Založ si blog

Vo Východnom Prusku – Stutthof a príjazd do Ruska

 

Vo Wladyslawove sa prebúdzame do slnečného a horúceho rána. Po rozlúčke s domácimi bez raňajok vyrážame k ruským hraniciam. Ešte pred prejazdom hraníc máme na pláne jednu zastávku, ktorú by bola škoda nenavštíviť. Je ňou dedinka Sztutowo, ktorá ponúka dve zaujímavé atrakcie. Prvou je úzkorozchodná železnica a druhou bývalý nacistický koncentračný tábor Stutthof. Cesta prebiehala celkom dobre pokým sme sa nepriblížili ku Gdansku. Masívna výstavba nových ciest, zjazdov v kombinácií s neaktuálnymi mapami v našej navigácii spôsobila masívne blúdenie. Asi po hodine blúdenia kupujeme na benzínke mapu, v ktorej hľadáme najkratšiu cestu do Sztutowa.

dsc_0215

Že najkratšia trasa nemusí byť najrýchlejšia sme sa presvedčili veľmi rýchlo. Gdansk a oblasť Stutowa oddeľuje rieka Visla, ktorú treba prekonať. Po vybočení z hlavnej cesty, ktorá ju pohodlne prekonáva mostom sme sa asi po polhodine jazdy po vedľajšej ocitli pred kompou, ktorá premáva v polhodinových intervaloch. Našťastie sme čakali len 10 minút a ako odmena nám slúžil pohľad na ústie najdlhšej rieky Poľska do Baltského mora.

 

dsc_0214

Po „vylodení“ sa na druhom brehu pokračujeme úzkou cestou do Sztutowa. Cesta je lemovaná už spomínanou úzkorozchodnou železnicou. Po pár kilometroch sa ocitáme na parkovisku bývalého koncentračného tábora Stutthof. Po zaparkovaní na spoplatnenom parkovisku sa presúvame k vrátnici, kde sa pýtame na cenu vstupného. Pracovníčka nám povedala, že ak nemáme záujem o sprievodcu, tak vstup je zadarmo. Ostnaté drôty, všadeprítomné ploty z pletiva, tehlové budovy, drevené baraky mi pripomínali návštevu Osvienčimu. Oproti nemu je však Stutthof menší, rozkladá sa na ploche 1,2 km². Prvé stavebné práce sa začali uskutočňovať už na druhý deň po napadnutí Poľska, na ktorých sa podieľalo 150 osôb vyčlenených zo 1500 ľudí zatknutých hneď na území Gdansku v deň obsadenia mesta nacistickými vojskami. Tento tábor mal pôvodne slúžiť ako zajatecký pre nežiadúce osoby z radov poľskej inteligencie a Židov z priľahlej oblasti. Avšak už v roku 1941 zmenil štatút na vyhladzovací. Kapacity tábora boli stále nízke, preto mŕtvych pochovávali na cintoríne Zaspa. O rok neskôr kvôli nárastu mŕtvych sa telá spaľovali najprv na hraniciach a ešte v tom istom roku bolo vybudované krematórium. V tomto roku sa opäť mení štatút tábora na medzinárodný a začínajú sa privážať väzni s iných táborov. To malo za následok zvýšenie výstavby barákov o rok neskôr, kedy sa rozloha tábora zdesaťnásobila oproti pôvodnej rozlohe. S postupom Červenej armády na západ boli preživší väzni vyslaní na pochody smrti do koncentračných táborov na západe. Stutthof bol nakoniec oslobodený 48. armádou 3. bieloruského frontu.

 

dsc_0222dsc_0221dsc_0229Prehliadku tábora začíname pri tehlovej bývalej administratívnej budove a pokračujeme smerom k barákom, z ktorých sa zachovali tri rady. Dnes sa v nich nachádza expozícia, ktorá pozostáva z prehliadky rôznych zachovalých predmetov, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou vtedajšieho života medzi ostnatými drôtmi tábora. Jednalo sa o zabavený majetok väzňov, ktorí po príchode málokedy tušili, čo ich v najbližšej budúcnosti čaká. Nezabudnuteľný dojem zanechali aj predmety dennej potreby v podobe kuchynských hrncov a misiek, či kresieb uväznených, ktorým dominovali náboženské motívy. Takouto formou dávali ľudia najavo zúfalé pocity z neistej budúcnosti, ale aj túžby v nádeje. Náboženské motívy, prevažne kresťanské, prezrádzajú rôznorodý pôvod väzňov, ktorý nebol len náboženský, ale aj etnický. Celkovo počas existencie tábora tu bolo väznených 30 národností. Tento fakt stelesňujú väzenské rovnošaty, na ktorých nedominovala len dávidova hviezda (židovskí väzni), ale aj trojuholníky s písmenami, kde písmeno vyjadrovalo národnosť väzňa. Pre Čechov a Slovákov to bolo „T“ (Tschechoslowakei). Od spomínaných barákov sa presúvame do ďalšej sekcie, kde sú základy už neexistujúcich kamenných barákov a v pozadí sú pozostatky krematória. Po ľavej strane stojí monumentálny pamätník 65 000 obetí, ktoré tu našli smrť.

dsc_0230dsc_0231dsc_0232Po prehliadke tábora sa presúvame k ďalšej atrakcií – miestnej úzkorozchodke. V dedine prichádzame na konečnú stanicu, ktorá pozostáva z jednokoľajového nástupišťa a informačnej tabule, z ktorej sa dozvedáme, že letná sezóna sa začína o päť dní. Sklamaní nasadáme do auta a pokračujeme smerom na Elblag. Hodinky ukazujú poludnie, čo je najvyšší čas na obed, nakoľko sme ešte nejedli. Obed si dávame v preplnenom motoreste pri Elblagu. Z menu si vyberám polievku žurek a kapustný list v paradajkovej omáčke. Hoci porcie boli obrovské, žiaľ to isté nemôžem tvrdiť o majstroch kuchároch. V polievke bolo zbytočne veľa zatuchlých zemiakov a kapustný závitok bol síce dobrý, ale zemiaky ako príloha boli studené. Našťastie poľské pivo všetko zachránilo.

V neďalekej zmenárni ešte meníme eurá na ruble a vyrážame na Grzechotki. Prehliadka na poľskej strane prebehla rýchlo a po pár minútach sa presúvame k ruskej colnici. Tu sa nás trochu zmocňujú obavy. Ešte stále sa nám vynárajú živé spomienky na slovensko-ukrajinskú hranicu, kde sa niektorí ukrajinskí colníci občas snažia privyrobiť si na úkor našich peňaženiek. Navyše fakt, že medzi Ruskom a Slovenskom je vízová povinnosť, zvyšuje dsc_0233obavy z ďalších možných komplikácií. Po príjazde do ruského colného pásma nás príjemne prekvapí atraktívna plavá colníčka, ktorá kontroluje, čí máme v pasoch víza. Po „kladnom náleze“ nás posiela k colnej kontrole. Tam sa staviame do pruhu a čakáme kedy príde na nás rad. Čakanie sme si krátili kochaním sa po colníčkach, na ktoré bol príjemný pohľad. Všimli sme si tu zaujímavý jav. Plavé colníčky kontrolovali autá a ich tmavovlasé kolegyne (ktoré v kráse za nimi nijako nezaostávali) pracovali za prepážkami. Možno náhoda. Do colnej reality nás vrátil urastený colník typickej brigadírke, ktorý mal na starosti kontrolu dokumentov a vypĺňanie formulárov. Ráznym, ale taktným tónom si od nás vypýtal doklady od auta a dal nám do rúk formuláre, ktoré sme mali vyplniť. Moc sme mu nerozumeli, nakoľko ruština nie je naša silná stránka. Našťastie kolónky boli aj v angličtine a nemčine, tak som začal vypĺňať. Colník pomedzi kontroly nás stihol skontrolovať ako nám to ide a vždy nám poradil. Asi po tretej kontrole som sa ho spýtal, či to máme vypĺňať obaja, či len majiteľ. Po odpovedi, že len majiteľ som ho poprosil o ďalšie tlačivo. Podal mi ho a pomohol nám ho správne vyplniť a my sme ho víťazne odovzdali colníčke za prepážkou. Pre istotu sme sa spýtali colníka, či je to všetko. Odpovedal, že áno, tak sme sa mu poďakovali za pomoc a vyrazili vperiod.

dsc_0236dsc_0257dsc_0247Po širokej prázdnej viacprúdovej ceste lemovanej striedavo lesmi a lúkami sa po pár minútach začína pred nami ukazovať typická sovietska silueta Kaliningradu, ktorej dominujú okrem sídlisk aj chladiace veže atómovej elektrárne. Prvú zastávku sme si urobili pri vstupnej dopravnej tabuli, pred ktorou sme sa odfotili. Pomaly sme začali rozmýšľať, čo ďalej. Rozmýšľanie našťastie netrvalo dlho, lebo sme si všimli infotabuľu vedúcu k známej pruskej pevnosti Dönhoff. Prechádzaním cez malú priemyselnú štvrť nás zaujali kuriozity ako elektrické drôty spadnuté cez cestu. Či boli živé sme sa iba dohadovali, skúšať sme to nechceli, lebo by sme živí z toho nemuseli vyviaznuť. Ďalším znakom bol všadeprítomný zápach asfaltu. Po nádychu sme skonštatovali „Konečne v Zväze po dvoch rokoch!“ To sa už ocitáme pri spomínanej pevnosti, kde si za dva ruble kupudsc_0251jeme od babušky v najlepších rokoch lístky. Tehlovými chodbami starej pruskej pevnosti nás sprevádza mladý nadšenec z miestneho klubu vojenskej histórie. Nadšene nám vysvetľuje históriu pevnosti, len škoda, že ho skoro vôbec nerozumieme. Našťastie pevnosť ponúka veľa hlavne technických zaujímavostí v podobe výťahov a rôznych mechanizmov, ktoré upútajú aj bez výkladu. Celkovo je expozícia strohá, ale na atmosfére jej to neuberá. Okrem už spomínaných mechanizmov si návštevník môže pozrieť galériu historických fotografií a skíc, prípadne po prehliadke si zastrieľať zo stredovekého luku na nádvorí. Táto pevnosť je jednou z dvanástich, ktoré sa na území mestá nachádzajú. Zaujímavosťou je vodná priekopa, ktorá ju obkolesuje.

dsc_0243Po exkurzii sme sa vybrali hľadať hotel. Pri prejazde okrajovými sídliskami sme vtipne skonštatovali, že sme sa ocitli v Ružomberku spred tridsať rokov. Do reality nás dostala česká električka, nakoľko v Ružomberku električky nejazdia. Celkovo architektúra mesta je typicky sovietska a mení sa pomaly. Akurát pribúdajú reklamy a menia sa fasády. Ale o architektonických zaujímavostiach v ďalšej kapitole. Do navigácie sme zadali hotely. Hustá doprava podvečer nám robila trochu problém, ale nakoniec sa nám z vnútorného obchvatu podarilo dostať a po chvíle hľadania sme zastali pred hotelom. dsc_0261Neviem, či to bolo celodenným cestovaním, ale mali sme problém otvoriť bránu, tak sme zvonili. Našťastie išiel okolo miestny, ktorý ich poľahky otvoril. Tak sme tam ostali zahanbení stáť. Aby poníženia nebolo málo, akurát vtedy vybehla z hotela recepčná, ktorá udivene krútila hlavou a ako učiteľka na nás rezignovaným tónom niečo po rusky sypala. Mojou slabou ruštinou som zachytil, že prečo si nevieme sami otvoriť bránu. Na recepcii som sa jej namiesto pozdravu ospravedlnil a jej tvár sa mierne vyjasnila. Hneď na to sme si išli pozrieť apartmán. Bol zariadený v typickom ruskom luxusnejšom štýle (bordové závesy a deky nesmeli chýbať). Bál som sa spýtať na cenu. Moje obavy sa mierne vyplnili, keď zahlásila, že 80 eur. Keby boli aspoň samostatné postele, tak možno, ale toto sa nám zdalo priveľa. Nakoniec sme zhodnotili, že toho máme už dnes dosť a súhlasili sme. Však raz za život.

Po zhoddsc_0273ení batožiny sme hneď vybavili formality a vybehli na krátku večernú exkurziu. Mira, ktorý je rádioamatér zaujal neďaleký vysielač, mňa zase ako železničného fanatika električky. Našťastie všetko bolo pokope, tak po pár záberoch sme sa rozhodli dať si dačo miestne pod zub. V okolí boli všetko väčšinou krčmy na stojaka, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť jeden bar, kde podávali aj jedlo. Rozhodli sme sa pre polievku boršč, však sme v Rusku. Čašník odbehol a za chvíľu sa vrátil s ospravedlnením, že boršč už nie je. Odporučil nám inú polievku šči a my sme súhlasili. O tejto polievke som sa dočítal, že je tisícročná, teda má tisícročnú tradíciu. Zmieňoval sa o nej aj Solženicyn v diele Sústrovie gulag. Čakal som polievku z kyslej kapusty, ale nakoniec sme dostali zeleninovú verziu, ktorá pripomína našu mrvenicu. Menu bolo slabé, tak sme sa rozhodli doplniť kalórie pivom. Čašník nám ponúkal známe zahraničné značky, my sme poprosili o ruské. Ponúkol nám tmavé čerešňové, tak sme súhlasili, hoci by som uprednostnil klasickú svetlú baltyku, ktorá v ponuke nebola. Chuťovo bolo celkkom dobré, ale silné a ťažké. Skôr by sa hodilo ako dezert a nie na uhasenie smädu. Čo ma zaujalo bolo prestieranie vo forme jednorázových papierových podložiek z nahnedlého papiera (štruktúrou pripomínal papier na pečenie), na ktorom bola starodávna mapa sveta. Snažil som sa ju polievkou nepokvapkať, čo sa mi aj podarilo a za hrdého smiechu čašníka som si ju ako suvenír zroloval. Keby vedel, že som si ju dal neskôr doma zarámovať, tak by asi vybuchol od smiechu. Keď suvenír, tak originálny.

dsc_0271Po návrate na hotel sme si dali sprchu. Prvý som šiel ja. Prehliadol som, že sa jedná o masážnu sprchu s viacerými bočnými tryskami. To malo za následok, že keď som pustil vodu, tak som zboku chytil plný zásah studenou vodou. Aby som nevyskočil z kože, veľa nechýbalo. Mirovi som o tom nič nepovedal, len som škodoradostne v izbe čakal, či si to všimne. Výkrik na seba nedal dlho čakať a výbuch smiechu u mňa ešte menej. Nakoniec sme naplánovali zajtrajšiu prehliadku mesta a po náročnom dni zaliezli do postele.

Na Bielej Rusi – Brest a formality

19.09.2017

Po horúcom dni strávenom v Bielovežskom pralese sa pomaly presúvame k hraničnému prechodu Pieščatka. Odbavenie na poľskej colnici prebehlo rýchlo a pohľad na bieloruskú stranu sľubuje tiež viac »

Na Bielej Rusi – Poľské intro

22.08.2017

Bielorusko nepatrí medzi vyhľadávané turistické destinácie. Prevažne rovinatá krajina, ktorá okrem majestátnych hôr postráda aj more. Tejto krajine však prislúchajú i mnohé európske prvenstvá. viac »

Vo Východnom Prusku – Po stopách legiend

05.03.2017

Po raňajkách vyrážame z hotela v Zelenogradsku smerom na Černiakovsk. Asi po vyše dvoch hodinách spôsobených aj blúdením prichádzame do tohto asi štyridsattisícového mesta. V prvom stánku viac »

jedlo, tanier, mäso, zelenina, jedenie, strava, hody, obed, večera, stolovanie,

Litva žiada jednotné štandardy pre značkové potraviny v EÚ

20.09.2017 07:33

Litovský minister poľnohospodárstva Bronius Markauskas vyzval na zavedenie jednotných štandardov pre značkové potraviny v Európskej únii.

Fico, Tusk,  Juncker

Slovensko si vynútilo západnú kolu a sušienky

20.09.2017 07:00

Kritika Slovenska a ďalších krajín strednej Európy na dvojakú kvalitu potravín začína prinášať prvé zmeny.

Mexiko, zemetrasenie,

VIDEO: Zemetrasenie v Mexiku strhávalo domy. Vyžiadalo si najmenej 150 obetí

19.09.2017 22:38, aktualizované: 20.09.2017 06:25

Zemetrasenie udrelo presne v deň, keď si krajina pripomínala ničivé zemetrasenie s magnitúdou 8,1, ktoré v roku 1985 pripravilo o život minimálne päťtisíc ľudí.

Nemecko, diaľnica, mýto, auto, autá, diaľnice

Vo Frankfurte našli bombu z vojny, zatvoria letisko aj diaľnicu

19.09.2017 21:54

Nevybuchnutú bombu našli robotníci pri výkopových prácach spojených s výstavbou novej podzemnej dráhy vedúcej na letisko.

Branislav Turčina

Štatistiky blogu

Počet článkov: 48
Celková čítanosť: 172706x
Priemerná čítanosť článkov: 3598x

Autor blogu

Kategórie