiakové knedle plnené mäsovou plnkou.

dsc_0146Pri chutnom obede sme s Mirom museli riešiť čo ďalej. Prihraničný režim spôsobil okrem 60 km dlhej obchádzky, že na bieloruskú stranu parku sa nedostaneme. Rozhodli sme sa preto bieloruskú časť parku vypustiť s programu a pokračovať rovno na Brest. Táto situácia nás veľmi mrzela a mrzí dodnes, ale vzhľadom na obrovské vzdialenosti, ktoré nás čakajú a časový harmonogram , ktorý nepustí, sme sa tejto lákavej prehliadky museli vzdať, aby sme v kľude mohli navštíviť zvyšné zaujímavé miesta a mali časovú rezervu pre prípad možných nepríjemností. Bieloruské turistické víza sa totiž udeľujú na maximálne 11 dní, čo by v mimoriadnej udalosti a následného zdržania mohlo spôsobiť aj právne problémy. Za opustenie krajiny po vypršaní víz hrozí mastná pokuta, dokonca aj väzenie. A tak po výdatnom obede pokračujeme k colnici.

dsc_0079 dsc_0088 dsc_0093 dsc_0096 dsc_0105 20170618_092709 20170618_094241 20170618_095532 dsc_0116

2550
2014
Posledný 23. 08. 2017, 11:12:10

+++ ...

Na Bielej Rusi – Brest a formality

19.09.2017

Po horúcom dni strávenom v Bielovežskom pralese sa pomaly presúvame k hraničnému prechodu Pieščatka. Odbavenie na poľskej colnici prebehlo rýchlo a pohľad na bieloruskú stranu sľubuje tiež viac »

Vo Východnom Prusku – Po stopách legiend

05.03.2017

Po raňajkách vyrážame z hotela v Zelenogradsku smerom na Černiakovsk. Asi po vyše dvoch hodinách spôsobených aj blúdením prichádzame do tohto asi štyridsattisícového mesta. V prvom stánku viac »

Vo Východnom Prusku – Opäť na piesku a kose

06.02.2017

Po raňajkách v kaliningradskom hoteli vyrážame autom smerom na Baltijsk. Počasie vyzerá byť našťastie priaznivejšie ako v predchádzajúci deň. Ešte pred definitívnym odchodom z mesta ideme viac »

(typo - nepouzivat v orise) Autobus, nástup, cesta, zamestnanie

Nedostatok vodičov autobusov sa prehĺbil

24.11.2017 15:26

Nedostatok vodičov autobusov, mestskej hromadnej dopravy, ale aj nákladných vozidiel na Slovensku sa v tomto roku prehĺbil.

Klzisko na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave

Bratislava bude betónovými blokmi chrániť centrum pred útokmi

24.11.2017 14:47

Bratislava sa pridala k európskym metropolám, ktoré betónovými zábranami chránia centrum pred teroristickými útokmi vozidlom.

križovatka Blatné na D1

Križovatka Blatné je v smere Trnava - Bratislava plne prejazdná

24.11.2017 14:18

Národná diaľničná spoločnosť v piatok začína s presmerovávaním dopravy na križovatke Blatné aj v smere Bratislava - Trnava.

500 eur

Trináste a štrnáste platy oslobodia od daní a odvodov do sumy 500 eur

24.11.2017 14:08

Dobrovoľné trináste a štrnáste platy budú postupne oslobodené od daní a odvodov v sume 500 eur, uviedol šéf SNS Andrej Danko.

Branislav Turčina

Štatistiky blogu

Počet článkov: 48
Celková čítanosť: 179900x
Priemerná čítanosť článkov: 3748x

Autor blogu

Kategórie