Založ si blog

Autom pod Kaukaz XI – Vardzia a tranzit domov

blog 11 - 1Posledný deň strávený v Gruzínsku je opäť slnečný a horúci. Po zbalení si vecí vyrážame k nášmu poslednému gruzínskemu cieľu, skalným kláštorom vo Vardzii. Cesta po rýchlostnej ceste č. 11 prebieha celkom dobre, kvalitou však pripomína našu cestu prvej triedy. Pri Chertvisi z nej odbočujeme a hneď si dávame aj prvú fotozastávku, keď si fotíme rovnomennú pevnosť týčiacu sa nad mestom. Výzorom sa moc nelíši od iných hradov v krajine a trochu pripomína naše hrady Strečno alebo Beckov. Výnimočná je však jeho história. Bol vybudovaný v 2. storočí p. n. l., čím je najstaršou pevnosťou v Gruzínsku. Počas svojej existencie bol niekoľkokrát zničený (podľa jednej legendy aj Alexandrom Veľkým). Súčasnú podobu hradieb získal až v 14. storočí. Po pár záberoch pokračujeme po vedľajšej ceste ďalej. Okrem typických gruzínskych dediniek poznačených sovietskym vplyvom vidno aj nové stavebné projekty v podobe vodných elektrární v spolupráci s Tureckom.
blog 11 - 2 Asi po polhodine jazdy sa pred nami po pravej strane ukazuje obrovská skalná stena prevŕtaná otvormi pripomínajúca mravenisko. Je to skalný kláštorný komplex vo Vardzii. Auto parkujeme na parkovisku a za cenu 3 Lari/osobu (1,50 Eura) si kupujeme lístok a po chodníku vystupujeme ku kláštorom. Pohľad na klenby vytesané do skaly je majestátny. Skalná pevnosť pochádza z 12. storočia n. l. a mala slúžiť ako obranná pevnosť pred Turkami a Peržanmi. blog 11 - 3Hneď po dobudovaní v ňom istý čas sídlila gruzínska kráľovná Tamara so svojim dvorom. Pôvodne v ňom bolo okrem kostola, galérií, pekární, stajní aj 3000 bytov (každý pozostával z troch miestností)! Po zemetrasení sa zachovalo súčasných 700 miestností, ktoré dodnes obýva pár mníchov. Prechádzka chodbami je skutočne nezabudnuteľná. Okrem hlavného kostola ozdobeného starobylými freskami si návštevník vychutná nádherné výhľady z mnohých výklenkov a terás nielen na samotný kláštor, ale aj do údolia. Veľké množstvo tmavých či osvetlených chodieb, schodov, či klenieb ponúka pastvu nielen pre dušu a oči, ale aj mnoho práce pre fotoaparát 🙂 Asi po hodinovej prehliadke, pri ktorej sme prešli z jedného konca kláštora na druhý si dávame obed v miestnom bufete a po ňom sa chystáme prejsť do Turecka.
blog 11 - 4Mapa nám odporúča pokračovať po ceste ďalej a v horskom priesmyku prekročiť tureckú hranicu. Ako nápad to znie dobre, čo by nám skrátilo cestu (aspoň vzdušnou čiarou), ale v najbližšej dedine bola kvalita cesty tak zlá, že sme si to rozmysleli. Pri ceste späť nás upútal súvislý porast nejakej známej rastliny okolo plota. Najprv sme si mysleli, že je to žihľava, ale nakoniec sme zistili, že je to konope. Po pár vtipných záberoch sme sa (samozrejme naprázdno) vybrali späť na Chertvisi. Ako bodku za Gruzínskom sme si museli ešte splniť jednu turistickú povinnosť – nákup gruzínskeho koňaku. To sa nám podarilo v jednej z dediniek, kde sme doplnili aj zásoby piva pre prejazd Tureckom.
Na hranicu v gruzínskej Vale prichádzame popoludní. Na gruzínskej strane kontrola prebieha bez problémov. Iná situácia bola na tureckej strane. Najprv nás čakala pasová kontrola, pri ktorej sympatická colníčka nevedela nájsť našu krajinu v databáze. Aj za našej asistencie sa jej to podarilo po dlhej chvíli nájsť (Slovensko bolo pod kódom CS, takže podľa abecedy ho nemohla v spodnej časti databázy nájsť). Potom sa nás pri colnej kontrole pýtali, či niečo prevážame. Naša odpoveď sa colníkovi asi nezdala dosť suverénna, tak sme museli vyhádzať celú batožinu na bežiaci pás skenera. Okrem toho colníka zaujal aj náš 5 litrový kanister plný nafty, pri ktorom pokrútil hlavou, že ho nesmieme previezť. Nakoniec však pri slede vybavovania ďalších menších formalít na kanister zabudol a tak arménska nafta nám mohla poslúžiť ďalej.
blog 11 - 5Po výjazde z colnice pokračujeme po čerstvo vyvalcovanej ceste ďalej do hôr. Cesta je neporovnateľne kvalitnejšia. Horská krajina sa moc nelíši od tej arménskej. Typickým znakom tejto oblasti je množstvo vojenských základní so sídliskami, školami a ihriskami pre deti vojakov. Z hôr smerujeme na Kars a odtiaľ pokračujeme po rýchlostnej ceste na Samsun, kde sa máme napojiť na diaľnicu. Slnko sa pomaly dostáva nízko nad obzor a v Horasane si chceme dať večeru. Po zastavení opäť vzbudzujeme pozornosť. Našťastie miestni sú potešení exotickou návštevou a jeden z nich nás zdraví „Zdravstvujte!“ 🙂 blog 11 - 6Po pár záberoch na miestne osobitosti v podobe pár zahalených žien a nákladného auta, ktoré na svojej korbe namiesto nákladu viezlo spokojných cestujúcich prebiehame k miestnym reštauráciám, kde sa okrem jazykovej bariéry (ani ruština, angličtina, či nemčina nám nebola nič platná) snažíme zistiť, či sa dá platiť dolármi alebo eurami. V prvom pohostinstve sme nepochodili, tak sme šli ďalej. Pri druhom nás miestny skoro ako podtlak vtiahol dnu. Eurá akceptoval, tak sme si pozreli menu, kde nás zaujal kebap. Hostinský si nebol istý naším výberom, tak nás zavolal k mraziacemu pultu, kde bolo všetko vystavené. Boli sme prekvapení, keď kebap bol vo forme špízu a nie nasekaného mäsa ako ho poznáme z našich stánkov. V ponuke bolo telacie, kuracie a baranie mäso. Ako príloha sa podáva hustý zeleninový šalát, ktorý hostinský pripravil priamo pred našimi očami. Na pitie by padlo pivo, ale to v ponuke nebolo, tak som si po dlhšej dobe doprial coca-colu.
OLYMPUS DIGITAL CAMERAPo večeri bolo treba hľadať ubytovanie. Snažili sme sa ho nájsť v neďalekom Erzurume, ale vzhľadom na skutočnosť, že sa nachádzame v centre najznámejšieho tureckého zimného strediska, ceny boli vysoké. Snažili sme sa nájsť ubytovanie aj mimo lyžiarskeho rezortu, ale ani za asistencie jedného z recepčných v hoteli, ktorý obvolával iné hotely sa nám to nepodarilo. V Erzurume sa síce nachádza mnoho hotelov aj mimo lyžiarskeho centra, ale tie sú počas leta zatvorené. Sklamaní pokračujeme ešte hodinu a nakoniec zastavujeme v Askale, kde jeden nachádzame.blog 11 - 12 Neznalosť cudzích jazykov u mladého recepčného nám pripravila pár zábavných momentov. Bol tak vykoľajený, že na komunikáciu zapol googletranslator. No ani ten nám moc nepomohol. Tak nakoniec z hodiny angličtiny pre druhý ročník ZŠ sa stala hodiny matematiky pre prvý ročník. Zobral som papier a nakreslil som dve množiny. Do jednej som nakreslil tri a do druhej dva štvorce (ako postele). Nakoniec som obe množiny (teda izby) umiestnil do jednej veľkej, kde som napísal navrhovanú cifru 200 TL. Recepčný súhlasne pokýval hlavou. Potom nám povedal, že ak chceme platiť kartou, musíme ísť s ním na „poštu“. Tá sa našťastie nachádzala hneď vo vedľajšom bloku. Nejednalo sa o poštu, ale pohostinstvo kde bol platobný terminál, čo predstavovalo spomínanú „poštu“. Po sprche sme sa uložili na spánok, lebo druhý deň nás čakal nekonečný tranzit na Sivas, Tokat a Amasyiu do Merzifonu.
Na druhý deň sme sa opäť prebudili do slnečného rána. Hneď sme nahádzali veci do auta a vyrazili sme. Po hodine sme si dali raňajky v motoreste, kde bol šalátový bar. Po guláši s prílohou (cestoviny v jogurte) sme sa pobrali ďalej po ceste E88 na Sivas, lebo tranzitná cesta E80 na severozápad bola v rekonštrukcii. Našej obchádzke neprispela naša GPS navigácia a ani mapa, ktorú sme nemali. Zohnať auto-mapu v Turecku sa ukázalo ako veľký problém. Nakoniec sme získali mapu hlavných tras, kde boli pobočky benzíniek. Aspoň sme už zhuba vedeli kde sme. blog 11 - 13Ľubo, ktorý momentálne šoféroval si pochválil, že ešte policajta nevidel a trochu pritlačil plyn. O 200 m sme stáli na krajnici. Okrem kontroly dokladov, na čo bola policajná akcia zameraná sme sa dozvedeli, že sme prekročili rýchlosť o 4 km/h, čo predstavovalo pokutu cca. 60 Eur. Líry sme nemali zmenené, takže na zjednávanie nebol priestor. Policajt vypísal pokutový doklad. Počúvanie Ľubovho nadávania som si krátil čítaním podmienok platby pokuty, kde sa okrem iného píše, že ju treba uhradiť do dvoch týždňov buď na oddelení polície, bankovým prevodom alebo cudzinci môžu zaplatiť na hranici. Pri skorom uhradení je možné štvrtinu pokuty odpustiť. Dlho potom sme nechápali prečo ideme cez mesto 50 km/h a ostatní idú ako blázni. V Turecku je pokiaľ ste na rýchlostnej ceste max. rýchlosť 110 km/h aj v meste. V meste Tokat sa snažíme pokutu uhradiť v banke. Na bločku však chýba bankové spojenie, tak okrem úškrnov škodoradostných úradníkov v banke odchádzame naprázdno. Na pobočke polície nám tiež nepomohli a policajt nám hovorí, že to môžeme kľudne zaplatiť na hranici. Sklamaní si obzeráme miestnu mešitu s pevnosťou na brale v pozadí a popri umelom vodopáde opúšťame  mesto.
blog 11 - 7Slnko sa opäť dostalo nízko nad obzor, tak hľadáme ubytovanie. To sa nám darí nájsť v meste Gümüşhacıköy, ktoré sme kvôli krkolomnému názvu pracovne pomenovali Gumené Medvedíky 🙂 So Slavom sa vyberáme hľadať hotel. To sa nám nedarí, ale našli sme ochotného miestneho učiteľa matematiky a turečtiny, ktorý nám okrem iného prezradil, že zajtra sa tu koná medzinárodný folklórny festival spojený so súťažou v lukostreľbe (Slovensko tam malo tiež zastúpenie). blog 11 - 9Ochotne nás zaviedol do hotela, kde nám okrem tlmočníka robil aj delegáta. Vybavil nám ubytovanie, za čo mu chcem touto cestou poďakovať. Po ubytovaní sa vyrážame na prehliadku mesta. Aj keď mesto pôsobí trochu zanedbaným dojmom (pripomína mi trochu ukrajinské mesto), atmosféra je tu priateľská. Hneď na pešej zóne nás okoloidúci mladík pozdraví „Welcome!“. Na naše prekvapenie v neďalekom odchode dostať kúpiť pivo za prijateľnú cenu. blog 11 - 10Okrem toho mesto ponúka aj ukážku orientálnej hrazdenej architektúry a domov vybudovaných z blata. V jeho centre sa nachádza bazar. Partia sa rozutekala do všetkých strán. Ja s Mirom sme sa rozhodli ochutnať miestnu kuchyňu. V jednej menšej reštaurácií sme si dali grilované mleté mäso so zeleninovou oblohou s chlebovou plackou a ryžou. Pre tureckú kuchyňu sú bohaté oblohy typické. Po chutnej večeri sa poberáme na hotel, lebo na ďalší deň nás čaká ďalší tranzitný deň.
blog 11 - 14Ráno je opäť slnečné, ale už nie tak horúce a vyzerá to na dážď. Do nádrže lejeme z kanistra poslednú arménsku naftu a pokračujeme na Osmaničik a odtiaľ na Gerede, kde sa napojíme na diaľnicu. Asi po dvoch hodinách si dávame raňajky v miestnom motoreste, kde raňajkové menu pozostáva z obloženej misy. Majiteľov známy sa pochválil, že pracoval v Nemecku, tak sa s ním dávam do reči. Okrem iného prezradil, že čaj máme ako darček zadarmo. Tento marketingový jav je typický pre Turecko. Aj keď je v cene raňajok zahrnutý (ceny v Turecku sú oproti okolitým krajinám vyššie), miestni sa vás snažia presvedčiť o opaku 🙂 Ďalší jav spojený s miestnymi motorestami je, že ich je relatívne dosť, tak sa stáva, že je tam viac personálu ako hostí. To zvykne mať za následok, že pri jedle ste neustále vyrušovaní majiteľom a jeho rodinou, ktorá tvorí obecenstvo. Po pár takýchto skúsenostiach sa konečne ocitáme v Gerede, kde vchádzame na diaľnicu. Tu treba riešiť resty v podobe nezaplateného mýta z pred týždňa. Pri vjazde na diaľnicu je automatická čítačka ŠPZ. Búdka s personálom sa nachádza na výjazdovom pruhu. Preskakovať plot sa nám nechce, tak sme sa rozhodli, že mýto zaplatíme na benzínke. Na tej najbližšej okrem kúpy kreditu do automatického elektronického mýta nič nevidíme, tak sa pýtame policajtov. Tí nám po podaní rúk poradili, že tak môžeme urobiť pri prvom výjazde. S Mirom sme sa rozhodli, že to je zbytočné a že ho uhradíme pri výjazde v Edirne (na hraniciach).
blog 11 - 15Cesta ubiehala po diaľnici rýchlo a monotónne. Tesne pred Istanbulom by bolo treba natankovať. Miro skonštatoval, že v meste je veľa benzíniek, tak natankujeme tam. Akosi sme všetci zabudli, že v meste je benzíniek naozaj dosť, ale nie na diaľnici. V princípe žiadny problém, ale zjazd z diaľnice (ktorá plní funkciu obchvatu mesta) by znamenalo vzhľadom na hustú premávku výrazné zdržanie. Merač paliva ukazoval hrozivo nízke hodnoty a nebolo isté, že mestom prejdeme. Nakoniec pri výjazde z mesta sa pýtame miestneho na najbližšiu čerpačku. Odpoveď, že o 10 km nás priklincovala do sedadiel. Tak na výparoch sa nám tam podarilo dôjsť a po natankovaní sme do blízkeho supermarketu išli spokojne nakúpiť. Po návrate na diaľnicu nás irónia opäť dobehla, keď asi necelý kilometer za zákrutou od križovatky, z ktorej sme odbočili, stála riadna benzínka METRO s reštauráciami, obchodmi a podobne. Tesne pred hranicou sa nachádza koniec diaľnice a prichádza hodina H. S Mirom sa vyberáme do kancelárie, kde sa pýtame mladého predávača na platenie mýta. Vysvetlili sme mu našu prejdenú trasu, podali info o aute. On niečo nahodil do počítača, potom nám vystavil účet, dal kartičku HGS a vysvetlil nám, že je to doklad o zaplatení a po jej naskenovaní nás rampa pustí. Cena vyšla na 15 Eur. Rampa sa aj napriek naším pochybnostiam otvorila a my sme sa konečne ukľudnili.
blog 11 - 11 Spokojní pokračujeme k colnici, kde sa po pasovej kontrole chystáme zaplatiť pokutu. Úradník čakal, že mu dáme bakšiš, ale my sme mali na vec iný názor, tak nás nechal čakať. Tak sme začali hrať jeho hru a spokojne sme sa promenádovali popred búdku. Aj keď mu kolega naznačoval, že by nás mal vybaviť, on mu gestom naznačil, že nech mu dá pokoj. Nervóznych pasažierov začalo pribúdať, ale úradníka to k aktivite nemotivovalo. Nakoniec ho vystriedal kolega, ktorý nás okamžite vybavil. Ľubo zaplatil len ¾ z pokuty ako sa písalo na zadnej strane bločku a spokojne sme sa vybrali na bulharskú stranu. Smolu sme mali v tom, že sa akurát striedali smeny. Nakoniec sme prešli na druhú stranu, keď sme zacítili štipľavý zápach chlóru. Miro ako vodič len len zavrel okno, inak by to dostal rovno do oči. Pri najbližšej búdke od nás vypýtali 3 Eurá za dezinfekciu. Pozeráme po sebe a potom nám to bolo jasné. Štipľavý zápach bola dezinfekčná tekutina, ktorú na náš podvozok pri prejazde vystrekla tryska zabudovaná v ceste. Zaplatili sme a na bločku bolo všetko uvedené (aj DPH). Neviem aký to malo význam, ale neviem si predstaviť, že by tadiaľ prešiel nervovo labilný cyklista 🙂 To bola symbolická bodka za skvelou dovolenkou. Po bulharskej pasovej kontrole na nás čakali ešte dva dni cesty domov cez Bulharsko, Srbsko a Maďarsko.

Vo Východnom Prusku – Po stopách legiend

05.03.2017

Po raňajkách vyrážame z hotela v Zelenogradsku smerom na Černiakovsk. Asi po vyše dvoch hodinách spôsobených aj blúdením prichádzame do tohto asi štyridsattisícového mesta. V prvom stánku viac »

Vo Východnom Prusku – Opäť na piesku a kose

06.02.2017

Po raňajkách v kaliningradskom hoteli vyrážame autom smerom na Baltijsk. Počasie vyzerá byť našťastie priaznivejšie ako v predchádzajúci deň. Ešte pred definitívnym odchodom z mesta ideme viac »

Vo Východnom Prusku – Kant, paneláky a soljanka

11.12.2016

Na hoteli v Kaliningrade sa prebúdzame do zamračeného rána s prognózou dažďa. Pri raňajkách sme zvažovali okrem programu aj zmenu hotela kvôli relatívne vysokej cene. Nakoniec sme si však viac »

Fontána, Levoča

Fontána v Levoči opäť ožije

27.04.2017 17:00

V centre Levoče bude čoskoro opäť chrliť vodu fontána. Už desať rokov bola táto národná kultúrna pamiatka z roku 1898 mimo prevádzky.

Euro, peniaze

ECB ponechala menovú politiku bezo zmeny

27.04.2017 16:51

Európska centrálna banka nezmenila svoju menovú politiku. Dôvodom je nízka inflácia. Francúzske voľby na to vplyv nemali.

fico, kobjak

Bielorusko môže byť podľa Fica pre Slovensko mostom do Eurázie

27.04.2017 16:08

Pred úrad vlády prišli štyria aktivisti z Inštitútu ľudských práv Ficovi pripomenúť, aby sa s bieloruským premiérom Kobjakovom nerozprával iba o biznise.

Považský hrad

Vek Považského hradu pomôže určiť kus trámu

27.04.2017 16:00

Považský hrad navštevuje čoraz viac turistov. Môže za to jeho obnova, do ktorej sa pustilo mesto Považská Bystrica.

Branislav Turčina

Štatistiky blogu

Počet článkov: 46
Celková čítanosť: 157955x
Priemerná čítanosť článkov: 3434x

Autor blogu

Kategórie